Dielo Milana Laluhu vznikalo z bytostnej potreby domova. Z neutíchajúcej túžby po návrate do jednoduchého a nevinného sveta detstva. Aj preto ho podľa slov výtvarného teoretika Juraja Mojžiša nazývali „maliarom hlbín bezpečnosti“.
Kto sa však niekedy s jeho umením stretol, veľmi dobre vie, že nejde o žiadneho „klasika krajinkára“. Na to je jeho štýl postavený na žiarivých farbách a precíznej skladbe geometrických tvarov až príliš osobitý. Výstavu s názvom Poézia kompozície Milana Laluhu, ktorá z netradičného uhla mapuje jeho celoživotnú tvorbu, môžete vidieť v Galérii Nedbalka do 20. marca.
Nepohodlný
Milan Laluha sa narodil v roku 1930. Svet už vtedy (nielen) pod vplyvom Kazimíra Maleviča a jeho Čierneho štvorca na bielom pozadí zažíval masívnu krízu maľby a Laluhovo rodisko presne v čase, keď dovŕšil dospelosť, prepadlo kultúrnemu útlaku známemu pod názvom sociálny realizmus.
Dvadsaťročný mladík sa v roku 1950 napriek tomu zapíše do ateliéru monumentálnej a dekoratívnej maľby, vedenej Ľudovítom Fullom a Ernestom Zmetákom. A ako píše Juraj Mojžiš v publikácii, ktorú Galéria Nedbalka vydala pri príležitosti výstavy, už po roku a pol sa „čoraz konzervatívnejšia škola nepohodlného modernistu a navyše skvelého maliara zbaví“.
Laluhovi to však nevezme pôdu pod nohami. Intenzívne maľuje a študuje európskych modernistov. A už veľmi skoro, ako 27-ročný, objaví „zavčasu a natrvalo sám seba“. Slovami maliara samotného, „akosi razom vysloví svoj vzorec, formulu a metódu“ a prostredníctvom nich naplní ideu kubistickej myšlienky o mnohopohľadovej štruktúre vizuality moderného sveta. Juraj Mojžiš o tom hovorí aj slovami, že maľoval s poznaním poézie kompozície a existenciálnej úzkosti zároveň: „Týmto videním sveta sa identifikoval s prastarými zákonmi skrytej geometrie v dlhom rade predkov Cézanna, Chagalla a starých majstrov ikonografie.“
Maliar zápasu
V ten istý rok, ako objaví svoj „vzorec“, stane sa spoluzakladajúcim členom legendárnej výtvarnej Skupiny Mikuláša Galandu, ktorá na našu scénu, deformovanú socialistickým realizmom, vráti princípy moderného umenia. „Aj vďaka Laluhovi sme do osvietenejších 60. rokov mohli vstúpiť bez komplexov, ktoré narobili móresy totality a cenzúry,“ komentuje tento jeho krok Mojžiš.
Samozrejme, počas normalizácie sa všetko vráti do starých koľají. V roku 1968 je činnosť galandovcov ukončená a Laluhu v roku 1972 vylúčia zo Slovenského zväzu výtvarných umelcov.
Okupačné pokorenie tankami Varšavskej zmluvy maliar okrem iného zdieľa aj s Dominikom Tatarkom, Ivanom Kadlečíkom či Jurajom Mojžišom. Ten si v tejto súvislosti spomína na jednu z ich prechádzok, kde mu Laluha opisoval svoju fascináciu krajinou: „Oslovuje ma objemom, líniami presne vykrojenej hmoty, cítim váhu jej farby a cítim aj, ako sa ustavične hýbe a napína.“
A aj tento postreh jasne ilustruje, že Laluha skutočne nebol klasickým krajinkárom. V rozhovore pre Slovenské pohľady to opísal ešte trochu inými slovami. „Krajina sa zvyčajne vníma ako malebná, alebo sa nepáči, ale do mňa vstupuje celá, cítim hrúbku, objem, mohutnosť vecí, a tento prvok pociťujem veľmi silno, možno najsilnejšie. Keď urobím linku, začne ma to ťahať a ja ju zhrubujem. Nepostavil som si to programovo. Je to zápas.“
Dynamika kompozície
Pri varení lekváru. Skupinárka. Na senách II. Mesačná noc. Aj názvy Laluhových diel naznačujú, že motív života ľudí na slovenskom vidieku, najmä v Mičinej, obci jeho detstva, sa v jeho tvorbe „opakujú ako repetičné znamienko“. „Tieto variácie boli raz baladické, inokedy melancholické, ale vždy vystavané do dynamickej kompozície,“ píše historička umenia Zsófia Kiss-Szemán. Tú môžete v galérii Nedbalka obdivovať na takmer päťdesiatke jeho diel. A dať sa unášať ich poéziou.
Jeden z najpredávanejších
Milan Laluha patrí podľa slov šéfa aukčnej siene SOGA Jána Abelovského k najlepšie predávaným slovenským autorom 20.storočia: „Diela zo skoršieho obdobia jeho tvorby, teda od roku 1957 do rok 1970 sa v priemere predávajú v sume 30-tisíc eur a vyššie.“
Historicky najvyššiu sumu dosiahli tieto diela:
Traja chlapi, 1967, olej na plátne, predané v roku 2014 za 64-tisíc eur
Odchádzajúca žena, 1968, olej na dreve, predané v roku 2014 za 35-tisíc eur
Ženy z Mičinej, okolo roku 1965, olej na plátne, predané v roku 2010 za 31-tisíc eur