Recenzia nového slovenského filmu: Agáva v kine (ne)rozkvitne

Ladislav Ballek napísal román Agáty vyše tridsať rokov po druhej svetovej vojne. No zachytil v nej práve obdobie po jej konci. Teda dobu, ktorá ľuďom ešte nedávala šancu vidieť, že prídu lepšie zajtrajšky. Odvtedy prešlo ďalších viac ako tridsať rokov a my príbeh z Agátov (konkrétne druhú kapitolu) vidíme na filmovom plátne. A veľmi ťažko sa recenzuje. Z úcty k samotnému Ladislavovi Ballekovi, režisérovi Ondrejovi Šulajovi, hercom Milanovi Kňažkovi či Milanovi Lasicovi. Choďte a Agávu radšej prežite sami. Odvčera je v našich kinách.

Od začiatku s Ballekom
Pri začiatkoch tvorby filmu bol aj samotný Ballek, keďže prvá verzia scenára vznikla už v roku 1997, uznávaný scenárista Ondrej Šulaj chcel vtedy urobiť televízny film. Nestalo sa. Dnes je z Agávy kinový film a zároveň Šulajov prvý režijný kinodebut. „Môj vstup do hranej kinematografie sa uskutočnil práve prostredníctvom literatúry, môj prvý realizovaný filmový scenár bol Ballekov Pomocník, presiaknutý silným príbehom, nevšednou atmosférou pohraničného južanského mesta Palánk, vyhranenými, detailne prepracovanými charaktermi a dramatickými situáciami zasadenými do konfliktných povojnových rokov,“ hovoril Šulaj o diele svojho celoživotného autora, ktorým sa zaoberal vo filme aj v divadle.



Hlavne vznešene
Tvorca, ktorý má na svojom konte scenáre k takým filmom ako Neha, Záhrada či Muzika, preto aj pristupoval k tomuto dielu s veľkou úctou. A to, bohužiaľ, v tomto prípade vo filme až priveľmi cítiť. Úzkostlivo sa držal literárneho diela, postavám nedal možnosť ľúbostný príbeh nenaplnenej lásky prežiť osobitejšie, vnútornejšie, emotívnejšie, držiac sa akejsi „divadelnosti“ pôsobia postavy strnulo a mnohé aj neautenticky. Vidno, že jazyk aj vystupovanie zo stránok Ballekovho diela chceli takto zámerne ponechať, na plátne však pôsobia umelo.

Mladý kameraman Tomáš Stanek povedal, že keďže atmosféra knižnej predlohy bola pomalá, plná ťažkých vôní, farbistých opisov a postáv, film si pýtal vznešenosť, krásu, farby, leto lepkavé ako ríbezľový sirup. Hovoríme áno! Ale do filmu sa to nepodarilo dostať.

Mozaika pre divákov
Keď totiž vidíte rozprávať a vystupovať v reálnom živote herečku Katarínu Šafaříkovú, jej noblesa, zmyselnosť a krása vás automaticky núti oslovovať ju Naďa. Tak výnimočne sa hodí do svojej postavy mladej ženy v 40. rokoch, ktorá je vydatá za staršieho vplyvného staviteľa (Milan Kňažko), ale pritom túži po mladom učiteľovi (Marek Geišberg), že dúfate, že presne taký bude aj film. Vznešený a plynule krásny, z ktorého bude tryskať bolesť z vojny a túžby po láske a kde sa bude biť mladá láska so „zaslúžilou“ a v ktorom plne precítite Nadinu chorobu i vášeň k Schubertovej hudbe.



Namiesto toho sme dostali mozaiku. Mozaiku s prvkami ako krásna hudba, podmanivé lokácie (natáčali na juhu Slovenska v Jahodnej, Želiezovciach, Šahách, Malých Vozokanoch, Tesárskych Mlyňanoch, Šamoríne a tiež v Bratislave a Trnave), skvelí herci, vystihnutie skľučujúcej povojnovej doby, pekná kamera a výnimočná ,pointa‘. Ako celok, z ktorého mohol byť filmový skvost, však nefunguje.

Ako Agáva
Vo svojich 30 rokoch filmová Naďa ako Agáva zakvitla, ale postihol ju rovnaký osud ako vznešenú rastlinu, hneď aj zomrela. Aj takýto tragický osud však vo vás nezanechá silnú emóciu. A to je škoda. Miestami vám je ľúto Milana Lasicu, odriekajúceho Ballekov text, a baví vás iba podnapitý Attila Mokos ako lekárnik.
Aj keď sa režisér množstvom vedľajších postáv (herci Attila Mokos, Vladimír Kobielsky, Miro Noga, Diana Mórová, Ady Hajdu, František Kovár, Boris Farkaš, Jan Révai, Lukáš Latinák či Róbert Jakab a mnohí ďalší) snažil vykresliť život v južnoslovenskom mestečku, bolo to skôr na škodu, pretože naozaj boli len vedľajšie a nedotiahnuté. Rovnako ako vystihnutie situácie pred víťazným februárom a spolužitie s prívržencami Sovietskeho zväzu.

Ladislav Ballek sa už premiéry nedožil (zomrel pred dvomi rokmi), ale ja by som veľmi túžila vedieť, čo by na ten film povedal on. Či by sa mu páčil.