Alexej Pažitnov, autor najnávykovejšej hry na svete - Tetris - na nej dlhé roky prakticky nič nezarobil. Snímka: Juan Osborne
Viete, ako spoznáte dokonale návykovú počítačovú hru? Nedokáže ju prestať hrať ani jej tvorca. Presne toto sa v prvej polovici 80. rokov prihodilo Alexejovi Pažitnovovi, pracovníkovi sovietskej akadémie vied. Na jednej strane sa za to hanbil a pred kolegami predstieral, že stále vylaďuje program, na druhej strane v duchu jasal, lebo pochopil, že má v hrsti tutovku. Ale že jeho padajúce kocky zhypnotizujú obyvateľov všetkých kontinentov – na to si vtedy nedovolil ani pomyslieť. Predsa len, vrcholila studená vojna a jeho rodná krajina bola od reálneho biznisu fakticky odrezaná.
Na to, aby si Tetris podmanil svet, sa musel nájsť ešte istý Holanďan žijúci v Japonsku a bez pozvania vraziť medzi ministerských súdruhov a agentov KGB...
Avšak – nepredbiehajme.
Cesta intelektuála k počítaču. Cez kocky
„Puzzle som miloval už od detstva, najmä takzvané Pentomino. Tri takéto geometrické hry ste si mohli za rubeľ kúpiť v moskovskom hračkárstve.“ Takto si pre britský denník The Guardian spomína na svoju kľúčovú životnú inšpiráciu Alexej Pažitnov, ktorý od roku 1991 žije v USA a v posledných rokoch pôsobí ako nezávislý počítačový expert.
Revolučný nápad pretransformovať svoju detskú lásku na počítačovú hru dostal istého júnového dňa roku 1984. V tom čase 29-ročný Alexej dral klávesy prehistorickej ruskej Electroniky 60 a bádal vo vodách umelej inteligencie na pôde vedeckého ústavu, ktorý ako jeden z mála ako-tak komunikoval so svetom. Napriek tomu bolo Rusko v tom čase podľa jeho slov v IT oblasti žalostne zaostalé.
Počítač Electronika, pre ktorý Tetris vytvoril, nemal ani poriadnu grafiku, jeho monitor bol schopný zobraziť len text. „A tak som padajúce objekty Tetrisu vytvoril z písmen,“ spomína po rokoch. S doladením hry sa trápil asi tri týždne - pravdaže, vo svojom voľnom čase - no po jej dokončení sa začala medzi Alexejovými kolegami šíriť ako lesný požiar. Dokonca sa výrazne zaslúžila o búranie bariér proti desivým hučiacim strojom s monitorom. Lebo tak Alexejovi súčasníci počítač zväčša vnímali. A to nielen intelektuáli, prisahajúci vernosť papieru. „Až pokiaľ na tom strašidelnom monitore nezbadali padajúce kocky.“
Na scénu vchádza muž číslo dva
Utratené jednorubľovky Alexejových rodičov sa však okamžite neukázali ako prorocká investícia. Alexej po rokoch otvorene priznáva, že vtedy nemal ani potuchy, ako hru publikovať. Tetris si však našiel škáročky v železnej opone aj sám. Už krátko po jeho predstavení sovietskej verejnosti sa objavili neautorizované verzie dokonca aj na Západe. Napokon Alexej udelil sovietskej vláde práva na desať rokov a Tetris sa tak stal jedným z prvých softvérov, vyvážaných za hranice ZSSR. V roku 1988 bola hra uvoľnená pre počítače, licenciu získala americká firma Spectrum Holobyte.
V tom istom roku prichádza na scénu druhý kľúčový muž stojaci za úspechom Tetrisu: holandský podnikateľ Henk Rogers sa s Tetrisom stretol na veľtrhu v Las Vegas. „Stal som sa od neho okamžite závislý, čo bolo nezvyčajné,“ priznáva pre The Guardian. Postupne získal všetky licencie a prišiel na revolučnú myšlienku: dostať hru na konzoly.
Spoločnosť Nintendo, ktorá v tom čase plánovala uviesť na trh prelomový Game Boy (vďaka ktorému Tetris spoznala väčšina Slovákov), sa podľa informácií, ktoré Rogers poskytol portálu Classic Games, nechala „ukecať“ pomerne rýchlo, aby namiesto plánovanej hry Mario nasadila Tetris. Bol v tom však jeden háčik. Chýbajúca zmluva s Elorgom, teda bývalým sovietskym ministerstvom pre vývoz softvéru a hardvéru. A tak si Rogers vybavil turistické víza a nasadol na lietadlo smer Moskva.
Hra do hráčskych vreciek
„Vôbec som netušil, kde sa Elorg nachádza. Všetci boli nepriateľskí, nikto nevedel po anglicky a… tak či tak sa so mnou nechceli baviť. Dokonca sa mi nepodarilo kúpiť si ani kožuch, ako som plánoval. A tak som v Moskve celý čas mrzol,“ spomína Henk na prvé dojmy z komunistickej metropoly. Napokon sa naňho usmialo šťastie. V hoteli, kde prespával, si našiel tlmočníčku. „Išlo o agentku KGB, no na rozdiel od ostatných tlmočníkov, čo pôsobili zničene a melancholicky, bola krásna a energická.“ Prah Elorgu s ním však prekročiť odmietla. „V Rusku v tom čase platilo nepísané pravidlo nechodiť nikam, kam nie ste pozvaní. Riskol som to.“
Hoci krátko po jeho príchode navštívili Henkovo japonské pracovisko dvaja agenti KGB a jeho kolegovia ho dobre že nezačali oplakávať (nemali s ním kontakt), pravdou bolo, že holandský podnikateľ ich odpor zlomil. Stavil na absolútnu otvorenosť, ktorá v tom čase musela na všetkých pôsobiť ako prízrak a v rekordne rýchlom čase s nimi podpísal zmluvu. Až neskôr sa dozvedel, že s nimi paralelne rokovala aj technologická spoločnosť Maxwell.
Spojenie Nintenda a Tetrisu prinieslo fenomenálny úspech. Drobnú sivú škatuľkovú hru si totiž na rozdiel od počítača mohli hráči strčiť do vrecka. A strkalo si ju tam asi 30 miliónov z nich. Nehovoriac o ďalších miliónoch lacných tržnicových kópií. Popularita Tetrisu neochabla ani po príchode mobilov. Dodnes bol pre mobilné platformy zakúpený viac ako 425 miliónov ráz. Paradoxne, samotný Pažitnov z nich dlho nevidel ani rubeľ. Bral normálny plat, kým Kremeľ čerpal milióny na licenčných poplatkoch. V roku 1991 sa preto rozhodol odsťahovať. Zarábať začal až v roku 1996, keď mu vláda konečne vrátila práva. Krátko nato s Rogersom založili spoločnosť Tetris Company.
Rusi to vedia
A prečo sa vôbec Tetrisu podarilo opantať celú planétu? Experti sa zhodujú na tom, že táto hra ako jedna z mála je natoľko jednoduchá na hranie, že ju okamžite každý pochopí a môže začať hrať – takzvaná hra s bezbariérovým vstupom. „Zároveň si vyžadovala priestorové vnímanie a zmysel pre orientáciu a rýchlosť. Bola to najlepšia logická hra vôbec,“ tvrdí Ondrej Macko, počítačový expert a šéfredaktor PC Revue.
„Rúca zaužívané bariéry, že hry sú určené iba pre deti alebo chlapcov. Tetris hrali, hrajú a budú hrať všetky vekové kategórie bez rozdielu pohlavia,“ tvrdí expert na počítačové hry Pavol Buday a bývalý šéfredaktor Sector.sk. „Hra sa spoznáva samotným hraním a zároveň sa zvyšuje motivácia prekonávať samého seba. Unikátnou vlastnosťou Tetrisu je aj to, že sa nedá dohrať ani vyhrať, takže sa dá opakovane hrať donekonečna."
Pod všetky tieto teórie sa môže podpísať aj autorka textu. Tetris jej ukradol jedno celé leto. A bola to prvá aj posledná elektronická hra, ktorú kedy chytila do rúk. (Pardon, s výnimkou vlka chytajúceho vajíčka. Mimochodom, tiež made in Russia.)
Tetris v kocke
- jedna z najúspešnejších hier všetkých čias a najslávnejšia počítačová hra
- vyvinul ju sovietsky vedec Alexey Pajitnov (Alexej Pažitnov), inšpirovaný stolovou hrou Pentomino, keď pracoval v moskovskej Akadémii vied Sovietskeho zväzu, verejnosť ju spoznala 6. júna 1984
- svetový úspech zožala najmä po roku 1989, keď ju spoločnosť Nintendo uviedla na trh zabudovanú v hracej konzole Game Boy
- podľa vedeckej štúdie dokáže pomôcť pri liečbe posttraumatického šoku
- cez Gameboy sa dostala do rúk 30 miliónom hráčov
- dodnes tvorí 10 percent všetkých hier v rámci mobilov, zakúpená bola už 425 miliónov razy
Pohľad experta:
Pri Tetrise som vzýval všetky digitálne božstvá
V jednoduchosti je krása. Oči sledujú malú obrazovku, strážia si prázdnu plochu, na ktorú onedlho začnú padať rôzne tvary zložené zo štyroch kociek. Cieľ je jednoduchý – obrazovka musí ostať prázdna. Začiatok ide ľahko, neexistuje prekážka, avšak akonáhle začnú padať zhora tvary, ktoré k sebe nepasujú presne... má hráč problém. Čím viac kociek odstránite, tým rýchlejšie padajú tie nové. Jeden dielik padá a druhý sa už chystá. Treba mať na očiach oba a plánovať dopredu. A vzývať všetky digitálne božstvá, aby už konečne padla ta podlhovastá, ktorú potrebujete, inak... Bude potrebné začať od začiatku. Jednoduchý cieľ, jednoduchý spôsob hrania. Jasný a pritom postavený na túžbe človeka prekonávať samého seba. Alebo prekonávať výsledky svojich kamarátov či rodinných príslušníkov. Tetris. Rýchlo pochopíte princíp i ciele hry. Len čo sa vám dostane do rúk, prakticky okamžite viete, čo máte robiť.
Do môjho života zasiahol kdesi na prelome 80. a 90. rokov. Nemali sme vtedy žiaden Gameboy, len požičaný počítač značky Schneider. Niekde v tomto období som sa prvýkrát dostal do kontaktu s kockami a tvarmi z nich zloženými. Či už to bol samotný Tetris alebo jeho tzv. trojrozmerný klon menom Blockout, skladanie kociek sa stalo zábavou na zabíjanie voľného času. A keď človek trochu zostarol, kamaráti v škole prišli i so šteklivejšou alternatívou. Napokon tu bola sivá krabička, akú predávali nielen v hračkárstvach, ale i trhoviskách. 99 v 1 a podobné. Tá v našej domácnosti prežila veľmi dlho a za istý čas si našla svoje úložisko na miestach, kam aj králi chodia sami. Kým sa nevypravila na cestu do kremíkového neba. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa neskôr dozvedel, že toto umiestnenie nebolo ojedinelé. Tetris. Zábava, ktorá vás i dnes dokáže zbaviť stresu z čakania u lekára, či zabiť onen čas, ktorý musíte niekde tráviť práve čakaním. O to viac potom dokáže zaujať i príbeh, ktorý sa skrýva za jeho rozšírením sa do celého sveta. Spoza železnej opony, z Akadémie vied v Moskve.
Michal Nemec, videoherný historik a etnológ