Možnosť zahrať si počas pracovného dňa biliard či stolové hry alebo prebrať s kolegami ľahšie témy pri futbale či cez obedovú prestávku si zaplávať vo firemnom bazéne, ale aj celkom iná firemná kultúra, ako sme ešte stále zvyknutí na Slovensku. Najmä preto veľa mladých ľudí túži pracovať pre technologického giganta Google. Dream job v pravom zmysle slova to bol aj pre Jána Rosu. „Áno, spoločnosť poskytuje to najlepšie prostredie, najlepšie výhody a podpornú sieť, ale na druhej strane vyžaduje maximálny výkon,“ potvrdzuje tridsaťtriročný Slovák, ktorý má prácu snov ako IT recruiter už štyri roky v írskom Dubline.
Len s batohom
Študoval na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave odbor automatizácia a už počas štúdia, najmä v lete, absolvoval pracovné a spoznávacie pobyty v zahraničí. „Bol som napríklad v americkom Baltimore, pracoval som v reštaurácii zameranej na morské plody, vybavil som si to sám a zo zarobených peňazí aj zaplatil, bola to veľmi dobrá škola života. Ale hlavne dobrá škola angličtiny,“ už vtedy totiž vedel, že ju bude v živote veľmi potrebovať. Prácu počas štúdia si našiel aj na Slovensku, v spoločnosti Accenture robil IT administrátora, ale po dvoch rokoch a po promóciách znova zatúžil spoznať medzinárodné prostredie. „Najprv som chcel ísť do Anglicka, ale nakoniec som kúpil letenky do Dublinu – tiež známeho ako keltský tiger, vtedajšia mekka IT. Tak sme s priateľkou a batohom odišli do sveta,“ vysvetľuje. Prácu si našiel po dvoch týždňoch, a tak pol roka pracoval v call centre u národného telefonického operátora. „To bolo lepšie ako kurz angličtiny, osem hodín denne komunikovať s ľuďmi a vysvetľovať im postup riešenia ich problémov. No to sa písal rok 2005, vtedy si našiel prácu v akejkoľvek oblasti každý, kto mal dve ruky a nohy a vedel rozmýšľať. Dnes chodia do Írska hlavne IT špecialisti i lekári, ktorých je tam stále nedostatok,“ dodáva s tým, že keď už si našli aj stabilnejšie bývanie a niečo ušetril, začal sa pozerať po lepšej práci. „Oslovil ma šéf agentúry Harvey Nash, ktorá už dnes patrí pod veľkú spoločnosť, či by som nechcel pre nich pracovať, najímať IT špecialistov, keďže som mal aj IT vzdelanie aj skúsesnoti s prácou na telefóne. Bol som tam štyri roky a potom prišiel Google,“ opisuje.
Ján Rosa na svojej domovskej pôde - fakulte FIIT STU v Bratislave so študentami. Snímka: HN/Pavol Funtál
Štart ... s Googlom
„Práca tam bol aj môj dream job, ale nemyslel som, že sa tam dostanem takýmto spôsobom. V Írsku otvorili pobočku len krátko predtým, ako som tam ja vôbec prišiel, všetko sa to rozbiehalo. Keď začali najímať IT recruimentov, poslal som životopis, absolvoval pohovory, dostal ponuku a dva dni oslavoval,“ dodáva so smiechom. Na začiatok to mal byť len 11-mesačný kontrakt, ale podarilo sa mu prepracovať sa na kmeňového zamestnanca a dnes je tam už 4 roky. Práca sa veľmi nelíšila od tej predchádzajúcej. „Kým tam som hľadal kandidátov pre klientov a pre dané pozície, v druhej časti som si musel tú prácu najprv získať, čiže obvolávať klientov, snažiť sa zohnať otvorené pozície, na ktoré potom nájsť vhodných kandidátov – bola to taká náborovo-obchodnícka pozícia. V Googli mi obchodnícka časť odpadla, ale robíme veľa interných projektov, chodíme na špeciálne IT konferencie a podobne.“ Momentálne je však až do júna na deväťmesačnej výmennej stáži, kde v inom tíme pracuje ako biznis konzultant. „Preberáme starostlivosť o zamestnanca odo dňa nástupu so všetkým, čo k tomu patrí, až po ukončenie pracovného pomeru, ale bavím sa aj s používateľmi, aké potrebujú zlepšenia, aké systémy by im vyhovovali, spísať to do technickej reči a odovzdávať programátorovi, takže som sa opäť vrátil k technickejšej práci, ale pohybujem sa aj v iných európskych pobočkách a data centrách.“
Prijatie bez problémov
Rosa, ktorý je sám milovník technológií a v rámci interných testovaní rád skúša nové veci, určite ako Slovák nie je v írskej pobočke výnimka. „V dublinskom Googli je asi 70 percent zamestnancov mimo Írska, je to európska centrála, takže absolútne medzinárodné prostredie, preto som nikdy nijakú zášť nepociťoval.“ Google prijíma ľudí s jasným zámerom. „Základom je plynulá angličtina, bez toho nemáte šancu prejsť pohovormi. Potom vstupujú do hry skúsenosti, dobré analytické myslenie, preferuje sa medzinárodná skúsenosť, dobré znalosti v danej oblasti, ale aj vlastné projekty, nejaká aktivita pomimo. To radím aj študentom na konferenciách.“ V rámci jednej takej bol aj v Bratislave, kde prednášal na svojej domovskej univerzite v rámci projektu Night of chances.
V stredu večer sa zúčastnil (vpravo) projektu Night of chances, ktorý organizuje o.z. Nexteria. Snímka: Nexteria
To nie je však jediné, čo by sa slovenské firmy mohli od Googlu učiť. „Firemná kultúra je úžasná, ľudia tam nie sú otroci, ale ľudské bytosti, ktoré prinášajú firme hodnoty a firma by bez nich nemohla byť úspešná. Nepozerá sa tam nikomu cez chrbát, či je tam od deviatej do šiestej, pozerá sa na to, či sú na určité termíny urobené projekty. A keď je veľa nadčasov, šéf sa zamyslí, kde je problém, a nájde sa riešenie.“
Budúcnosť
O svojej budúcnosti má tiež jasno. „Dokončím aktuálne projekty a vrátim sa do svojho tímu. Ale z dlhodobého hľadiska by som sa chcel vrátiť práve k týmto projektom, čo sa týka systémov pre správu ľudských zdrojov, pre najímanie ľudí, automatizáciu procesov v rámci firmy, je to veľmi zaujímavá oblasť.“
DOTAZNÍK
Najväčšie prekvapenie
Prekvapilo ma, ako všetko berú s odstupom a s rezervou. A aj keď sú veľká metropola, život je tam pomalší, všetko je pre nich totiž v pohode, nestresujú sa. A preto aj napríklad v rámci podnikania sú jedna z najlepších krajín, majú stabilné zákony, snažia sa uľahčovať prácu s daňovým priznaním napríklad. A tiež automaticky predpokladajú, že ľudia dodržia to, čo sľúbia a nemusia sa poisťovať ďalšími zmluvami, platí džentlmenská dohoda.
Najťažšie slovo
Keď sa bavíme o írčine, sú to slová „CA BHFUIL MO PHIONTA?“ (Kde je moje pivo?), asi by som to nevedel ani napísať. Keltská írčina je naozaj náročná, má svoje pravidlá, vôbec sa nečíta, ako sa to píše. Sú oblasti, väčšinou na západe a mimo hlavných miest, kde sa používa. Ale teraz je atmosféra, že sa k nej Íri chcú vrátiť, nápisy, všetky vládne dokumenty sú dvojjazyčné, policajti ju musia vedieť, v školách a škôlkach sa ju učia. Dominantná je však stále angličtina.
Kultúrny šok
Určite nedostatok byrokracie. Na kúsok papiera mi často napísali, že „toto je faktúra za prenocovanie“, a nikto sa nad tým nepozastavoval. A keď som išiel na služobku a prišiel som s takým papierikom, šéf to zobral a vôbec to neriešil.
Slovenské zvyky
Kapor, šalát, kapustnica, vianočný stromček, to všetko máme. Dodržiavame Vianoce, Veľkú noc a podobné sviatky. Tým, že je už v Dubline veľká slovenská komunita, je tam niekoľko menších obchodov so slovenskými potravinami, ktoré sa dovážajú. A na Írsku je úžasné aj to, že je veľmi flexibilné. Keď zistili, že je tam veľa Slovákov, tak posledné roky sa dá kapor kúpiť už aj v supermarkete. Ak je dopyt, veľmi rýchlo sa prispôsobia.
Prijatie v Írsku
Mal som len dobré skúsenosti, aj v práci. Nikdy mi nepovedali, že „ty si cudzinec, ty nemáš príležitosť na povýšenie“, nikto mi to nedal pocítiť. Či už v Googli, alebo v prvej práci; keď som firme prinášal úžitok, tak sa ku mne aj tak správali.
Túžba po domove
Už deväť rokov zvyknem hovoriť, že ešte dva roky a vrátime sa. Ale asi to počká. Keď sme nemali deti, tak sme približne každé tri mesiace tak na týždeň prišli, teraz už je to menej, raz-dvakrát do roka na dlhšie, ale aj rodina chodí za nami. Potvrdilo sa mi, že po dlhom čase v zahraničí zostane len najužší okruh blízkych a priateľov.
Príklad pre Slovákov
V niektorých oblastiach áno, v niektorých radšej nie. Ale v tom, ako pristupujú k cudzincom a k zmene, že nikdy nestratia veselosť, otvorenosť, určite. Nikdy nehľadajú vinníka, ale skôr riešenia. Veľmi sa zlepšujú, idú dopredu. Keď som tam prišiel, ešte sa „frčalo“ na šekoch, dnes už majú internet banking, pri veľkých biznis centrám sú napríklad mobilné stanice rôznych bánk, ktoré prídu za svojimi zákazníkmi. A tiež investujú do vzdelania, medicíny, oblasti IT, vedy a výskumu, podporujú firmy, snažia sa ťahať zahraničné firmy, aby investovali do Írska a naopak. Je to malá krajina, porovnateľná s nami, takže z toho by si Slováci mohli brať príklad.
Recept na úspech
Môj kamarát vraví, že najlepšie vlastnosti programátora sú lenivosť a zvedavosť. Lenivosť, lebo sa vám nechce niečo robiť zložito, ale zvedavosť vás núti pochopiť veci do hĺbky, ako fungujú, aby ste to vedeli zjednodušiť, zautomatizovať, zlepšovať. A ja k tomu dodávam, že je dobré, keď človek nie je špecialista len na jednu oblasť, lebo doba sa neustále mení, treba byť rozhľadený a flexibilný.
Minirozhovor: Peter Lovič, technický riaditeľ ActivIT, o Jánovi Rosovi:
Jano ešte s kariérnym rastom neskončil
Ako ste sa spoznali s Jánom Rosom?
S Jánom sme sa spoznali ešte počas štúdia na vysokej škole, študovali sme spoločný odbor. Tri roky sme bývali spolu na internáte a, samozrejme, stvárali všetky študentské hlúposti, čo sa dali.
Čím sa mu podľa vás podarilo presadiť?
Jano si nikdy nič nerobil z toho, čo chcú druhí ľudia. Bol zameraný na svoje veci, ktorým sa venoval s plným zanietením. To hlavné, čo si myslím, že hralo a aj stále hrá veľkú rolu, je jeho vytrvalosť a chuť sa vzdelávať a rásť, chuť po nových veciach.
Ako vidíte jeho budúcnosť?
Ako ju vidím? (Smiech) Veľmi dobre, má rád to, čo robí, stále sa zlepšuje, a to, čo má rozpracované, vždy dotiahne do úspešného konca. Ešte neskončil so svojím rastom a potenciálom, takže so svojím zameraním a odhodlaním to dotiahne ďaleko.