25.01.2015, 08:00

Príbehy a legendy, čo napísali Tatry

Prvolezci a politici. Tri príbehy, ktoré majú na svedomí Tatry.


Historická pohľadnica z roku 1906 zachytáva výlet k Studenopotockým vodopádom. Snímka: Archív Ivana Bohuša ml.

Ján Still. Prvolezec na Gerlachovský štít

Pátranie po človeku, ktorý ako prvý vystúpil na najvyšší vrch Tatier – Gerlachovský štít, nemalo ďaleko od detektívky. Podujala sa naň Iveta Kontríková, v tom čase čerstvá prisťahovalkyňa do Novej Lesnej, teda obce, kde tento učiteľ, muzikant, úspešný včelár a – najmä – horský vodca prežil väčšinu svojho života. A prečo detektívku? Pretože jeho prvovýstup, ktorý sa s najväčšou pravdepodobnosťou odohral v roku 1834, nikdy nikto nezaznamenal. „Nahlásil ho len on samotný o takmer štyridsať rokov neskôr Uhorskému karpatskému spolku, ktorý sa o prvolezca na Gerlach začal zaujímať,“ objasňuje Iveta Kontríková. List, ktorým sa k svojmu prvenstvu prihlásil, pravdepodobne zhorel v archíve. A navyše - k prvovýstupu na Gerlach sa hlásili aj ďalší. Kontríková však tvrdí, že nepriame dôkazy hrajú jednoznačne v Stillov prospech. Zaujímavosťou je, že v tom čase sa na Gerlach vystupovalo inou cestou: od Starého Smokovca k Velickému plesu, stadiaľ po hrane kotla Gerlachu až na západnú stranu. A odtiaľ rovno nahor.
Ján Still, ktorý si horským vodcovstvom prilepšoval svoj pomerne mizerný plat učiteľa maličkej katolíckej školy v evanjelickej obci, patril ako vzdelanec k najžiadanejším ľuďom svoje branže. V tom čase sa na horských vodcov kládli vysoké nároky. „Museli sa vyznať v geografii, meteorológii, ovládať cudzie jazyky,“ približuje Kontríková.
K prednostiam Jána Stilla navyše patrila i schopnosť nepanikáriť. Svedčí o tom aj zápis, ktorý možno nájsť v publikácii "Stručný životopis pokoriteľa Gerlachu, významného horského vodcu 19.storočia, učiteľa a vzdelanca z Novej Lesnej", čo manželia Kontríkovci vydali v roku 2005. „Výlet sa zväčša začal za pekného počasia, ale ako to už v horách býva, sotva vyšla spoločnosť vyššie, zatiahlo sa a búrkové mraky neveštili nič dobré. Blesky a hromy začali pretínať oblohu a turistov bičovať dážď. Aj v takejto situácii si Still dokázal udržať chladnú hlavu a zavtipkovať, hoci klienti mali často strach. ,Pán sprievodca, udrela naša posledná hodina.‘ ,Naša posledná hodina je ešte ďaleko. Toto je len malá skúška, aby si panstvo lepšie zapamätalo túto partiu, ja som tu toho preskákal už veľa a bez nehody. Tá trocha búrky človeka len zocelí.‘“
Je známe, že pri výstupoch si pomáhal palicou a lanom, ako poživeň si zvyčajne brával oštiepok, syr, pečené mäso a pálenku. A ak vás fascinujú čísla, vedzte, že na Lomnický štít vystúpil Ján Still najmenej 99 ráz. Čo sa Gerlachu týka, raz sa tam s ním dokonca vybral aj jeho pes.


Vladimír Iľjič Lenin a Alexander Dubček. Politici na vrchole

To, že Tatrám sa nevyhýbali ani politici, je každému jasné. Nie každý však vie, že svojho času ich navštívil dokonca aj... Lenin. „Vystúpil na Rysy, niekedy medzi 8. a 10. augustom 1913,“ spresňuje Jaroslav Švorc, predseda Tatranskej horskej služby. Na vrchol vyrážal z poľskej, teda tej zložitejšej, strany a ľudia, čo ho sprevádzali, tvrdili, že bol veľmi zdatný turista. „V čase, keď som pôsobil na Chate pod Rysmi, som jedného dňa stretol vyše osemdesiatročného pána, a ten tvrdil, že Lenin mu za tú cestu zostal dlžný 20 zlotých,“ spomína Jaroslav Švorc. Vraj mu totiž za tento vopred dohodnutý poplatok niesol batožinu. Ich cesty sa však rozišli pred vrcholom a Lenin svoj sľub nestihol splniť.
Nuž, pravdivosť tejto historky je otázna, avšak Jaroslav Švorc má v talóne aj ďalšiu, tiež úsmevnú, tiež politickú a zaručene autentickú. „Týka sa Alexandra Dubčeka, ktorého som mal ako čerstvého predsedu Federálneho zhromaždenia tú česť sprevádzať v rámci národného výstupu na Kriváň v roku 1990. Súčasťou družiny bol aj začínajúci politik, ktorý sa k Dubčekovi chcel – aspoň tak som to vycítil – za každú cenu priblížiť.“ A onedlho aj vycítil svoju šancu. Jaroslav Švorc mu ako svojmu najbližšiemu spoločníkovi totiž nečakane ukázal svišťa. Okamžite sa zvrtol a hlasným krikom začal na tento zvierací úkaz upozorňovať Dubčeka, čo kráčal za nimi. „Keď som ho upozornil, že takto svišťa vyruší, v zápale sa na mňa obrátil a požiadal ma: povedzte mu, nech počká,“ uzatvára so smiechom. 
 

Beata Laska. Prvá

Príbeh prvej známej tatranskej turistky, kežmarskej hradnej panej Beaty Lasky, sa neskončil šťastne. Za výlet v roku 1565, ktorým sa - ako dobová kronika uvádza – previnila proti zásadám mravnosti, ju manžel dal zavrieť do hladomorne, ktorá mala podľa historičky Nory Baráthovej iba dve okná: jedným sa pozerala na Tatry a druhým jej podávali jedlo. V skutočnosti bol tento výlet pre Alberta Laskeho, mladšieho o dvadsať rokov, len zámienkou, ako sa pohodlne striasť bohatej a príliš starej manželky, s ktorou sa oženil z vypočítavosti nie dlho predtým.


Prečítajte si aj článok o dejinách tatranskej turistiky v kocke.
Krpce a kamzíčie stehná. Takto sme kedysi zdolávali Tatry