POHĽAD ODBORNÍKOV
...politik, ktorý vie narábať s mocou
Ján Baránek, politológ, agentúra Polis
Robert Fico sa do istej miery zmenil, dnes už napríklad nepočúvame rôzne vyjadrenia (ako počas jeho prvej vlády) o novinároch. Ale to je len vec rétoriky, samotná osobnosť Roberta Fica ostala nezmenená. Ostal tým politikom, ktorý ide po povrchu a tak aj komunikuje s voličmi. Nechcem tým povedať, že by bol povrchným politikom, ale dobre vie, čo chcú jeho voliči počuť, z našich politikov totiž ovláda komunikáciu najlepšie. Vždy pomenuje problém, kto je zaň zodpovedný, kto je ten zlý a kto dobrý, a ako ten problém vyrieši. A na to väčšina jeho vidieckych voličov počúva.
Okrem toho tiež vie dobre narábať s mocou, už dlhé roky má neotrasiteľné postavenie v strane (podobne ako Vladimír Mečiar) a je jeho veľké plus, že ju dokáže takto viesť. Treba však dodať, že tá sila je v jeho osobnosti. No na to, aby s mocou narábal, musel ju najprv získať. To chýba aj mnohým iným politikom od stredu napravo, pretože tí ukázali, že s ňou nevedia narábať, aj keď sa im ju podarilo získať. V tomto má Fico obrovský náskok.
Na druhej strane úplne neodhadol dosahy krízy na obyvateľstvo, čo sa ukazuje napríklad pri dohodároch, keď po mesiaci mení nastavenie. Toto je základná chyba jeho vládnutia a môže na to doplatiť. Populistické riešenia, ktorými možno spláca nejaký dlh odborom, presadil aj do praxe. Namiesto toho, aby naozaj prinášal riešenia do krízy, do istej miery prináša riešenia pre odborárskych bossov, to považujem za vážnu chybu. Ak sa nenaplnia jeho proroctvá o tom, že o pol roka to bude v ekonomike vyzerať lepšie, bude mať obrovský problém.
To, ako to s ním bude vyzerať ďalej, bude závisieť od toho, nakoľko si bude vedieť flexibilne upraviť „program“. Pokiaľ bude tvrdohlavo trvať na tom, že tie jeho opatrenia sú dobré, cesta ku koncu bude rýchlejšia. Ak však bude reagovať včas, svoju pozíciu si môže udržať. Aj keď pôjde s percentami dole, nie tak, aby to pri najbližších parlamentných voľbách ohrozovalo jeho moc. Záleží to teda na ňom, ale aj na tom, do akej miery bude vedieť určiť vinníkov za nie dobrý stav ekonomiky a životnej úrovne. A v tom je dobrý.
...vždy dobre pripravený rečník
Eva Martinovičová, odborníčka na komunikáciu, agentúra Edwell
Za posledné roky sa verejný prejav premiéra Roberta Fica výrazne zmenil. Počas každého verejného vystúpenia vidno, že pred niekoľkými rokmi prešiel tvrdým a úspešným tréningom. Vedieť komunikovať je totiž zručnosť, dajú sa naučiť komunikačné techniky, prezentácia na verejnosti, dá sa nacvičiť aj neverbálna komunikácia. Pokiaľ sa však nestane niečo, na čo nie je pripravený. Alebo nedostane otázku, ktorá sa ho dotýka. Vtedy jeho sebaovládanie na chvíľu poľaví a na jeho tvári vidíme emócie.
Dá sa oceniť jeho dobrá príprava na verejné vystúpenia. Jeho prejav je kultivovaný, vidno, že príprava diskutovanej témy prináša výsledky vo forme pokojného prejavu. Jeho sila je v uvoľnenom držaní tela, minimálnej gestikulácii a pomerne obmedzenej mimike. No najväčším pozitívom je jeho verbálny prejav, dobre modulovaný hlas, ktorým dokáže zaujať auditórium. Vie dať dôraz slovám intonáciou. Vo chvíli, keď chce presvedčiť, sa jeho hlas stáva dôrazným, zvýši jeho intenzitu a to, čo hovorí, podporí gestikuláciou. Tá je nenásilná, nejaví známky agresie, Fico už nerobí veľké gestá rukami nad ramenami, neukazuje prudko na toho, s kým diskutuje, a zrejme už nepotrebuje zastrašiť protivníka tak, ako sme to mohli vidieť napríklad v televíznej debate, kde sa takmer po šiestich rokoch stretol s Mikulášom Dzurindom. A možno je to tým, že ho nevídame komunikovať s niekým, kto má výrazne opozičné názory.
Ak chce ukázať, že nemá čo skrývať, jeho ruky urobia širšie gesto, ktorým sa otvorí, ukáže hruď a akoby svoju zraniteľnosť. Len čo si nie je istý, prekríži prsty na rukách a zaujme obranný postoj. Vtedy je schopný skákať do reči novinárom a snaží sa ich zmiasť. Začne používať metafory, čo nám prezrádza, že nie je v čisto racionálnej rovine. Akoby chcel presvedčiť čo najširšie publikum.
A Robert Fico je tiež výborný dodger (dodging – vyhýbanie sa téme, nenásilné odklonenie od otázky, pozn. red.). Pri otázkach, na ktoré nechce odpovedať, opúšťa priamu komunikáciu a elegantne sa rozhovorí o niečom, čo zdanlivo s diskutovanou témou súvisí. Týka sa to najmä citlivých tém. Pokiaľ vyhýbanie nestačí, dokáže použiť aj sarkazmus, napríklad pri otázke o kandidátoch v blížiacich sa prezidentských voľbách: „Je tu vôbec niekto, kto ma nechce poraziť?“
Naši novinári nie sú komunikačne podkutí. Základom každej komunikácie sú dobre položené otázky, a také od nich počujeme málokedy. Nepoložia jednu dobre formulovanú otázku, zamotávajú sa, vysvetľujú. To dáva priestor na uhýbacie manévre. Keď sa naučia klásť dobré a emočne podfarbené otázky, Fico by nám ukázal, ako jeho natrénované sebaovládanie padá. Neverbálnu komunikáciu na rozdiel od tej verbálnej totiž ovplyvňujú emócie. V rámci prípravy na verejné vystúpenie sa dá nacvičiť obsah a forma prejavu. Nedá sa však pripraviť neverbálna komunikácia, svoje emócie na sto percent neovládneme, vždy nás prezradia. Vtedy môžeme byť svedkami padania masiek a odhalených tvárí, na ktorých vidí emócie aj človek, ktorý o komunikačných technikách nevie vôbec nič.
...muž zvlášť citlivý na kritiku
Ľudovít Dobšovič, psychológ, PsychoConsulta
Roberta Fica považujem za nadpriemerne inteligentného človeka. Vie sa veľmi rýchlo zorientovať v danej situácii a vie pružne reagovať – novú a nepoznanú situáciu dokáže rýchlo uchopiť a zareagovať na ňu spôsobom, ktorý je prospešný predovšetkým pre neho. Je dobrý rétorik, pozná konotáciu slov, vie, ktoré slová majú akú váhu a aké emócie vyvolávajú, resp. na aké emócie útočia. Toto z neho robí charizmatického muža, pretože jeho rečový prejav je zrozumiteľný, jasný, adresný, dokonca pôsobí ako veľmi sebaistý, smelý a odvážny. Pri jeho slovách a prejavoch dokonca môže menej pozorný poslucháč nadobúdať dojem, že je aj pravdivý a statočný.
Jeho verbálny prejav má však aj druhú stránku, tú menej príjemnú. Ide o agresívne rečové prejavy, ktoré signalizujú obranné správanie (agresivita je vždy obrannou reakciou). Stačí si pozrieť ktorýkoľvek jeho prejav alebo záznam jeho diskusie v médiách, a zistíme, že pre Roberta Fica nie je vôbec výnimočné, že svojich oponentov zosmiešňuje, uráža, poúča, prerušuje a skáče im do reči. Dáva tým zreteľne najavo, že nepočúva a nechce si vypočuť druhú stranu. Spoludiskutujúceho považuje za menej dôležitého a názor druhej strany za nezaujímavý. Vystupuje veľmi rád z pozície, že on jediný vie, čo je a čo nie je správne.
Zo svojej praxe viem, že obranné správanie a verbálna agresivita sú najčastejšie iba vonkajším prejavom toho, čo je vnútri – osobnosti jedinca, jeho etiky, morálky, hodnôt, postojov a názorov. Obranné správanie najčastejšie vykazujú jedinci s komplexom menejcennosti.
Robert Fico vykazuje vo svojom správaní zreteľné symptómy komplexu menejcennosti. Tieto symptómy sú v psychológii známe už veľmi dávno a patria medzi ne napríklad zvýšená citlivosť na kritiku, snaha vyvolávať pochvalu svojej osoby (napríklad jeho súťaž v klikoch s vojakmi), hyperkritický postoj k okoliu (odvracanie pozornosti od seba, čím si zakomplexovaný jedinec vytvára mylnú predstavu svojej nadradenosti) a tendencia k obviňovaniu (takýto jedinec vlastné neúspechy premieta do iných, obviňuje ich a zbavuje sa zodpovednosti). Jedným z najčastejších spôsobov, ako svoj komplex možno zakryť, je snaha získať moc, pretože to umožňuje druhých zastrašiť, rozhodovať o nich, ovplyvňovať ich a vplývať na nich. Iba takto totiž môže zakomplexovaný jedinec zostať sám neohrozený.
Považujem Roberta Fica za nezrelého jedinca, pretože iba výnimočne (v tom však na našej politickej scéne vôbec nie je výnimkou) prejaví sebakritiku ako dôsledok serióznej sebareflexie. Takéto sebahodnotenie naznačuje znížené seba-vedomie (uvedomovanie si svojich skutočných motívov konania), pohŕdanie inými a vnútorný pocit nadradenosti – bez pevného hodnotového rebríčka. Jednoducho povedané, keď je to potrebné, tak si dokáže rozumom zdôvodniť svoje konanie ako líška z Ezopovej bájky. Namiesto toho, aby priznala svoju nedostatočnosť dosiahnuť na hrozno, radšej si to „vysvetlí“ a zdôvodní tým, že hrozno je aj tak kyslé.
Myslím si, že hodnoty ako statočnosť, slušnosť, odvaha, čestnosť alebo pravdivosť pozná teoreticky a možno z literatúry, sám sa však správa neraz veľmi zbabelo a bez odvahy. Domnievam sa, že si vôbec neuvedomuje svoju zodpovednosť voči občanom Slovenska. Človek v jeho postavení má byť svetlom, vzorom a istotou. Má mať jasné, pevné a charakterné postoje a má byť na čele pre všetkých, nie len pre niektorých. V tomto je Robert Fico nezrelý a len využíva a zneužíva svoju inteligenciu. Inteligencia však vôbec neznamená múdrosť, ľudskosť, vzájomnosť a úctu.
...silná osobná značka
Štefan Vadocz, marketér, agentúra Neopublic Porter Novelli
Pre človeka, ktorý nepracuje s komunikáciou profesionálne, môže predstavovať oddelenie názvu značky – jeho mena – od osoby mierny problém. Väčšina ľudí si často neuvedomuje, že verejná komunikácia, v ktorej značka vystupuje, môže byť odlišná od súkromnej. Značka osoby vo verejnej komunikácii však vždy reprezentuje aj inštitúciu alebo firmu, ktorú zastupuje. Zároveň nám niekedy uniká fakt, že verejná komunikácia môže byť dlhodobo plánovaná s určitým cieľom, napríklad priviesť čo najviac ľudí k voľbám, alebo znížiť dôveryhodnosť oponenta. Žiaľ, v posledných rokoch práve tento druhý cieľ prevažuje vzhľadom na iluzórny hlad médií po konfliktoch.
Jeden z mnohých prístupov v komunikácii značiek nám hovorí, že každú značku v marketingovej komunikácii je možné posudzovať v štyroch základných kategóriách – racionálnej, emocionálnej, spirituálnej a politickej. V takomto ponímaní je úplne jedno, či je značkou názov šampónu alebo meno osoby. V politickej komunikácii je silný osobný brand kľúčový pre udržanie pozornosti verejnosti a preferencií. Preto je potrebné mať jasno v cieľoch komunikácie osobnej značky, pretože tie určujú jej povahu, tón, argumentáciu. Robert Fico je vzhľadom na svoj premiérsky post najsilnejšou osobnou značkou v krajine z hľadiska viditeľnosti, reálneho vplyvu a možností manipulácie.
Značka je súbor predstáv, ktoré v nás vyvoláva pomocou hodnôt, ktoré prirodzene jej majiteľ skutočne alebo umelo vyznáva. Predpokladám, že Robert Fico skutočne verí tomu, čo hovorí, čiže jeho dôveryhodnosť je vďaka tejto prirodzenej autenticite a zásadovosti u väčšiny verejnosti vysoká. Jeho posolstvá sú dlhodobo konzistentné, čo nám hovorí, že premiér ovláda jeden z najdôležitejších princípov budovania vplyvu – konzistentnosť.
Na druhej strane, nevystavuje svoju osobnú značku konfrontáciám, v ktorých by mohla byť poškodená. Takticky vstupuje do súbojov vtedy, keď je možné niektoré z hodnôt, ktoré vyznáva, posilniť. Z hľadiska budovania značky ide o veľmi efektívnu taktiku pri budovaní si jedinečnej pozície v politickej ponuke.
V racionálnej kategórii (čo mi značka reálne dáva, akú potrebu napĺňa) je značka Robert Fico predstaviteľom konkrétnych finančných benefitov typu „pracovné miesta“, „vianočný príspevok pre dôchodcov“ alebo „zdanenie bánk“, ktoré by som v prípade komunikácie napríklad v kategórii potravín prirovnal k benefitom ako „nižšie ceny“ alebo „slovenské výrobky“. Jednoduché, prvoplánové, rýchlo pochopiteľné.
V emocionálnej rovine vyvoláva cez komunikáciu hodnôt ako „istoty“ a „garancie“ pocit bezpečia a ochrany, ale zároveň miernych obáv cez rámcovanie potenciálnych strát, ktoré môžu nastať, keď sa neprispôsobíme. Opäť veľmi presvedčivé pre široké cieľové skupiny. Je známe, že tzv. loss framing je až dvaapolkrát účinnejší ako zvýrazňovanie toho, čo môžeme získať.
Spirituálna rovina v značke Robert Fico akoby absentovala, premiéra nevnímam ako človeka, ktorý by prinášal filozofické úvahy a zamyslenia nad víziami budúceho vývoja ľudstva a spoločnosti, prípadne ponúkal intelektuálny aerobik ako Václav Havel.
Politická rovina predstavuje pre mňa rozpor medzi komunikáciou a realitou. V prejavoch Roberta Fica nikdy nechýbajú slová ako „sociálna demokracia“ alebo „ľavica“, avšak v skutočnosti akoby vyznával konzervatívne hodnoty, ktoré vyhovujú ľuďom, ktorí sa obávajú reforiem a veľkých zmien. Toto napätie v politickej rovine značky, a, samozrejme, aj vyhranenie sa v ostatných kategóriách, má za následok vysokú polarizáciu cieľových skupín. Robert Fico si však podľa môjho názoru tento nedostatok uvedomuje a podniká kroky, ktoré ho neutralizujú. Napríklad ukončenie sporov s médiami a vymenovanie nezávislých ministrov do vlády.
POHĽAD PRAVICE
Politik dvoch tvárí
Béla Bugár, predseda strany Most Híd
Roberta Fica vnímam ako politika dvoch tvárí. Na jednej strane je to politik z obdobia prvej Ficovej vlády, ktorý vystupoval tvrdo proti menšinám, za koaličného partnera mal strany SNS a HZDS a útočil na novinárov. Po voľbách v roku 2012 sa akoby mávnutím čarovného prútika zmenil, zrazu ochotne rozdáva rozhovory pre médiá, menšinám sľúbil zachovanie status quo, ako gesto dal dva posty splnomocnenca vlády opozičným stranám. Robert Fico sa prezentuje ako premiér, ktorého trápia problémy obyčajných ľudí a ktorý je zástancom sociálneho štátu, ale pritom prijíma zákony a rozhodnutia, ktoré zvyšujú nezamestnanosť a zaťažujú občanov vyššími daňami a odvodmi.
Po minulotýždňovom príhovore na slávnosti Matice slovenskej ukázal svoju pravú tvár – tvár z jeho prvej vlády – a vyslovil to, čo si v skutočnosti o menšinách žijúcich na Slovensku myslí. Za svoje slová sa dodnes neospravedlnil a jeho tvrdenie, že ho len zle pochopili, sú neakceptovateľné. Správanie Roberta Fica od volieb a sľuby istôt počas kampane považujem len za pretvárku na získanie čo najviac voličov. Ukázali sa teda dve tváre Roberta Fica. Na jednej strane hovorí o sociálnych istotách občanov, na druhej strane prijíma rozhodnutia, ktoré uprednostňujú bohatých. Navyše Robert Fico rozdeľuje našu spoločnosť na dve časti, kde sa snaží vsugerovať občanom, že Smer je dobrý a opozícia je zlá, pretože len kritizuje a chce zle. Je to politika dvoch tvárí, keď bol on v opozícii, tvrdil, že úlohou opozície je kritizovať, ale na rozdiel od neho v opozícii, súčasná opozícia ponúka aj riešenia.
Odkaz Ficovi: Kde nič nie je, ani čert neberie
Ján Čarnogurský, viceprezident Európskeho hospodárskeho senátu
Predseda vlády Fico často vyhlasuje, že hospodárske problémy Slovenska sú len dosahom celoeurópskej krízy a nezamestnanosť je a bude vysoká, kým ju neprekoná hospodársky rast priemyslu. Prioritou vlády je hľadanie investorov pre nové fabriky, pričom nezamestnaných máme 400 000. Takú fabriku však nedokáže žiaden investor postaviť.
Nie kríza, ale slovenská vláda na čele s Robertom Ficom je príčinou rozdielnych dosahov.
V kríze sú jednotlivé krajiny EÚ s viditeľne rozdielnym dosahom, nie celá únia. Rakúsko má nezamestnanosť 4,3 % , Nemecko 4,7 % ale Španielsko je s 22 % pred Gréckom a Portugalskom a slovenskými 14,5%. Nie kríza, ale jej zvládnutie vládami sú príčiny rozdielnych dosahov.
Podpora v nezamestnanosti len tej novej krízovej polovice nás stojí 1,5 miliárd eur ročne, čo by bohato stačilo na potrebné chýbajúce platy lekárov, učiteľov aj na infraštrukturálne komunálne investície. Tam všade sú nové pracovné miesta v tisíckach.
Slovenská vláda by urobila lepšie, keby uplatnila nemecký model založený ma balíku výhod a úverov stredných podnikateľov, ktorí sami finančne štartovali rozvojové projekty s prísľubom daňových prázdnin na investovaný kapitál a následných dotácií, ktoré dostanú v čase, keď už na daniach odviedli do kasy cez mzdy zamestnaných ľudí a DPH vytvorené novou prácou a osobnou spotrebou viac, ako potom dostali.
V súvislosti s ďalšími daňami Robertovi Ficovi odkazujem staré slovenské príslovie: Kde nič nie je, ani čert neberie. To je rada predsedovi vlády.
POHĽAD ĽAVICE
Empatický zbabelec
Eduard Chmelár, rektor Akadémie médií
Roberta Fica som osobne spoznal v roku 1996. Vtedy som ho vnímal ako mladého a poctivého ľavicového politika, ktorý oponoval Mečiarovmu režimu bez zbytočných emócií. Prvýkrát som o ňom zapochyboval, keď odstúpil z boja o takmer istú stoličku predsedu SDĽ. Vnútri strany bolo verejným tajomstvom, že ho ktosi kompromitoval intímnymi fotografiami. Nech už bola pravda akákoľvek, nechať sa takto hlúpo vydierať mi prišlo dosť zbabelé, a táto jeho vlastnosť sa v priebehu rokov stávala čoraz výraznejšia a typickejšia.
Robert Fico je svojím charakterovým založením zarážajúco zbabelý človek. Jeho plamenný prejav vzbudzuje dojem sily, ale v skutočnosti nikdy nemal odvahu ísť do konfrontácie s väčšinovým názorom domáceho obyvateľstva, ani s názorom európskych elít. Tvrdí o sebe, že verejná mienka ho nezaujíma, v skutočnosti neexistuje slovenský politik, ktorý by bol na ňu taký citlivý a ktorý by sa podľa nej tak pružne orientoval ako on. Má však jeden obrovský dar a geniálnu stratégiu, ktorú doteraz opozícia nepochopila. Jeho hlavnou zbraňou je empatický prejav, ktorý uspokojuje ľudí viac ako reálne riešenia. Okrem toho vie v atomizovanej spoločnosti využívať jej izolované segmenty tak, že každej záujmovej skupine povie, čo chce počuť, hoci ide väčšinou o úplne protichodné veci a všetkých tým uspokojí. Nie sú však za ním žiadne veľké projekty, iba veľké reči. Nemodernizuje spoločnosť, iba ju ovláda. Nezjednocuje, ale polarizuje. Nevytvára hodnoty, iba dojmy. Je to šikovný a výrazný politik, ale nemá talent a charakter štátnika.
Fico ako fenomén
Ľubomír Andrassy, riaditeľ kancelárie primátora Bratislavy
Úradujúci predseda vlády, a zatiaľ jediný predseda strany Smer, výrazne dominuje slovenskej politickej scéne minimálne jedno desaťročie. Do bažín vrcholnej politiky však vstúpil oveľa skôr, na začiatku deväťdesiatich rokov minulého storočia vo farbách bývalej SDĽ. Osobne som mal teda možnosť spoznať ho na začiatku jeho aktívneho účinkovania v politike, na mítingoch pred voľbami v roku 1992. Vtedy to bol ešte neznámy človek, mladý právnik, ktorý napriek čerstvým udalostiam z novembra ´89 otvorene diskutoval o otázkach trestu smrti, nebál sa verejne hovoriť o odkaze SNP či pozitívnych projektoch bývalého zriadenia. Aj dnes mám pred očami míting v Gelnici, kde sa bez ostychu postavil za radového člena bývalej komunistickej strany, ktorého mali snahu vyhodiť zo zamestnania len preto, že do „červenej“ strany vstúpil preto, že tam bol jeho starý otec účastník odboja, i otec ako robotník, ktorý živil poctivou prácou v hladovej doline siedmich súrodencov.
Fico bol a stále bude fenoménom politickej scény, ide o človeka, ktorý takpovediac bez prestávky ide na plný plyn. V jeho prípade len ťažko postrehnete, že je týždeň po volebnej súťaži alebo mesiac pred ňou. Viacerí odborníci si kladú otázku, ako to zvláda nielen z vecného, ale i z fyzického hľadiska. Odpoveď je jednoduchá, ale len ťažko predstaviteľná. Verejnej moci, jej pozitívnym i negatívnym odtieňom, podľahol v celom svojom človečenstve a svoje pôsobenie v politike berie ako prácu na plný úväzok. Osobné i pracovné nasadanie však nie vždy vyžaduje aj od kolegov, spolupracovníkov, a preto nie je ničím výnimočným, že sa po jeho chrbte, vďaka jeho nasadeniu, môžu viezť ľudia, ktorí by nikdy nič neznamenali. Na dosiahnutie falošného úspechu im stačí jeho priazeň, priazeň, ktorú získali vďaka falošným lichôtkam, bezbrehému poklonkovaniu a nekritickému pohľadu na dianie okolo nich.
Ficov úspech je znásobený výlučne jeho vlastným citom pre realitu a ochotu učiť sa v čase, keď mu to bolo dovolené. Ide hlavne o obdobie jeho pôsobenia v pozícii podpredsedu SDĽ, ale aj počas vynúteného štvorročného pôsobenia v opozícii počas druhej Dzurindovej vlády. Nie je totiž bežné, aby si vrcholný politik nechal hovoriť do toho, ako má komunikovať, ako vťahovať ľudí do dialógu, ako pri rozhodovaní myslieť nielen na vyššie princípy, ale aj peňaženku ľudí. Zladiť mieru zodpovednosti za rozhodnutia s únosnosťou pre slabších sa však nedá naučiť od žiadneho poradcu či odborníka. Takúto empatiu musíte mať v sebe, nehovoriac o tom, že talentom je tiež schopnosť využiť túto výnimočnosť v praktickom živote. Napriek viac ako dvadsaťročnému pôsobeniu úradujúceho premiéra na politickom bojisku je potrebné byť neustále v pozore. Môže totiž prísť nečakaný úder, ktorého autormi budú ľudia, ktorí vďaka lichoteniu chceli neustále získavať pozornosť a dôveru svojho pána.
POHĽAD SPOLUZAKLADATEĽKY STRANY SMER
Bez Fica by Smer vznikol zbytočne
Monika Flašíková-Beňová, europoslankyňa
Bez ohľadu na sympatie či antipatie treba objektívne uznať, že Robert Fico je najúspešnejší slovenský politik. Už ako opozičný politik a člen SDĽ patril medzi najpopulárnejších a najobľúbenejších politikov. Podarilo sa mu byť doteraz dvakrát predsedom vlády Slovenskej republiky, v aktuálnom volebnom období vytvoril jednofarebnú vládu zo strany, ktorú sám vedie už 13 rokov (ustanovujúci snem Smeru-SD bol v roku 1999).
Paradoxom možno je, že práve vtedy Robert Fico ani vlastnú stranu formovať nechcel, ale pre nedostatok priestoru, ktorý mu poskytla jeho domovská SDĽ, a napriek tomu, že bol jej najpopulárnejším predstaviteľom, sa tejto myšlienky v spolupráci s nami (spolu s manželom Fedorom Flašíkom, pozn. red.) zhostil. Spočiatku sme boli malá skupina, v ktorej Robert Fico nevyužíval dominantnosť svojho postavenia, a pritom nám všetkým bolo jasné, že bez jeho politických skúseností a popularity vo verejnosti by sme my ako neznámi ľudia politickú stranu zbytočne zakladali.
Robert bol komunikatívny, niekedy tvrdohlavý, ale vždy veľmi pracovitý a ochotný počúvať názory ľudí, s ktorými spolupracoval. Aj dnes mám pri našich stretnutiach pocit, že všetkými týmito vlastnosťami naďalej disponuje a stali sa akousi bežnou súčasťou jeho politického života a kariéry.