Marian Kotleba. Snímka: Dušan Hein
Absolútna strata pamäti
Keď si niektorí občania svoju frustráciu z pomerov, ktoré panujú na Slovensku, vyriešili voľbou MK za svojho zástupcu so všetkými právomocami a kompetenciami, zrejme nemajú ani potuchy o tom, kto vlastne MK je a akými prostriedkami chce napĺňať svoje volebné sľuby. Zarážajúce je, a presviedčame sa o tom veľmi často, že na Slovensku veľa ľudí trpí nielen absolútnou stratou pamäti, ale aj schopnosťou nepoučiť sa z histórie. Nehovoriac o tom, že prežitá minulosť by mala byť varovným prstom i mementom zároveň. MK sa stavia do polohy vodcu odetého v uniforme, nápadne sa podobajúcej gardistickej, ktorému padla moc do rúk a mieni ju využiť. Nebezpečný je nielen pre svoje výroky na adresu židovskej komunity, ale aj preto, že svoje predstavy o „poriadku“ aj vo vzťahu k Židom je odhodlaný realizovať. Ako? Tí, ktorí pamäť načisto nestratili, si celkom iste spomenú na jeho pochody mestami, na dunivé kroky a na zapálené fakle v rukách – ako veľmi sa to podobá na neslávnu dobu pred holokaustom a počas neho! Aj vtedy si rovnako frustrovaní ľudia rýchlo našli vinníka za všetky svoje nezdary. Slová o tom, že ktosi urobí poriadok aj so Židmi, keď by ich najradšej vysťahoval zo Slovenska, aby nemusel s nimi dýchať spoločný vzduch (ako, nechá ich deportovať?) – to je pochod po veľmi tenkom ľade. Má byť Slovensko znova „Judenrein“? Veď to už tu bolo! Demagogické prejavy a silácke reči o nenávisti k tej či onej menšine či skupine ľudí ma provokujú, rozčuľujú a zároveň urážajú. Nútia ma tiež klásť si otázky: Kto vlastne onen MK je a čo o ňom ešte NEVIEME?! Kto sú jeho verní? – nielen tí odetí v uniformách. Kde sa cvičili a na čo sú vlastne vycvičení? A napokon, a či predovšetkým: Čo všetko im tento štát ešte dovolí?
Katarína Hradská, historička
Koho sa báť a komu sa smiať
Je zaujímavé, ako sa pri svojej prvej tlačovej konferencii po zvolení za župana Marián Kotleba ohradil proti protestnej akcii v Banskej Bystrici a odvolal sa pritom na výsledky demokratických volieb.
Akosi pritom zabudol (treba dúfať, že občania nezabudli) na svoje verejné vystúpenia a články, v ktorých odmietal nielen výsledky všetkých predchádzajúcich demokratických volieb, ale aj základné princípy demokratického systému.
Jeho zvolenie za župana opäť vyvracia názor, že história je učiteľka života. Kotleba už viac než desať rokov šíri svoje demagogické vízie a nenávisť, pričom sa vydáva raz za martýra, raz za spasiteľa národa. Nie je asi náhoda, že práve v tomto smere je jeho vzorom totalitný politický systém vojnovej Slovenskej republiky. Po zvolení za župana je, a zatiaľ asi ešte bude, vo svojich obdivných vyjadreniach na ľudácky režim a jeho vodcov opatrnejší. Ašpiranti na diktátorské pozície to vždy tak robili.
No pán župan má dosť čitateľný program: pod zámienkou zavedenia stavovského systému celkom odmieta princípy parlamentnej demokracie a volá po nastolení autoritatívneho, resp. totalitného režimu, kde nebude miesto pre „nepriateľské“ inštitúcie a „neprajníkov“ štátu a národa. Prirodzene, on a jeho prívrženci budú určovať, kto je priateľom a kto nepriateľom národa, a ako s kým naložiť.
Sám pán Kotleba z vysokého koňa svojej nevedomosti určuje, že vojnový slovenský štát bolo to najlepšie, čo mohlo postretnúť Slovákov, a jeho vodca Jozef Tiso bol „jediným národu oddaným prezidentom“. Totalitný systém štátu bol vraj kresťanský a všestranne spravodlivý. Vlastne ospravedlniteľné boli aj deportácie 70-tisíc Židov, lebo títo vraj stáročia zdierali a okrádali slovenský národ. V tomto duchu navrhuje zmeniť aj štátne sviatky: namiesto 29. augusta – 14. marec, namiesto 8. mája – 13. október: deň narodenia Tisa.
Rozhodne by sme sa všetci mali oboznámiť s jeho (aj predošlými) výrokmi a článkami. Je totiž potrebné, aby sme poznali, koho sa máme báť a komu sa máme smiať. Lebo ľudia to často nepoznajú – o tom vedeli svoje už Voskovec a Werich.
Ivan Kamenec, historik