13.11.2015, 00:00

Žena, ktorá prvá ukázala svetu peklo československej totality

Mohli to byť orgie sebaľútosti. Žo Langerová si namiesto toho svet podmaňuje humorom a odzbrojujúcou otvorenosťou. Ale aj silou vzdorovať všetkým peklám 20. storočia. Jej autobiografia Vtedy v Bratislave, ktorá nám neznesiteľne zblízka ukazuje obludnosť vlastných dejín, ožíva opäť: na pôde Slovenského komorného divadla v Martine.

„Šoférovala som ani v mrákotách, a jediné, na čo sa pamätám, sú tabule na benzínových staniciach s veľkými svietiacimi písmenami (…) s nápisom Infart. Je to švédske slovo a znamená vjazd, vchod. Ja som však ten nápis čítala ako Infarkt (…). Zakaždým, keď som ho zazrela, dúfala som, že klesnem mŕtva.“
Píše sa 22. august 1968 a Žo Langerová v panike uniká z Československa: pred ľuďmi, ktorí v 50. rokoch odsúdili jej nevinného manžela na roky väzenia a ju s dvomi dcérami potopili na spoločenské a existenčné dno. A ktorí sa dostali nazad k moci práve vo chvíli, keď jej život po takmer dvadsiatich rokoch konečne nadobudol obrysy „normality“. So sebou si vezie rukopis, ktorý sa o pár rokov nato stane jednou zo základných správ o komunizme vo východnej Európe. A tiež, slovami Patrika Lančariča, režiséra jeho divadelnej adaptácie, „akýmsi návodom na prežitie v tých najšialenejších životných situáciách.“ Lebo Žo ich osud skutočne nadelil vrchovato.

Žo s dcérou Zuzkou (vľavo) a Táňou vo Švédsku. Snímka


S dejinami v trojke
1931, Budapešť. Devätnásťročná Zsófia Bein pociťuje radosť. Práve sa dozvedela, že v Československu sa môže otvorene čítať marxistická literatúra, ktorá je v jej rodnom Maďarsku zakázaná. Vo svojom denníku spomenie aj meno Slováka, s ktorým si vymieňa čoraz osobnejšie listy. A ktorý ju fundovane zasväcuje do systému, čo chce odstrániť nerovnosť medzi ľuďmi a nastoliť úplne novú spoločnosť. Jeho meno je Oskar Langer.

Osudovosť tohto stretnutia nespečaťuje len vzájomná príťažlivosť a zanietenosť pre spoločnú vec. Spečaťujú ho tiež dejiny, ktoré nebadane naberajú smrtonosný spád. Oskar a Žo majú sprvoti šťastie: ako jedným z mála Židov sa im s dcérou Zuzkou podarí emigrovať do USA. Tu k nim popri nacistických výčinoch prenikajú aj správy z druhej strany barikády: a tie v dovtedy zanietenej komunistke Žo vzbudzujú obavy, že ich milovaný Sovietsky zväz v skutočnosti nie je stelesnením utópie, v ktorú obaja veria. Oskar zostáva sebaistý – a odsudzuje ich ako kapitalistickú propagandu.

Žo a Oskar v kaviarni v roku 1934. Snímka


Po skončení vojny k nim začínajú prichádzať listy: o samovražde Žoinej mamy, o smrti jej brata Károlyho v pracovnom tábore v Sovietskom zväze, o tom, že Oskarovi rodičia zahynuli... Napokon prichádza list od strany podpísaný Karolom Bacílkom, ktorý sa o niekoľko rokov nato stane ministrom Štátnej bezpečnosti: Oskara ako nadaného ekonóma a oddaného straníka volajú domov.

Bez happyendu
„Prísť po New Yorku do povojnovej Bratislavy bolo svojím spôsobom šokujúce,“ spomína po rokoch pre HN ich dcéra Zuzka Lonská, ktorá spoločne so sestrou Táňou žije od augusta 1968 vo Švédsku.
V roku 1946 však má iba desať rokov, a hoci jej spočiatku chýbajú americké filmy aj hudba, čoskoro sa pod vplyvom budovateľského nadšenia svojho otca stane zanietenou pionierkou, ktorá sa snaží telefonovať Stalinovi k narodeninám. Oskarova kariéra stúpa vyššie a vyššie... až kým ho v roku 1951 nezatkne Štátna bezpečnosť na čele so spomínaným Karolom Bacílkom. Bez dôvodu. Len v paranoidnej a zároveň cynickej honbe na „vnútorného nepriateľa“. Pred obomi manželmi sa znezrady otvorí priepasť, s ktorou sa každý z nich musí popasovať na vlastnú päsť.

Oskar čelí nepretržitému dvojročnému vypočúvaniu, deviatim mesiacom samotky, mučeniu... až ho napokon jeho bývalí stranícki kolegovia v rámci vykonštruovaného monster procesu so Slánskym, skryto namiereného proti Židom, donútia krivo obviniť iných bývalých kolegov a odsúdia ho na 22-ročné väzenie. Žo vyhodia z práce, oberú o byt, o majetok, bývalí priatelia sa jej obrátia chrbtom a ona sa s dvomi dcérami pretĺka po zanedbaných podnájmoch, pracuje vo fabrikách a po nociach si pod cudzím menom privyrába prekladmi. Napriek tomu si obaja zachovávajú sviežu myseľ a nádej v budúcnosť.
Ich schopnosť prežiť v situáciách, keď by to iní už dávno vzdali, dodnes fascinuje aj Petra Pavlaca, ktorý román Žo Langerovej, na Slovensku vychádzajúci pod názvom Vtedy v Bratislave, adaptoval do divadelnej podoby. „A dokážu to i napriek tomu, že sila ich lásky sa celkom na konci stane už len ilúziou. Alebo práve preto?“ pýta sa. A naozaj: vnútorne sa od seba Oskar a Žo nezadržateľne vzďaľujú a tragédia tohto odcudzenia sa najväčšmi ukáže v momente, ktorý by sme za iných okolností mohli považovať za happyend – keď sa Oskar vďaka kolektívnej amnestii vracia po desiatich rokoch z väzenia. Avšak nepredbiehajme.    

Páriovia v hoteli
„Dodnes nevychádzame z údivu, ako z nás v tých podmienkach dokázala niečo vychovať. Nikdy pritom nebola prísna ani autoritatívna. Od najútlejšej mladosti sme sa napríklad od nej veľmi prirodzeným spôsobom dozvedeli všetko o sexe – v časoch, keď to vôbec nebolo obvyklé,“ vybavuje si časy svojej mladosti Zuzka, ktorej sa akoby zázrakom podarilo v tom najťažšom období pod pseudonymom Lonská vypracovať na jednu z najpopulárnejších československých speváčok. Používať skutočné priezvisko bolo vzhľadom na väzneného Oskara nemysliteľné.

Mladšia Táňa zas spomína napríklad na to, ako ich raz mama po vyčerpávajúcej ceste vlakom za otcom do väzenia zobrala do hotela Ambassador na raňajky. „Viete si predstaviť ten kontrast? Ešte minútu predtým sme sa cítili strašne, unavene, hladne, nervózne – ako páriovia spoločnosti. A naraz sme sedeli v hoteli s červenými zamatovými kreslami, kde nám čašníci v čiernych frakoch prinášali raňajky na strieborných táckach. Ani neviem, odkiaľ na to mama mala peniaze – určite boli požičané – ale bol to zážitok. Akoby sme získali späť dôstojnosť.“
Žeby jeden zo spomínaných návodov na prežitie v hraničných situáciách?

Žo a Oskar v roku 1934. Snímka


Oskarovo tajomstvo
Žo vo svojej knihe veľmi otvorene opisuje viacero momentov, keď sa mala so svojím manželom Oskarom rozviesť. Napríklad, keď počas intímnej chvíle zhasol svetlo, akoby fyzická láska bola vo svete plnom utrpenia hriechom... Či keď jej z rovnakých dôvodov vynadal za kúpu vázy, ktorou chcela skrášliť ich spoločný domov. Avšak po manželovom uväznení, keď by rozvod mohol výrazne zlepšiť jej postavenie (a keď jej ho ľudia, vrátane samotného Oskara, aj navrhovali), o tom nechcela ani počuť.  
To však nič nemení na fakte, že práve ich vzájomné odcudzenie sa napokon stane Žoinou najväčšou bolesťou. Oskar totiž aj po návrate z väzenia zostáva presvedčeným komunistom a jediné, čomu venuje čas, je snaha o vlastnú rehabilitáciu a očistenie v očiach vlastných katov. Dôvody, ktoré ho k tomu viedli, zostanú už navždy tajomstvom.


Samotná Žo, ktorá komunistické ideály definitívne pochovala ešte pred Oskarovým uväznením, je presvedčená, že po rokoch poníženia a brutality zostal vo svojom vnútri celkom bez ilúzií a chorý, no nedokázal si to priznať ani sám pred sebou. Patrik Lančarič si jeho postoj zas vysvetľuje vierou v to, že po odhalení pravdy o Stalinovom terore, ktorý v očiach presvedčených straníkov svojím hanebným konaním zdeformoval a zničil pôvodnú ideu komunizmu, sa táto idea bude môcť konečne realizovať v jej ideálnej podobe. A Peter Pavlac uvažuje o možno až fatálnej nemožnosti pripustiť si, že rozhodnutie, ktoré stálo celkom na začiatku Oskarovho života, bolo tak osudovo mylné. „Kto je v skutočnosti ochotný také niečo pripustiť? Kto má takú silu? Oskar ju nemal. Žo áno.“



Výsostne osobné dejiny
Oskar zomiera šesť rokov po návrate z väzenia na hepatitídu. Žo o ďalšie dva roky odchádza do Švédska, kde žije až do svojej smrti v decembri 1990. Svoje posledné roky prežíva v zmierení, a sníva o vydaní svojej knihy v Československu. To je však počas totality nemožné.
Buďme radi, že sme sa toho dožili aspoň my. Opus magnum o období komunizmu u nás – lebo takto možno podľa Lančariča príbeh Žo Langerovej bez preháňania nazvať – je v dnešnej dobe, keď „v istej časti našej spoločnosti zaznieva názor, že politické procesy či prenasledovanie nevinných a nepohodlných ľudí tu vlastne ani nebolo“, o to dôležitejší. A to aj preto, lebo – slovami Petra Pavlaca – „ukazuje dejiny ako niečo, čo vytvárame naším konaním, a nie ako nezávislú entitu, na ktorú nemáme žiaden vplyv.“ A tento príbeh je o to vzácnejší, že je podávaný z pohľadu matky, intelektuálky a ženy, ktorá ani raz vo svojom živote nezložila zbrane.

 

Súvisiace články