V tínedžerskom veku mi do rúk padla útla zbierka ľúbostnej poézie Dotyky. Okúzlený som sa zahrabal do všetkých diel Pána Básnika. Až kým si to nevšimla moja matka a ironicky neprehodila: „Hm, čítaš jeho verše o láske? A to, že tie lásky páchajú samovraždy, ti neprekáža?“ Muž menom Miroslav Válek mi tak odštartoval dilemu, ktorú som neskôr riešil roky. Tento excelentný básnik svojou tvorbou ovplyvnil nie jednu generáciu. Aj nepriamo. Jeho verše sa objavili v piesňach známych slovenských kapiel. Veď ktorý hudobný fajnšmeker by nepoznal Jesennú lásku Mekyho Žbirku či preslávenú Smutnú rannú električku od skupiny Collegium Musicum.
Prečítajte si príbeh Miroslava Válka, ktorý bol uverejnený v HN magazíne. Jeho aktuálne číslo nájdete v stánkoch do konca víkendu.
Kto sa môže pochváliť, že jeho diela boli preložené do štrnástich cudzích jazykov, medzi iným aj vo Veľkej Británii či v Spojených štátoch amerických? A súčasne: tento človek zasadol do kresla ministra kultúry ani nie pol roka po anexii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Stolička, pod ktorou sa strácali posledné ideály, sa pod ním ani len nezachvela nasledujúcich dvadsať rokov. Využíval v nej všetky slasti vysokého straníckeho funkcionára, člena Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Aj strasti, keď z bratislavského hotela Carlton musel pozorovať dnes už do histórie zapísanú Sviečkovú demonštráciu proti dohasínajúcej totalitnej moci.
„On bol cynik vo svojej politickej angažovanosti. Žiaden zarytý komunista... Život na výslní sa mu páčil,“ hovorí pre HN magazín politológ a bývalý disident Miroslav Kusý. Válek holdoval cigaretám, fajčil výlučne „Ameriky“. Nenápadne – nápadne vysielaný signál? Literárny kritik Valér Mikula sa možno trafil do čierneho, keď Válka prirovnal k doktorovi Jekyllovi a pánovi Hydovi.
Schody do neba
Pred niekoľkými dňami uplynulo štvrťstoročie od Válkovho úmrtia. Bez veľkých fanfár. Pripomenuli si ho v jeho rodisku, v Trnave. V malom Ríme budúci básnik navštevoval biskupské gymnázium, no štúdium ukončil na obchodnej akadémii. Potom už jeho kroky smerujú do hlavného mesta na Vysokú školu obchodnú. Lekári mu diagnostikujú tuberkulózu, a tak jej dáva zbohom.
Politický prevrat vo februári roku 1948 prevracia mnohé osudy. Mladý Miroslav nastupuje ako vedúci tlačového oddelenia a zástupca kultúrno-propagačného oddelenia Ústredného výboru Jednotného zväzu slovenských roľníkov. Pero si brúsi aj ako redaktor časopisov Slovenský roľník či Družstevný obzor. Jeho prvou publikovanou socialistickorealistickou básňou je Svitanie. Bohvie, čo si o tom celé myslí jeho otec, ktorý sa ako bývalý funkcionár Demokratickej strany ocitol za mrežami.
Dusno päťdesiatych rokov má za následok Válkovu päťročnú odmlku. V roku 1959 však razantne rozkopáva dvere debutom Dotyky. Jeho dve rozporuplné hviezdy, umelecká i politická, začínajú nezadržateľne stúpať. Pôsobí ako šéfredaktor na tie časy prekvapivo revolučného časopisu Mladá tvorba, spoluzakladá Romboid. A v roku 1962 rozširuje rady členov komunistickej strany. Na funkciu ministra kultúry nastupuje už v období normalizácie 2. januára roku 1969. Okrem politikárčenia sa snaží ratovať intelektuálov, ktorí nevoňajú režimu. Jeho záchranné lano však poniektorí odmietajú. Nepokladajú ho za spásu, ale kameň sťahujúci ich na samé dno.
Sypanie popola na hlavu
„Záchranu ponúkol aj mne,“ načiera do minulosti Kusý, „s podmienkou, že napíšem pár riadkov sebakritiky do denníka Pravda, že som sa mýlil a strana mala pravdu. Mal som si to sám naformulovať tak, aby to čo najmenej bolelo. Neoplatí sa šťať proti vetru, tak mi doslovne povedal. Odmietol som to s tým, že by som si sám sebe napľuval do očí. Pokrčil ramenami. Škoda, potom nemôžem pre teba nič urobiť.“
Básnik Ivan Štrpka si zase vybavuje, ako sa Válek motal po chodbách redakcie Mladej tvorby a mladých autorov povzbudzoval, keď sa dostali do potýčky s mocou. Vtedy spokojne konštatoval: „To je fajn, to je v poriadku.“ Keď sa však už po okupácii Štrpka ako balič kníh náhodne stretol s Válkom na chodbe pri cigaretovom popolníku a začal hromžiť na „katastrofu normalizácie“, dostalo sa mu odpovede, že to nie je až také zlé.
Literárny vedec Milan Hamada bol Válkovým dvorným kritikom, až kým neupadol do nemilosti. Podľa neho ministrova zášť voči nemu zašla tak ďaleko, že sa postaral o jeho exemplárne potrestanie. Po vykopnutí z Ústavu slovenskej literatúry si vedec našiel miesto v knižnici, no na druhý deň ministrovou zásluhou už miesta nebolo.
Nie všetci však spomínajú na Válka v zlom. Básnik Ľubomír Feldek sa domnieva, že „nálepka dobrý básnik, zlý minister“ je scestná, lebo aj ako politik vykonal veľa dobrého. Hudobník Marián Varga mu vďačí, že nedostal zákaz činnosti. Spisovateľ Rudo Sloboda po intervencii získal miesto scenáristu na Kolibe a takých by sa našlo viac. Z Válkovej iniciatívy sa zrodil aj Literárny ústav, čo bol akýsi azyl pre nepohodlných. Mohli tam celkom slušne „vegetovať“ a dostávali pravidelný príjem. Pravda, za jednej podmienky – trochu si nasypať popol na hlavu a pokajať sa. Službičkou jeho veličenstvu kompromisu. Hamada prízvukuje: „Válek neurobil pre nikoho nič bez toho, aby to nezasiahlo jeho charakter. Som o tom presvedčený.“
Lásky končiace tragédiami
„Láska je strašne bohatá,/ láska tá všetko sľúbi,/ no ten čo ľúbil, sklamal sa/ a ten čo sklamal, ľúbi,“ znejú verše známej básne. Paralelne so životom úradníka prebiehal život barda ľúbostnej poézie i ten súkromný, ktorý neobišli tragédie. Válek sa zahľadel do modrookej trnavskej učiteľky Márie, sestry básnika Jozefa Mihalkoviča. Svoju lásku spečatili sobášom, neskôr mu manželka porodila jediné dieťa Miroslavu. Mária však trpela epilepsiou a depresiami, jej zdravotný stav sa zhoršoval. Vzťah zákonite vyústil do rozvodu. Mária už nebola tou Máriou ako v začiatkoch. Po rozchode sa utopila za nejasných okolností.
Pri príprave tohto článku sme dcéru Miroslavu požiadali o rozhovor. Slušne nám odmietla s ospravedlnením, že spomienky na otca ju „zakaždým rozrušia“. Mala sedem rokov, keď otec priviedol novú mamu. Stala sa ňou Zora Zorinová, ktorá si do manželstva priniesla štvorročného syna Andreja. Útla blondínka bola dcérou sovietskeho veľvyslanca v Prahe Valerija Zorina. Tento Stalinov človek bol spoluorganizátorom komunistického puču vo februári roku 1948.
Zora bola veľmi psychicky labilná. Po okupácii ju navyše začala deptať paranoja. Bola presvedčená, že ju sledujú. Aj tento vzťah sa skončil rozvodom. Dva roky po ňom Zorinová vyskočila z okna.
Absurdný príbeh manželstva číslo dva mal ešte smutnú bodku necelých dvadsať rokov po Válkovej smrti. Médiá priniesli správu, že v Dunajskej Lužnej ohrozoval ľudí zbraňou opitý 55-ročný chlap. Strelcom nebol nik iný, než nevlastný Válkov syn Andrej, s ktorým básnik počas svojho života príliš nevychádzal. Polícia jeho čin kvalifikovala ako trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Bulvárnu príchuť tomu dodalo odhalenie, že dcérou výtržníka je manželka ministra Jána Počiatka. Ten sa od svojho svokra dištancoval s dodatkom, že rodina už päť rokov nie je s ním v styku a vnučka ho dokonca ani nepozná.
Svoju tretiu osudovú lásku Katarínu básnik spoznal po päťdesiatke, po tretí raz sa rozhodol pre svadobnú veselicu.
Schody z neba
Čo asi prebleskovalo hlavou starnúceho muža, keď na veľkonočný piatok roku 1988 spoza záclony izby na štvrtom poschodí hotela Carlton sledoval spolu s ostatnými pohlavármi, ako vodné delá rozháňajú veriacich počas Sviečkovej demonštrácie? „Nikto z členov politickej komisie nevyjadril svoj nesúhlas s postupom bezpečnosti počas zásahu, ani pri vyhodnotení zásahu v príslušných štátnych a straníckych orgánoch,“ stojí čierne na bielom v straníckej správe o „demonštratívnom zhromaždení“.
V tom čase už dávno ležala na pultoch kníhkupectiev Válkova zbierka Slovo s mottom: „Komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom.“ Prezident Gustáv Husák, pre ktorého podľa historika Viliama Plevzu boli Válek a bývalý predseda vlády Peter Colotka jedinými skutočnými priateľmi na Slovensku, dosluhoval na Pražskom hrade. Kolaps totalitných režimov východného bloku sa neodvratne blížil.
A minister kultúry začal vytŕčať rožky. Ako predseda Zväzu československých spisovateľov sa podpísal pod list vyjadrujúci nesúhlas s uväznením Václava Havla. Taktiež si pripravoval veľký prejav pred zasadnutím ústredného výboru KSS. Opatrne začal priznávať chyby strany. Pre rozhlasovú stanicu Slobodná Európa sa to stalo senzáciou a po celý deň omieľala jeho kritické slová.
Nasrdený Kusý odpovedal v Slobodnej Európe glosou. „Neviem, načo z toho robíte také haló. Válek kritizoval, akoby bol objektom na druhej strane. Pritom len nadbiehal trendu. Vtedy mnohí zrazu zistili, že strana robí chyby,“ reprodukoval nám Kusý.
Čím bol Válek starší, tým bol vraj pesimistickejší, cynickejší a ironickejší. Ostatne, nihilizmus mu verne kráčal po boku po celý jeho život. Z politiky odišiel pred novembrom v roku 1989. Válek bol muž, ktorý v rukách pevne zvieral dve zástavy. Isté je len jedno: jedna povieva naďalej, druhá skončila v blate dejín. Politik zomrel. Básnik prežil.
Kto bol Miroslav Válek
Básnik, publicista, prekladateľ, spisovateľ, autor literatúry kníh pre deti a mládež, politik, poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia a Slovenskej národnej rady, dvadsať rokov zastával funkciu Ministerstva kultúry v SR sa narodil 17. júla 1927 v Trnave. Po absolvovaní strednej školy pokračoval v štúdiu na Vysokej škole obchodnej v Bratislave. V rokoch 1949 – 1963 pracoval ako redaktor vo viacerých časopisoch. Zastával aj post šéfredaktora časopisov Mladá tvorba a Romboid. V roku 1962 vstúpil do KSS. V rokoch 1967 – 1968 bol predsedom Zväzu slovenský spisovateľov. V rokoch 1969 – 1989 pôsobil ako minister kultúry. Zároveň zastával i viacero vysokých funkcií. Medzi inými bol členom predsedníctva ÚV KSČ.
Svoje prvé literárne pokusy publikoval v rokoch 1946 – 1948 v trnavskom periodiku Plameň. V jeho tvorbe dominovala najmä ľúbostná poézia. Debutoval až ako tridsaťdvaročný básnickou zbierkou Dotyky. Po odmlke mu vyšli ďalšie knihy – Príťažlivosť, Nepokoj a Milovanie v husej koži. Je tiež autorom kontroverznej zbierky Slovo. Okrem vlastnej tvorby sa venoval prekladaniu diel svetovej poézie z francúzštiny, poľštiny, ruštiny a češtiny. Jeho diela, respektíve výbery z diel, boli preložené do 14 svetových jazykov. Zomrel 27. januára 1991.