Podnikanie má v krvi. Jeden starý otec riadil trnavský cukrovar, druhý Figaro. A aj istú nezdolnosť – matka pomáhala počas vojny francúzskym partizánom a po prevrate sedela vo väzení za vlastizradu. On sám spoznal obe tváre režimu. Dnes je jeho meno (nielen) v Česku pojmom v hotelierskej špičke. Viliam Sivek.
Podnikať ste začali ešte pre rokom 1989. Ako to šlo?
Vždy som chcel podnikať. Obaja moji starí otcovia boli veľkí podnikatelia. A ja som ich tak bral. Doktor Zajíc, mamin otec, mal stôl od prvorepublikového ministra zahraničných vecí Jana Masaryka. Aspoň mi to tvrdila babička. Pamätám sa, ako ho predávala, rovnako ako naše obrazy, habánske džbány… Sledoval som to ako chlapec. Keď sme sa neskôr sťahovali, množstvo vecí sa vozilo i na smetisko. Môj prvý podnikateľský pokus bol, že som sa tie veci snažil za niečo vyhandlovať.
Teda vás k podnikaniu priviedli starí otcovia.
Starých otcov som poriadne nepoznal. Ani jedného. Zabil ich prevrat v roku 1948. Jedného vyhnali niekam do oblasti sokolských chát na Slovensku. Druhý dedo, ktorý viedol trnavský cukrovar, výborný chemik, ten prišiel do Jablonného nad Orlicí a hneď nato zomrel. Mal som vtedy šesť rokov a zostal som len s babičkou.
Počas bývalého režimu ste zažili neľahké časy.
Vtedy som si to neuvedomoval. Asi ako každé dieťa som ich považoval za normálne. Maminka bola zatvorená za vlastizradu. No ako chlapec som to bral ako fakt. Čudné pre mňa možno bolo, keď sme sa museli vysťahovať zo Slovenska do Jablonného – do malého mesta v Sudetoch, kde som bol synom kriminálničky. Pochádzal som z buržoáznej rodiny, ktorej v roku 1948 všetko vzali. Otec od nás odišiel krátko po tom, ako zatvorili mamu. Odvtedy som žil s babičkou.
Ako ste znášali vysídlenie?
Mal som päť rokov a deti mali zakázané sa so mnou kamarátiť. S babičkou sme bývali vo vlhkom pivničnom byte a boli sme veľmi chudobní. No ja som to tak nebral. Mal som jedného-dvoch kamarátov a do bytu som chodil oknom. Keď som bol hladný, tí dvaja kamaráti mi sem-tam dali zahryznúť do chleba. Toto detstvo mi pomohlo vytvoriť si vzťah k svetu. Deliť sa o chlieb.
Kedy ste si uvedomili, že ste občan druhej kategórie?
V Jablonnom som zažil veľa pekných, ale i veľa zlých vecí. No pamätám si skôr tie dobré.
Ale určite ste si všimli, že niektorí mali možnosti a výhody, ktoré iní nemali.
Výhody som spoznal až po maminej rehabilitácii. Stalo sa to, keď prišiel vtedajší francúzsky prezident François Mitterrand do Prahy a chcel hovoriť s Ludyšou Zajícovou-Sivekovou. Ja som dovtedy fáral, robil som posunovača na dráhe, kuriča. Zrazu našu rodinu vyňali z kliatby a zo mňa spravili riaditeľa internátu. Mal som 22 rokov.
Francúzsky prezident sa chcel rozprávať s vašou mamou? Prečo?
Bolo to na podnet francúzskych partizánov. S tými sa mama zoznámila počas vojny v Trnave a začala ich prevádzať. Údajne ich počas SNP previedla až dvestopäťdesiat k Strečnu.
A za to ju odsúdili za vlastizradu?
Áno, päťdesiate roky boli doba, keď sa odsudzovalo mávnutím ruky. A kto za vojny nebol s Rusmi, tak bol za nácka.
Hovorila vám o vojnových udalostiach?
Mamu som skutočne spoznal až v siedmej triede v základnej škole, keď ju prepustili z väzenia. A bola to tajomná žena. O minulých udalostiach ani o svojich bolestiach nikdy nehovorila. Bola nesmierne silná, vzdelaná, napokon ovládala štyri jazyky. Ale ten osud bol ťažký.
Ani po prepustení pre vašu mamu nezačali dobré časy.
Nie. Do rehabilitácie pracovala na dráhach desať kilometrov do Jablonného. Pritom pred vojnou poznala veľké bohatstvo. Ako som spomínal, jeden môj starý otec riadil trnavský cukrovar, druhý Figaro. Obaja vlastnili veľké domy, autá, mama chodila lyžovať, študovala v Prahe. Videl som staré fotky a jej život bol iný.
A po rehabilitácii?
To sa nám trochu uľavilo. Mama dostala celkom slušné miesto na ministerstve, ja som sa z vedúceho internátu vypracoval na riaditeľa hotela.
Ale ani to netrvalo dlho. Vaša mama sa revolúcie nedožila.
Som presvedčený, že ju utrápili komunisti. Okolo roku 1986 ma začali odvolávať z pozície riaditeľa pražského hotela Pyramída. Údajne som nemal previerku na štátne tajomstvo, a tak sa nemôžem stretávať s cudzincami. Dôvod? Mamina minulosť. V slabej chvíli som jej to povedal. Mám listy, ktoré adresovala napríklad Husákovi. V nich sa pýta, prečo sa vracia tá doba a niekto sa po 35 rokoch opäť hrabe v jej živote a obviňuje z toho jej syna. V listoch doslova píše, že nikdy nič nespravil a nikdy svojmu synovi nepovedala, čo sa dialo.
Aké bolo vlastne vaše prvé zamestnanie?
Od desiatich rokov som chodil v sobotu do lomu a nakladal na vozíky uhlie, aby sme mali nejaké peniaze. Dovtedy som nepoznal hodnotu peňazí. Za naložený vozík som dostal konkrétnu sumu. Už neviem, či päť korún, alebo viac. Teda sumu som prerátaval na naložené vozíky. No považoval som to za úplne bežné. Dokonca svoje detstvo považujem za krásnu mladosť chlapca z ulice.
Napriek všetkému ste skúšali podnikať už pred rokom 1989. Čo ste robili?
Ešte pred revolúciou som skúšal vyviezť nanuky do Poľska. Alebo som dovážal čaj z vrcholku Ánd do Československa, to bolo v roku 1988. Vtedy sme ním doslova zaplavili lekárne.
Napokon ste však zakotvili v hotelierstve.
To prišlo, keď sa otvorili hranice. Videl som, ako je Praha zaplavená turistami, ktorí nemajú kde bývať. Tak sme nadviazali kontakty, vozili sme ich až do Benešova, kde sme ich ubytovali v zariadení ministerstva vnútra. Postupne sa ten rádius podnikateľských aktivít zužoval. Odolával som pokušeniu venovať sa iným segmentom, keď ma napríklad lanárili stavať domy a podobne. Venoval som sa cestovnému ruchu.
Pred piatimi rokmi ste spoločnosť Euroagentur predali a začali budovať Sivek hotels.
Predal som 45 hotelov. Tie hotely boli v nájme. A začali sme budovať rodinnú firmu Sivek hotels. Nechali sme si päť hotelov. Máme vo frančíze dva hotely. V roku 2012 som prehodnotil svoj život. Manželka je psychologička. Začali sme sa venovať duševne chorým. Kúpili sme dom, zrekonštruovali ho (bez pomoci štátu) a ten dom slúži ako centrum Modré dveře pre schizofrenikov alebo pre ľudí v kríze. Dnes tam pracuje devätnásť ľudí – klinickí psychológovia, sociálni pracovníci, terapeuti.
Financujete činnosť centra?
Zaplatili sme 25 miliónov spolu s manželkou z rodinného rozpočtu na začiatok a ročne do toho dávame veľa peňazí.
To vyznieva, ako by ste už opúšťali podnikanie. Máte 70 rokov.
Neopúšťam. Stále musím strážiť firmu, ktorá zamestnáva vyše sto ľudí. Denne som tu. Rozhodujem o mnohých veciach, nakoniec ja jediný mám podpisové právo. No pracujú so mnou ľudia, ktorí sú vo svojich odboroch dobrí, na ktorých sa môžem spoľahnúť. To mi vytvára čas na iné aktivity.
Neviete si predstaviť, že opustíte firmu? Nakoniec pôsobia v nej vaše deti.
Syn robí výkonného riaditeľa, dcéra propagáciu, ďalšia dcéra je riaditeľka hotelu a tak ďalej.
To vyznieva, že potenciálnych nástupcov máte.
Neriešim, kto bude nástupca. Jediné, čo viem, je, že to bude ten najlepší z nich. A stane sa tak vtedy, až mi moje deti dokážu, že sú lepší ako ich kolegovia.
Ako sa zmenilo podnikanie? Začínali ste pred revolúciou a odvtedy podnikáte dodnes.
Podstatne jednoduchšie bolo podnikanie tesne po revolúcii. Dvere boli otvorené. Podnikanie nebolo zviazané byrokraciou, na zahraničný obchod stačilo potvrdenie, ktoré ste bez problémov získali. Dnes je pre podnikateľov strašne komplikovaná doba. Obrovská administratíva. Pracujem v cestovnom ruchu. Na Slovensku máte vlastný zákon, my ho v Čechách nemáme. U nás cestovný ruch riadi každý, a pritom nikto.
Po predaji spoločnosti Euragentur ste uvažovali o širšom zastúpení na Slovensku. Stále je to aktuálne?
Chceli sme sa dostať do Piešťan a do Vysokých Tatier. Možno sem raz rozšíria aktivity moje deti. Nie som žiadna s. r. o. Podnikám ako fyzická osoba, teda ručím celým svojím majetkom. Jedným chybným rozhodnutím by som mohol prísť o všetko. Už nejdem do rizík. Ani sa nechcem stať akciovkou či s. r. o.
Prečo?
Lebo som baran. Ak máte každý mesiac dať sto ľuďom výplatu, tak tá firma musí fungovať. Máme za sebou veľa úspešných akcií. Kompletne sme zastrešili majstrovstvá sveta v hokeji. To bola najväčšia akcia v histórii Českej republiky. Cez eseročku by som to nedokázal.
Aký objem práce predstavujú jedny majstrovstvá?
Poskytli sme ubytovacie a stravovacie služby pre všetkých hráčov. Zabezpečovali sme im program, trénerské sympózium. Zabezpečovali sme médiá, realizovali slávnostný večer v Španielskej sále. Spravili sme veľký kus práce. A to bola najnáročnejšia akcia, akú som kedy absolvoval. Ak som spal za dva týždne jednu noc, tak to bolo veľa.
Ak sa pozeráte cez hranice, ako by ste zhodnotili cestovný ruch na Slovensku?
Veľa sa spravilo vo Vysokých Tatrách. Postavili sa nové hotely v Bratislave. No stále na Slovensku máte pre Čechov málo známe, a teda nevyužité oblasti. Napríklad gurmánske ako Chorvátsky Grob. Nedávno som tam bol na husacine. Hneď sme sa s majiteľom dohodli, že si budeme vymieňať šéfkuchárov.
Čo by ste odporučili?
Myslím, že by mal oveľa silnejšie zaznieť marketing v Čechách. Aby tí Česi vedeli, že vaše hory a kúpele dokážu konkurovať Rakúsku. Pritom Slovensko je bližšie a cenovo dostupnejšie. Keď ešte existovalo Česko-Slovensko, také Dudince boli v oblasti rekreácie pojem.
Viliam Sivek (70)
Narodil sa v Trnave. Pochádzal z významnej podnikateľskej rodiny. Po prevrate boli vysťahovaní do Sudet. Matka bola odsúdená za vlastizradu. Od 14 rokov pracoval ako baník, železničiar, kurič. Po matkinej rehabilitácii sa presťahoval do Prahy. Po nežnej revolúcii začal podnikať. Založil firmu zastrešujúcu 45 hotelov. Firmu neskôr predal. V súčasnosti riadi rodinnú firmu Sivek Hotels.