20.12.2014, 00:02

Od pasa porto k pasu. Bizarné dejiny nášho (ne)cestovania

Pred 25 rokmi sme sa "prestrihali" k západu. Prečítajte si, ako sme jazdili za hranice predtým.


Kedysi bolo cestovanie ešte väčším dobrodružstvom ako dnes. Ilustračná snímka: archív

1.Pred pasom bolo pasa porto
Už od antických čias sa cestovalo s dokladmi. Priamym predchodcom pasu sú stredoveké priepustky cez mestskú bránu, nazývané pasa porto.

2. Do cudziny len s listom
Každý, kto prechádzal cez cudziu krajinu potreboval sprievodný list od všeobecne známej a dôveryhodnej osoby. Od konca 18.storočia sa používanie pasov stávalo pravidlom, najmä vo Francúzsku.

3. Držiteľ pasu s orlím nosom
V 19.storočí existovali v Habsburskej monarchii dva druhy pasov: vnútroštátne a zahraničné. Tie prvé potrebovali všetky nešľachtické osoby, platili len na konkrétnu trasu. Tie druhé slúžili na cestu do konkrétnej krajiny. Miesto fotiek obsahovali asi 10-bodový opis držiteľa, ktorý sa venoval aj tvaru nosa či štýlu obliekania. Pasy, hlavne zahraničné boli nepraktické, v podobe obrovskej listiny.

4. Najliberálnejšie 19.storočie
František Jozef I. v roku 1865 uľahčil cestovanie natoľko, že do väčšiny krajín sa dalo cestovať bez akýchkoľvek dokladov a kontrol na hraniciach. S nástupom 1. svetovej vojny sa hranice uzatvorili a na každú cestu bolo potrebných množstvo povolení.

5. Na cestu až po zaplatení daní
Po vojne sa napriek snahám nepodarilo obnoviť predvojnovú voľnosť cestovania. Hlavným dôvodom bol vzájomný pocit ohrozenia novovytvorených štátov. Svoje zohrali aj úradníci, ktorým pasová ageda poskytla živobytie. Na získanie pasu bol potrebný aj doklad o tom, že žiadateľ zaplatil dane vopred a nemá dlhy.

6. Keď muži nemohli cestovať
Do roku 1928 však väčšina štátov uzavrela dohody o bezvízovom styku. Cestovanie opäť skomplikovala hospodárska kríza a druhá svetová vojna. V určitých obdobiach bolo zakázané vycestovať mužom, ktorí podliehali brannej povinnosti. Samotný pas na vycestovanie nestačil, bolo potrebné požiadať o výjazdné vízum, ktoré sa u nás neskôr nazývalo ako výjazdná doložka.

7. Keď na pas nemal nárok nikto
V roku 1949 sa v Československu prijal pasový zákon podľa sovietskeho vzoru: Deklaroval že nikto nemá nárok na vydanie cestovného dokladu. O jeho vydanie sa žiadalo ako o výnimku zo zákona.  

8. Pas v úschovni štátu
Na sťaženie emigrácie sa od roku 1951 pasy pri návrate z cudziny cestujúcim odoberali a centrálne uschovávali. Okrem pasu bola na vycestovanie nevyhnutná výjazdná doložka.

9. Do Maďarska bez víz
V rokoch 1964-1967 sa zrušila vízová povinnosť do niekoľkých krajín východného bloku. Prvou bolo Maďarsko. Na cestu tam stačil pas s trvalou výjazdnou doložkou alebo cestovná príloha k občianskemu preukazu a devízové a colné prehlásenie. Od roku 1965 sa pasy pri návrate cestujúcim neodoberali. Mohli ich mať uschované doma.

10. Dovolenku v cudzine schvaľoval zamestnávateľ
Na vycestovanie do západnej krajiny bolo po roku 1965 potrebné získať devízový prísľub štátnej banky. Po jeho získaní bolo môžné požiadať o výjazdnú doložku, ktorá oprávňovala vycestovať do konkrétnej krajiny v presne stanovenom čase. K žiadostiam o tieto doklady sa vyjadroval zamestnávateľ, škola alebo národný výbor. V prípade pochybností, že žiadateľ sa z cesty nemieni vrátiť mu súhlas nebol poskytnutý.

11. Slávnostné strihanie
Prvá krajina, ktorá nám po prevrate v roku 1989 zrušila vízovú povinnosť, bolo Rakúsko. Stalo sa tak 17.decembra, v deň slávnostného prestrihnutia železnej opony.


Zdroj: Zbyšek Šustek, predseda Slovenskej numizmatickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied