Jean Phillippe Huet. Povolaný k svätosti uprostred sveta. Snímka: archív J.P.Hueta
Združenie Opus Dei má 85 rokov. Pohľad verejnosti naň negatívne poznačila napríklad kniha Da Vinciho kód od Dana Browna. Ako sa vás to dotklo?
Tá kniha je podvod, s Opus Dei nemá nič spoločné. Ale paradoxom je, že na jej základe sa o Dielo (skrátený názov Opus Dei – pozn. red.) začalo zaujímať dosť ľudí a mnohí z nich chodia na prednášky a duchovné cvičenia k nám. Bola to zlá reklama, ale napokon z nej vyšlo niečo dobré.
Stalo sa teda, že nejaký terajší člen si k vám našiel cestu práve cez túto knihu?
Určite, hoci nie v našom regióne. Poznám však jedného človeka, ktorý sa díval na reportáž v CNN, ktorá bola namierená proti zakladateľovi, a keď sa na obrazovke objavila fotka sv. Josemaríu (zakladateľa Opus Dei – pozn. red.), niečo sa v ňom stalo a rozhodol sa Opus Dei kontaktovať. A dnes je jeho členom.
A kto sú vlastne vaši členovia, čo človeka motivuje prihlásiť sa do Opus Dei?
Často nám ľudia posielajú maily a pýtajú sa, ako sa možno stať členom. Odpovedáme, že je to otázka duchovného povolania. Niekedy sa ľudia aj roky modlia, aby zistili, či je to ich cesta.
Vašimi spolupracovníkmi však môžu byť aj ľudia z mimocirkevného prostredia. Nájdu sa medzi nimi aj ateisti?
Spolupracovníkov z radov ateistov osobne nepoznám, ale nepraktikujúcich alebo agnostikov, ktorí nie sú presne nábožensky zaradení a zároveň oceňujú naše iniciatívy, určite áno. Napríklad v Libanone sa Dielo snaží mať sociálne iniciatívy, v rámci ktorých spolupracujú moslimovia a kresťania. Podporujú tiež študentské internáty v Bratislave alebo v Prahe.
A pribúdajú vám členovia či skôr naopak?
Nemám rád štatistiky, ale, chvalabohu, narastajú a prelatúra (pomenovanie pre tento typ cirkevnej inštitúcie) je jedno zo znamení nádeje v cirkvi.
Mnohí ľudia vás však aj na základe spomínanej knihy obviňujú, že chcete získať moc v spoločnosti.
Je pravda, že chceme ovplyvniť spoločnosť, ale úplne inak, ako o tom píše Dan Brown. Sme ľudia, ktorí každý deň venujú dosť času modlitbe a veríme – ako všetci veriaci – že modlitba mení svet. Náš vplyv však má byť aj ľudský. Pracujeme na tom, aby sme lepšie pracovali a prinášali do práce ľudskejšiu atmosféru.
Napriek tomu si však bežný človek ako prvé predstaví prísnu askézu, ktorá hraničí až so sebaubližovaním.
Členovia Opus Dei, ktorí žijú v celibáte (menšina tzv. numerárov – pozn. red.), praktizujú to, čo sa nazýva telesné umŕtvovanie. Spočíva v tom, že nosia dve hodiny denne malé pásy zo zrebného plátna okolo stehna. Neubližuje, neškodí zdraviu, ale je v cirkvi bežnou praxou, ktorú môžete vidieť aj v umení: keď sa dívate na renesančné sochy v Chráme sv. Petra v Ríme, svätci robili to isté.
V čom to však môže človeku pomôcť?
Dôležitý nie je konkrétny spôsob, ale duch sebazáporov, ktorými môžeme obetovať malé nepríjemnosti Bohu a zároveň spríjemniť život ostatných obetavým postojom. Dobrý príklad je napríklad úsmev: niekedy môže byť tým najlepším sebaumŕtvením: najmä, keď sa nám nechce usmievať, ale chceme ostatným spríjemniť život. Netreba byť na to špeciálne nadaný. Veď práve Opus Dei hlása, že svätosť nie je len pre géniov, ale aj pre bežných ľudí. Nie je potrebné opustiť všetko, robiť mimoriadne veci.
Ako sa teda zmení život ľudí po vstupe do Opus Dei?
Vo všetkom a v ničom. V diele Brázda nášho zakladateľa sv. Josemaríu je text, v rámci ktorého píše dievčaťu, ktorého sestra sa nedávno práve odovzdala Bohu v Diele, a hovorí: „Píšeš mi v kuchyni, vedľa sporáka. Začína sa stmievať. Je zima. Vedľa teba tvoja malá sestrička – posledná, ktorá objavila božské bláznovstvo žiť do hĺbky svoje kresťanské povolanie – šúpe zemiaky. Myslíš si, zdanlivo, že je jej práca rovnaká ako predtým. A predsa je tu veľký rozdiel. Je to tak: predtým „len“ čistila zemiaky, teraz sa posväcuje šúpaním zemiakov.
JEAN PHILLIPPE HUET
Francúzsky kňaz chcel pôvodne začať činnosť v Opus Dei v Rusku alebo vo Vietname. V roku 2002 mu však Prelát Opus Dei oznámil, že by bolo niekoho treba v Prahe. Práve dnes (4.októbra) oslavuje 46 rokov.
MÝTY A FAKTY O OPUS DEI
Mýtus 1:
Tvoria ho mnísi, ktorí chodia v habite a spia na slamených matracoch.
Fakt:
Jeho členom nie je žiadny mních, nejde o rehoľu. Ich členmi sú tzv. supernumerári, žijúci v manželstve, i numerári, žijúci v komunite a celibáte. Všetci však majú bežné civilné povolania, neskladajú sľuby a nič z uvedeného pre nich neplatí.
Mýtus 2:
Vykonávajú na sebe krvavé sebaumŕtvovanie.
Fakt:
Nevykonávajú – na rozdiel od mnohých svätcov z minulosti. Niektorí z nich nosia dve hodiny denne na nohe tesné plátno. Katolícka cirkev radí ľuďom, aby praktikovali telesné umŕtvovania – tajomstvo Ježišovho utrpenia podľa nej ukazuje, že dobrovoľné obete prinášajú duchovný úžitok. Nevychádzajú z pocitov viny alebo nenávisti.
Mýtus 3:
Je to sekta.
Fakt:
Nie je. Ide o inštitúciu katolíckej cirkvi pre laikov a diecéznych kňazov, riadne uznanú Vatikánom. V roku 1928 ju založil Španiel sv. Josemaría Escrivá. Dnes má približne 83-tisíc laických členov a 2-tisíc kňazov. Pôsobí v 60 štátoch. Na Slovensku a v Česku má dohromady 150 členov, v Bratislave prevádzkujú tri centrá: Kultúrne a vzdelávacie centrum Ister a Študentský domov Dowina, kde zároveň pôsobí aj prelatúra (obdoba vedenia) a Teologické centrum Atheneum.
Mýtus 4:
Vymýva svojim členom mozgy, čím ich oberá o slobodu.
Fakt:
Opus Dei tvrdí, že si nadovšetko cení osobnú slobodu a argumentuje i tým, že nikto sa im napríklad nemôže trvalo zaviazať, pokiaľ sa aspoň 6 rokov systematicky nevzdeláva v tom, čo prináša členstvo. Zaviazať sa im nemožno pred dovŕšením 23. roku.
Mýtus 5:
Členovia ho musia povinne financovať.
Fakt:
Numerári svoj plat odovzdávajú Opus Dei – ako komunite, v ktorej žijú. Osobné majetky alebo dedičstvo podľa hovorcu Óscara Beorleguia neodovzdávajú, nakladajú s ním osobne. Supernumerári Opus Dei môžu, ale nemusia finančne podporovať. Kňazi majú normálne platy ako ostatní kňazi, ktoré vychádzajú zo štátneho rozpočtu.
Mýtus 6:
Ženy sú tu podriadené mužom, čo sa prejavuje napríklad i v tom, že kým muži vchádzajú do hlavného sídla Opus Dei hlavným vchodom, ženy vchádzajú bočným.
Fakt:
Ženy aj muži vchádzajú rovnakými dverami. Pravdou je, že Opus Dei má centrá rozdelené na ženské a mužské. Vychádza to z dôvodu, že v nich trvalo žijú numerári – v celibáte.
Názor experta na Opus Dei:
Opus Dei je jedným z mnohých hnutí, ktoré pôsobia v rámci katolíckej cirkvi. Už niekoľko rokov pravidelne chodievam na Pápežskú univerzitu svätého kríža, ktorú založilo Opus Dei, takže sa pravidelne stretávam s niektorými jeho členmi – klerikmi aj laikmi. Sú to sympatickí ľudia, ktorých životný štýl vychádza z tradičnej kresťanskej spirituality. Nikomu ho však nasilu nevnucujú. Keďže viacerí z nich pochádzajú zo Španielska, milujú futbal. Na tom, čo z nich urobil Dan Brown, sa sami dobre zabávajú.
Imrich Gazda, cirkevný analytik