06.03.2016, 15:04

Mimozemšťan, ktorý na tomto svete liezol po horách (HN magazín)

Mimozemšťan, ktorý na tomto svete liezol po horách (HN magazín)

„Hory a lezenie sú súčasťou môjho života. Je fakt, že ľudia v horách umierali i budú umierať. Dobre si uvedomujem, že nedostatočná sebakritika, nadhodnocovanie svojich schopností pred inými i pred sebou je zradná pôda, na ktorú už mnohí doplatili.“ To sú slová horolezca Vlada Plulíka. Chlapa, ktorý zdolal Mount Everest bez použitia umelého kyslíka. A ktorého na ďalšej osemtisícovke nechal spolulezec. Prečítajte si ďalší príbeh z HN magazínu, ktorého aktuálne číslo nájdete do konca víkendu v stánkoch.

Bol všestranným športovcom, ktorý sa nezastavil, kým si nesiahol až na dno svojich síl. „Bol nesmierne disciplinovaný. Keby dnešní športovci boli takí, Slovensko má samých majstrov sveta,“ poznamená pri našom stretnutí Plulíkov brat Marián. „Vždy som mu opakoval. Vlado, ty nie si z tohto sveta, ty si UFO.“ O  tomto „mimozemšťanovi“ kolujú až takmer neuveriteľné príbehy. Jeho obľúbeným cvičiskom boli Sokolie skaly, kam sa z rodných Piešťan dostal za hodinu na bicykli. Raz na nich spadol tak, že si dolámal obe zápästia. Zobral bicykel do dokaličených rúk a strmým skalnatým terénom sa pobral k pionierskemu táboru vzdialenému približne trištvrte hodiny chôdze. Tam si zavolal sanitku a počas čakania si máčal ruky v ľadovej vode. Zatelefonoval aj manželke, aby nezabudla zobrať bicykel.  Nasledujúce operácie ho odsúdili na týždne nečinnosti a deprimovanosti, no ani úraz ho vonkoncom neodradil od ďalšieho pokúšania šťasteny.

Alebo sa z kúpeľného mesta vychytil utekať do Beckova a späť. Vzdialenosť asi 60 kilometrov. Týždeň po dobehnutí sa mordoval so svalovicou, ale blažene spokojný. Alebo bežecké preteky z Bratislavy na Pezinskú Babu. „Vlado si vždy naplánoval čas, ktorý chcel dosiahnuť, no ten deň mu nezapasoval a on skončil hlboko v poli porazených. Bol riadne naštvaný,“ vybavuje si Marián, „o štyri dni si beh zopakoval sám pre seba a dosiahol vyhovujúci čas“. To mu stačilo na radosť.  Prípadne si po päťhodinovom cyklomaratóne ešte vybehol zakorčuľovať si. Podobné momentky by sa dali súkať ako z rukávu.

Vyznanie na vrchole veže
Detstvo Plulíkovcov sa nieslo v znamení športu. Súťaživí chalani z dvora vytvárali celé olympijské tímy a hrali futbal činžiak proti činžiaku. Keď Jan Kodeš vyhral Wimbledon, kupovali si všetci tenisové rakety. O tri roky mladší Vlado mal voči staršiemu bratovi hendikep. „Pomaly ho doťahoval, až ma rýchlo predbehol,“ hovorí Marián. Vlado sa v puberte začal brávať do lesa s trampami. Utáborili sa a tri dni brnkali na gitare. Jemu v tom chýbala dynamika. Objavil cvičné skaly, ktoré v  tých časoch ešte ani cvičné neboli. Nebolo mysliteľné, aby „nedal“ nejakú cestu. Spočiatku nedokázal prehrávať. Nespočetnekrát sa vracal domov s krvavými rukami, keď sa pasoval s nejakým úchytom na skale.
Štúdium na Strednej škole poľnohospodárskej ho nebavilo, podobne ako pár mesiacov učiteľovania po nej. Pred koncom vojenskej prezenčnej služby si počas opušťáku odskočil na schôdzu piešťanského horolezeckého oddielu. Posedávala tam aj akási devätnásťročná kočka Jana. Pozreli len letmo na seba.
Keď Plulík dokrútil vojenčinu, pridal sa k partii. Jana si spomína na veľkonočný oddielový výjazd na sever Čiech: „Vlado to nenápadne zariadil tak, že bol mojím spolulezcom. Bolo nám spolu príjemne.“ Na plošinke vrcholu skalnej veže nad korunami stromov sa jej zdôveril, že by s ňou chcel začať chodiť. Dostal košom. Zobral to chlapsky. Zlanili z veže a liezlo sa ďalej.
V rýchliku počas návratu z výletu Jane prebleskovalo hlavou, či predsa len niečo k nemu necíti. Tesne pred vystúpením z vlaku prekonala hanblivosť i obavy. Pobozkala ho. „Pamätám si dodnes ten dátum. Rok 1986, štvrtý apríl.“ Priezviskom Plulíková sa začala podpisovať vo februári roku 1989. O  ti roky neskôr prišiel na svet syn Matúš,  o osem rokov dcéra Alica.

Vlajka HZDS na Evereste
Plulík si prešliapava cestu za prekonávaním svojich limitov. Má dvadsaťtri rokov, keď ho prijmú do reprezentačného výberu vtedajšieho Československa. Posúva hranice i rekordy, preráža cesty so stále vyššou klasifikáciou. Keď sa mu v  roku 1998 k nohám položí Mount Everest, má za sebou expedíciu na vrchol Kandžedžongy (8 586 m), odkiaľ sa musel obrátiť na zostup z výšky 7 900 metrov. Aj úspešný zimný sólo prechod nonstop hlavným hrebeňom Vysokých Tatier. Na 26-kilometrovej trase strávi 72 hodín, z toho čistého lezeckého času päťdesiat. „Dochádzali mu baterky do čelovky. Musel sa zastavovať, až keď vyšiel Mesiac, mohol pokračovať,“ vysvetľuje brat Marián. „Bol som celý čas neistý... Človek ide po hrebeni – spraví chybu a je koniec. Je to možno divné, ale tento prechod si viac cením, aj keď Everest je Everest,“ vyhlási neskôr Vlado.
Po Mount Evereste je výprava pozostávajúca zo špičky slovenských horolezcov velebená do nebies i zatracovaná do pekiel. Chlapi majú totiž na vrchol vyniesť vlajku vtedy vládnuceho Hnutia za demokratické Slovensko a stať sa tak chodiacou reklamou predvolebnej kampane. Túto správu sa dozvedajú až v základnom tábore. Komu to nevonia, môže sa spakovať domov.
Prvý pokus o zdolanie štítu bez kyslíka stroskotáva a vedúci výpravy sa až trasie. Veď už natešený telefonoval šéfovi HZDS Vladimírovi Mečiarovi, že „naši už útočia“. Nariadil, že ďalší pokus bude s kyslíkom. Plulík sa zatne. Vždy tvrdil, že keď si športovec zoberie so sebou kyslík, je to ako keby si zobral doping.  Stáva sa len členom podporného tímu. S tým, že ak šťastena ukáže svoju prívetivú tvár, vrchol zostáva otvorený.
Vlado vyráža. V batohu nesie nutnú výbavu, vlajku HZDS a kamienok od manželky. Na vrchole sa na vlajku vykašle a ani ju nenafotí. Štátne vyznamenanie, ktoré mu chcú neskôr udeliť, odmietne. Jemu stačilo, že má ďalší zárez na pažbe. On už bol taký: nepotrpel si na PR, nepózoval pred objektívmi, nezháňal sponzorov, nikdy nerobil svaly.

Na plný plyn
Sláva ho neobalamutila. Frčí ďalej na plný plyn. Inak to nevie. Len v súkromí mu to škrípe. Materské povinnosti zmenia každú ženu, Janu nevynímajúc. Pobyty v  prírode a dobrodružstvá prestali byť pre ňu prioritou. Manžel bol preč celé mesiace a rodine chýbal. „Žil si ďalej svoj život. Mne sa zdalo, že to hraničí až so sebadeštrukciou. Jeho uzatváranie sa do seba u mňa vyvolávalo klaustrofóbiu, nechcela som s ním byť v jeho malom svete,“ hovorí Jana. 
Na Mount Evereste bol niekoľko hodín nezvestný, čo traumu manželky ešte znásobilo. „V slabej chvíli pripustil, že sa na výpravy vykašle. Potom to popieral.“  Ženy podávajú žiadosť o rozvod buď kvôli alkoholu alebo nevere. Keď sa na to pýtame, vôbec netušíme, že sme trafili do čierneho. Alica sa mala narodiť o dva mesiace, keď sa prevalilo tajomstvo – Vlado si našiel podstatne mladšiu milenku. „Ako keby mi z oka vypadla, keď som mala dvadsať,“ podotkne Jana.
Ešte pred pôrodom putovala na súd žiadosť o rozvod. Ten v roku 2000 odklepol rozchod hneď na prvom pojednávaní. Po piatich rokoch zatrpknutosti a nenávisti si obaja partneri opäť našli k sebe cestu. Ako kamaráti. Jana na exmanžela nedá dopustiť, aj keď stále badáme na nej stopy horkosti: „Áno, dosiahol veľké veci, originálne výkony, zapísal sa do slovenskej histórie. Ale za akú cenu?“ Je však presvedčená, že nebyť tragédie, zostali by dobrými kamarátmi i rodičmi.
Dnes 26-ročný syn Matúš dopĺňa: „Keď mi otec s mamou povedali o rozvode, ani som nebol veľmi prekvapený. Očakával som to. Vedel som, že to tak musí byť, lebo oni si už veľmi nerozumeli. Nepamätám si, že by som sa extra bál, keď tato chodil na expedície. Skôr som mohol machrovať, že vyšiel na Everest. To nemohol povedať len tak hocikto.“
Po dlhšej odmlke, keď sa opäť začali stretávať, otca bral trochu ako iného človeka, no čas strávený s ním si rýchlo obľúbil. „Keď sa mu niečo javilo ako zaujímavé, tak si za tým šiel bez ohľadu na názor väčšinovej spoločnosti. Išiel za skutočnou, nie zdanlivou hodnotou. Pochopil som, že ľudí ako on je na svete málo a ja mám šťastie, že som jeho syn.“

Osudové okamihy
V  roku 2002 sa Plulík do Himalájí vrátil. Pokúsil sa dosiahnuť vrchol Šiša Pangma (8 046m), no musel sa vrátiť z  výšky 6 300. O dva roky neskôr si za súpera vybral ďalšiu osemtisícovku. Na Čo Oju (8 201m) sa dostal „len“ do 7 250 metrov. Opäť neúspešne. V himalájskom zornom poli sa zaujíma len o druhý najvyšší vrchol sveta – K2 a v roku 2008 prijíma ďalšiu výzvu, ktorá nesie meno Baltoro Express Expedition. Mal to byť husársky kúsok. Spolu s Jozefom Kopoldom majú v  pláne získať hneď štyri skalpy. Gašerbrum I. (8 068 m), Gašerbum II. (8 035 m), Broad Peak (8 047m) a oproti nemu sa týčiaci K2 (8 611m). Plulík prvú métu Gašenbrum I. zdolá alpský štýlom, na jeho dvojčati zostane stáť 235 metrov pod vrcholom.
Na Broad Peak vyrážajú 25. júna. Cieľ majú pred sebou zhruba tristo metrov, keď sa rozhodnú pre návrat do výšky 7 200 metrov, kde prečkajú noc. Druhý deň, druhý útok. Ten už má byť korunovaný úspechom. Vtedy došlo k osudovému rozdeleniu. Kopold pokračoval vo výstupe, Plulík si dáva čelom zbohom. Od tohto okamihu je už všetko obalené v hmle dohadov. Vlado zostupuje nelogicky pomaly, pred zotmením sa nelogicky na dve hodiny zastavuje na snehovej pláni, nelogicky čaká. Tam ho naposledy vidia ďalekohľadom bieloruskí horolezci.
„Keď mi Kopold cez satelitný telefón oznámil, že Plulík sa nevrátil do tábora, čakali ma bezsenné noci. U horolezcov je to na hrane, stačí jeden chybný krok a...“ nedopovie Vladov brat. V strese sa na diaľku pokúšal zorganizovať nejakú záchrannú výpravu. „Špekuloval som, že padol do nejakej trhliny, v ktorej by on ako húževnatý človek pár dní dokázal prežiť.“  Nesedeli mu protirečivé informácie od Kopolda, nechápal, prečo sa nevrátil pre spolulezca. „Keď sa vrátil z Broad Peaku, išiel na žúrku do amerického tábora. Amíci v mailoch písali, že čo to je za človeka, keď mu hore zostal trčať parťák on s nimi oslavuje...?“ opäť Marián nedopovie.

Osemtisícový hrob
„Vlado sa dal nahovoriť na pochybné a prehnané dobrodružstvo vyliezť na niekoľko osemtisícoviek naraz a neodhadol to dobre Kopolda, ktorý je dodnes pre mňa neakceptovateľnou osobou,“ tvrdí Jana. Už sa nikto nedozvie, či signálom na Plulíkov zostup bola vyčerpanosť, zranenie alebo ho k tomu viedli iné pohnútky. Dokonca ani to, prečo sa ho Kopold neponáhľal ratovať. Komisia Slovenského horolezeckého spolku JAMES ho v  ten istý rok vylúčila z reprezentácie pre podozrenie z podvodov pri viacerých výstupoch a tiež kvôli nejasnostiam okolo úmrtia Plulíka. Ani tento počin však nevnáša žiadne svetielko do objasnenia smrti Vladimíra Plulíka. Od 26. júna roku 2008 je nezvestný. Nemá ani hrob. Ba vlastné áno. Jeden obrovský, vysoký osemtisíc metrov. Menom Broad Peak.