Prechod frontu koncom vojny silno poznamenal najmä východné Slovensko. Čísla hovoria za všetko – až 11 641 domov bolo úplne zničených, ďalších 3 213 takých poškodených, že sa v nich bývať nedalo. V podobne neradostnej situácii sa ocitla aj rodina Vojtecha Veselého z Veľkých Kapušian.
„Stalo sa to koncom septembra alebo v októbri 1944. Nebolo to ešte priamo oslobodenie Kapušian, zatiaľ sa len presúval front z východu. Cez obec sa vtedy sťahovali maďarskí vojaci, keďže to bolo ich územie,“ spomína Vojtech, ktorý mal vtedy štyri roky a tri mesiace. (Veľké Kapušany po Viedenskej arbitráži v roku 1938 patrili Maďarsku, pozn. redakcie.) V domácnosti žil s mladším bratom Jožkom, ktorý mal len rok a trištvrte, s otcom a mamou.
Vojtech Veselý dnes. Snímka: archív V. Veselého
„V dedine sa začalo hovoriť, že v noci prejde cez obec ďalšia vlna vojakov a že sa bude pravdepodobne bojovať,“ hovorí Vojtech. Mama sa preto rozhodla, že chlapcov zoberie na noc k ich babičke.
Stretnutie s Rusom
„Zišli sme dolu do záhrady, lebo po ceste pred domami sa už mama neodvážila ísť. Za záhradami viedol chodník, ktorým sme chceli prejsť až k babičke,“ spomína. „Už sme skoro prišli k nemu, zrazu sa pred nás postavil ruský vojak so samopalom v ruke. Hneď sa začal pýtať ,kuda?‘,“ opisuje Vojtech, ktorý stál vedľa matky s Jožkom na rukách. „Mama začala habkať: ,k bábuške, k bábuške‘. Nevedela po rusky ani po slovensky, jazyk ovládala len trochu, lebo otec bol Slovák.“ Rus nakoniec dovolil a kývol rukou mladej žene s dvoma deťmi nech idú.
VAŠA VOJNA V HN
Pomôžte nám spoznať vojnovú históriu Slovenska a dajte nám tip. Bojovali vaši predkovia na fronte alebo zažili prenasledovanie? Máte doma unikátne dobové fotografie, nahrávky či vojnový denník?
Pošlite nám ich na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. a my váš príbeh zverejníme.
Vojtech s mamou a bratom prišli k babičke približne o piatej alebo šiestej hodine večer. „Dali sme si večeru a šli sme si s Jožkom ľahnúť. Viem, že niekto zostal spať v kuchyni, ale ľudia sa presúvali najmä pod veľký betónový most, oproti babkinmu domu, kde chceli prenocovať. Keby bola bomba spadla naň, tak sa ľuďom pod ním nič nestane,“ vysvetľuje ťažké časy Vojtech.
S Jožkom zaspali hneď a nevnímali, že sa vonku strieľa. „Mal som len niečo vyše štyroch rokov, nemohol som si toho veľa zapamätať,“ dodáva.
Druhá šanca
Cez deň, keď jedna zložka frontu prešla a opäť bol pokoj, sa chlapci s matkou vracali domov. Čakalo ich nepríjemné prekvapenie. „V kuchyni sme našli vybuchnutú bombu, celú ju rozbila. V dome sa už nedalo žiť. Prakticky sa rozpadol a výbuch nám zlikvidoval takmer všetky veci,“ hovorí Vojtech.
„Keď som si neskôr začal uvedomovať, čo sa stalo, pochopil som, že som dostal nový život, šancu žiť ďalej. Ak by sme zostali doma, tak v ňom zomrieme.“
Stihol ich tak osud mnohých rodín na východnom Slovensku – nemali sa kam vrátiť. Rodine Veselých pomohli susedia, čo bývali o dva domy ďalej. „Keď to videl sused Dremel, zavolal nás bývať k nim. Vzadu mali takú kuchyňu a obývačku, tam sme zostali do konca vojny a ešte asi rok-dva po nej. Bola to úžasná priateľská výpomoc.“
Rusi sa vrátili
„V tom období sa k nám ešte na dôvažok nasťahovali ruskí vojaci. Myslím si, že sa u nás cítili lepšie, lebo otec rozprával po slovensky a všetci naokolo len po maďarsky,“ vysvetľuje a dodáva, že Rusov bolo až pätnásť a žili s mladou rodinou v dvoch izbách. „Spalo sa tam všade,“ hovorí.
S Jožkom sa vtedy často zabávali, vyhadzovali ho do vzduchu a podobne. „Cítil som a myslím si, že sa potrebovali pohrať s nejakým deckom. Každý z nich mohol mať doma vlastné dieťa, ktoré dlho nevidel,“ hovorí Vojtech.
„Viem, že keď odchádzali, otcovi dali ,červonce‘, ani neviem čo to boli za peniaze. Ani nie, že dali, ale nechali – otec ich našiel doma. Čo s nimi urobil? Neviem, to je pre mňa záhada, takéto detaily si už nepamätám,“ končí spomínanie na vojnové časy Vojtech Veselý.
Prečítajte si aj: Mal deväť rokov a chodil v čiernom kabáte
Moja babka klamala na spovedi. Aby ochránila syna
Bola to veľmi ťažká doba. Táto veta sa nevdojak preplieta celým rozprávaním dnes 83-ročnej Lýdie Hajtmanovej, keď si spomína na obdobie rokov 1939 až 1945. A to napriek tomu, že v jej rodných Horných Otrokovciach mala pomerne pokojný priebeh.
„Všetko bolo na lístky, prídelový systém sa neskončil ani po vojne a naši rodičia to nemali jednoduché. Museli sa poriadne obracať, aby nás všetkých šiestich uživili,“ hovorí. Ona sama sa o tom, že vypukla vojna, dozvedela od rodičov. „Televízor vtedy nebol a jediné rádio mal organista. Keď ho mal zapnuté a boli otvorené dvere na faru, tak sme ho niekedy počúvali.“
Podobne ako v mnohých obciach, aj u nich počas vojny ubytovali nemeckú hliadku. „Bývali v kaštieli a v háji nad ním boli partizáni,“ vysvetľuje. A práve tí k nim chodievali po večeroch po jedlo. „Vždy si prišli pýtať, tak im mamička dali niečo, chlieb a mlieko, neskôr sa chodili navečerať aj dovnútra. Mamička vtedy dali do okna vlniak, lebo rolety neboli. A jeden z nich vždy strážil pri dverách.“
Lýdia Hajtmanová (vľavo) s rodinou. Snímka: archív L.Hajtmanovej
„Cigánenie“ na spovedi
K partizánom do hory odišiel aj Lýdiin strýko. „Chcel k nim odísť aj otec, no brat mu hovorí, Anton, ty máš ženu a deti, nechoď. Ja aj keď zahyniem, tak zahyniem, ale nezostanú po mne siroty,“ spomína na osudné rozhodnutie. Odídeného syna totiž musela kryť aj jeho mama. „Viem, že to bolo na Veľkú noc, keď babička prišli z kostola, vraj ani som na tú spoveď nemala chodiť,“ opisuje rozhovor, ktorý si vypočula na dvore.
„Farár sa jej pýtali, Macháčková a kde máte toho vášho Štefana. Ona na to, veď viete, že robí na Dunajplavbe, tak v práci je. Na spovedi som bola a musela som cigániť.“ Duchovný totiž podľa jej slov držal s Nemcami, a preto si nebola istá, či by udržal spovedné tajomstvo. A trest za ukrývanie partizána bol známy – zastrelenie celej rodiny. „U nás v obci sa, našťastie, nič tragické nestalo. Ale vo vedľajšom Hornom Trhovišti zastrelili piatich ľudí, o ktorých si mysleli, že sú partizáni.“
Strýka však Nemci nakoniec pri akcii proti partizánom zatkli a domov sa vrátil až po vojne. Po tom, ako prešiel útrapami koncentračného tábora. „Pamätám si, ako sa zjavil a celý šťastný vyhŕkol, že si nemyslel, že nás nájde ešte živých.“
Stratené potvrdenie
Ako postupoval front, Nemcov aj v Horných Otrokovciach vystriedali Rusi. „Nás ako dedinu, našťastie, nebombardovali, ale videli sme lietať nad nami húfy lietadiel. Mali sme aj taký malý bunker urobený, ale nemuseli sme ho využiť,“ hovorí Lýdia Hajtmanová.
O tom, že sa približujú vojaci, vedel ako prvý otec. „Sedeli aj so susedom pred domom a počúvali ako ide streľba smerom od Nitry. Zavreli sme sa potom do domu a zrazu niekto klopal. Boli to vojaci a hovorili, aby sme sa nebáli, že oni nie sú Nemci.“ Spomínaný sused vedel aj trochu po rusky, takže komunikácia prebehla bez problémov. „Musím povedať, že sa slušne držali, dali sme im zajesť a mamička im dokonca oprala veci.“
Za starostlivosť jej rodičia dokonca dostali akési potvrdenie, na základe ktorého im po vojne mala byť vyplatená istá odmena. „Otecko sa však bál, že ak sa vrátia Nemci, tak to pri prehliadke nájdu. Takže to potvrdenie niekam ukryl, pravdepodobne do takej pajty, kde sem-tam prespávali aj partizáni. Ale už sme ho nenašli,“ smeje sa pri spomienke na možné výhody.
A tie by sa im, veru, zišli. V náročných povojnových časoch sa totiž museli obracať. „Nemala som ešte ani šestnásť, ale podarilo sa mi dostať do textilky v Náchode. Lebo u nás nebolo ničoho,“ hovorí Lýdia Hajtmanová. Po štyroch rokoch sa vrátila na Slovensko, najskôr do Bratislavy a nakoniec naspäť do Horných Otrokoviec.