Ako videli Slovenské národné povstanie jeho nemeckí okupanti? Aj na takúto otázku odpovedá publikácia, ktorá ako úplne prvá mapuje činnosť nemeckej bojovej jednotky Schill... alias kata nášho SNP. Neexistuje totiž nič a nik, kto by k porážke povstalcov prispel tak veľmi ako ona.
Útočné delo StuG III. Ausf E bojovej skupiny Schill na hornom Ponitrí. Snímka: archív Domobrany
„Logika, hrozná, precízna, premyslená. Strašné, kam sa až s ňou ten schopný národ dostal.“ Rozpamätávate sa? Nie? Tak ešte jeden. „Žiť... boli chvíle, keď som myslel, že sa nedá. Ale to som bol veľmi, veľmi chorý... Ale najprv nájdem Engelchena!“ Skôr narodení v tejto chvíli už zaručene vedia, že ide o citáty z kultového románu spisovateľa Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen. Práve ním sa inšpiroval historik Ústavu pamäti národa Tomáš Klubert, keď nazval svoju publikáciu – Smrť sa volala Schill.
„Žiaľ, Schill bola na rozdiel od fiktívneho nemeckého generála, ktorý počas a po SNP terorizoval obyvateľstvo, skutočná,“ podotýka Klubert. Na druhej strane, po jej veliteľoch už nikto pátrať nemusel. „Je to zvláštne, no ani jeden z nich sa konca druhej svetovej vojny nedožil.“
Frankov strach
Na počiatku stál Frank. Konkrétne: Karl Hermann Frank. Tento český Nemec, bývalý kníhkupec a aktívny nacista, v roku 1944 zastával v Protektoráte Čiech a Moravy viacero funkcií – medzi inými bol aj štátnym tajomníkom úradu ríšskeho protektora. (Mimochodom, dva roky predtým sa spolupodieľal na vypálení Lidíc.) A bol to práve on, ktorý s legendárnou nemeckou precíznosťou sledoval akékoľvek protiríšske aktivity na území bývalého Československa – píše český historik Jan Vajskebr. Pod ich vplyvom ho stále častejšie prenasledovali predstavy o veľkom povstaní v protektoráte a tie ho aj prinútili pomerne horúčkovito konať. Plody jeho aktivizmu naplno dozreli na sklonku augusta 1944, keď prišiel na svet... Schill.
„Išlo o bojovú skupinu, ktorá bola vytvorená z výcvikových jednotiek organizácie Waffen SS,“ objasňuje historik Klubert. (Teda tej, ktorá bola po vojne vyhlásená za zločineckú a v ktorej sa takmer výlučne grupovali ideologicky motivovaní dobrovoľníci, lepšie povedané: presvedčení nacisti.)
Frankove obavy sa vzápätí potvrdili. Nesedeli len súradnice: povstanie v skutočnosti očakával na Morave, nie na Slovensku. Nemecko podľa zmienok historika Jozefa Jablonického vzbura prekvapila a vydesila, no „našťastie“ – (nielen) Schill bol aj vďaka Frankovej prezieravosti pripravený.
Útočné delá skupiny Schill defilujú na víťaznej prehliadke v Banskej Bystrici 30. októbra 1944. Snímka: Archív Múzea SNP
Žiadna výzbroj. Morálka
„... vyzývam vás, aby každý statočný vojak a každý statočný Slovák privítal všade nemecké vojská ako našich spojencov a aby im každý účinne pomáhal.“ Takto burácal Slovenský rozhlas do dupotu približne deväťtisíc okupantov, ktorí na prelome augusta a septembra prekročili hranice nášho (deklarovane) suverénneho štátu. Schill so svojimi 2 500 mužmi netvoril ani tretinu, patrili však k špičke. „Mali totiž výborných veliteľov. Išlo o bývalých bojovníkov s obrovskými skúsenosťami z východného frontu, ktorých poslali na vojenské školy protektorátu, aby tam cvičili nováčikov,“ vysvetľuje Klubert.
Aj vďaka tomu si pomerne rýchlo pripísali na vrub prvé výrazné úspechy: hneď po príchode odzbrojili bratislavskú posádku a do troch týždňov potlačili povstalcov na hornom Ponitrí.
Dôvodov našich neúspechov bolo viac: priskoré vypuknutie povstania, rýchle nasadenie nemeckých vojenských jednotiek, váhavosť viacerých našich kľúčových veliteľov... „ale určite nie príliš slabá výzbroj v porovnaní s protivníkmi,“ vyvracia jedno z častých tvrdení Klubert. „Iste – nemecké vojská mali viac obrnenej techniky, no pravda je i to, že v horských podmienkach im to príliš platné nebolo,“ dopĺňa.
Rozdiely vidí skôr v celkovej morálke: tá naša bola v porovnaní s Nemcami údajne jednoznačne slabšia.
Prezident Jozef Tiso vyznamenáva príslušníkov bojovej skupiny "Schill" v Banskej Bystrici. Snímka: ČTK
Nemci to videli takto
A ako naše nasadenie videli samotní Nemci? O tom svedčí unikátny dotazník, ktorý v 60. rokoch vytvoril historik a bývalý člen Schillu Wolfgang Venohr a ktorý je takisto súčasťou knihy.
Vyberáme aspoň dve z výpovedí bývalých vojakov.
„Zoči-voči našej jednotke preukázali málo pevnosti v obrane, prakticky vôbec neútočili, len sa bránili, a aj to dosť nešikovne. Vojakom chýbala motivácia – nevedeli, za čo bojujú. Síce kontrolovali hlavné ťahy, čiže cesty, ale kopce už nie, takže ich bolo ľahké obísť.“
„Bojovali až pozoruhodne rozdielne, podľa prípadu – niekedy dobre, niekedy zle. Spočiatku akoby vôbec nechápali maximá vojny, ktorá sa vedie v hornatom teréne, a že platí: ,Kto ovláda výšiny, ovláda aj doliny.‘ A tak, keď zotrvávali v obrane v dedinách a mestách, takmer vždy sme ich obchvátili cez výšiny a prinútili na rýchly ústup. Takýmto spôsobom stratili Slováci celé Ponitrie od Nitry po Topoľčany. Až pri Dolných a Horných Hámroch a Svätom Kríži sa správali odlišne a hneď tak dosiahli pozoruhodný úspech. Aj keď boli učenliví, chýbali im bojové skúsenosti. Určite boli slabšími bojovníkmi než Nemci. Ak sa už v niečom zlepšovali, bola to obrana, v útoku nemali ,nemecký švung‘. Na druhej strane, ťažko by sme hľadali takú oblasť bojového nasadenia na Slovensku, kde by prišlo k toľkým bojom zblízka, ako to bolo v našom smere postupu. Avšak koncom nášho ťaženia, okolo 19. októbra, sme badali, že bojová morálka Slovákov sa rúca, až do 27. októbra sotva to boli boje v pravom zmysle slova, skôr sme uskutočňovali vyčisťovacie akcie.“
Samozrejme – ako pripomína historik Michal Schvarc – tieto tvrdenia treba brať s určitou rezervou. Napriek tomu sú zaujímavým svedectvom.
Pochvala od exesesáka
Schill sa postupne rozrastal, víťazil na nových územiach a napokon zlízol aj povstaleckú smotanu: 27. októbra obsadil Banskú Bystricu, srdce SNP. Tým sa to však neskončilo. Bol to práve Schill, v ktorého stopách po potlačení Povstania kráčalo neslávne známe Einsatzkommando 14. A zanechalo za sebou spúšť v podobe masových popráv v Kremničke či Nemeckej.
O tom, či sa na nej podieľali aj vojaci Schill, zostáva tajomstvom. Ich vojenský denník totiž zmizol bez stopy. „Buď ho zničili na konci vojny, alebo ho ukoristili Rusi, čo je fakticky to isté,“ tvrdí Klubert. A na margo Schillu dodáva ešte čosi: „Nikdy predtým nebojovali takí dobrí vojaci za takú zlú vec. To je asi to najvýstižnejšie, čo som kedy o vojakoch SS počul.“ Isté je, že mnohí z nich po vojne zmenili názor. Aj samotný Venohr sa od svojej esesáckej minulosti dištancoval. A Slovenskému národnému povstaniu zložil poklonu.
Schill v kocke
Bojová skupina, ktorá vznikla v auguste 1944 ako improvizovaná jednotka v Protektoráte Čechy a Morava z výcvikových jednotiek Waffen SS.
Ich súčasťou boli aj karpatskí Nemci žijúci na Slovensku.
Jej veliteľom bol Carl-Friedrich von Pückler-Burghauss a neskôr Rudolf-Otto Klotz.
Po presune na Slovensko odzbrojili bratislavskú posádku a v priebehu troch týždňov vytlačili povstalecké vojská z horného Ponitria.
Neskôr rozvrátili dovtedy úspešnú obranu Turca a dobyli Žarnovicu, Svätý Kríž nad Hronom, Banskú Štiavnicu a Krupinu.
Ich ťaženie bolo zavŕšené v dňoch 26. – 27. októbra 1944, keď ako prví vstúpili do hlavných povstaleckých centier – Zvolena a Banskej Bystrice.