Brata mi zabili Sovieti. A komunisti mu rozbili pamätnú tabuľu

Invázii vojsk Varšavskej zmluvy padlo za obeť tridsať Slovákov. Jedným z nich bol Jozef Bonk z podtatranskej obce Hôrka. Mal iba devätnásť, keď mu sovietsky vojak v Poprade prestrelil pečeň.

V noci so srdcom v hrdle načúvali hrmotu tankov. A pár hodín nato im oznámili, že ich syn a brat Jozef je mŕtvy. „Nechceli sme tomu veriť,“ spomína na 21. august spred 47 rokov Anna Malá, rodená Bonková. „Nerozumeli sme, čo by brat Jožo robil v Poprade. Pracoval totiž na týždňovky v Krajnej Poľane, desiatky kilometrov odtiaľ.“

Anna, ako najstaršia dcéra rodiny, sa okamžite vybrala s mamou do nemocnice v Spišskej Sobote, kde mal údajne skonať. Bola to náročná cesta, všade sa nachádzali tanky. Najnáročnejší však bol samotný záver. Správa sa ukázala ako pravdivá. Jozef, vášnivý futbalista a vyučený strojný zámočník, padol za obeť okupačným vojskám.

„V ten deň v Poprade sovietski vojaci ranili dvanástich mladých chlapcov. Jozef bol jediný, ktorý umrel. Po tom, čo ho postrelili, sa zvalil na jedného chlapca. Jeho mama nám odvtedy každý rok pri pamätníku ďakovala, že môj brat jej synovi zachránil život.“
Iróniou osudu je, že umierajúceho Jozefa na nosidlách zazrel aj Annin švagor, ktorý bol takisto na mieste činu a ratoval dvoch ranených dvanásťročných chlapcov. Ani vo sne mu nenapadlo, kto je ranený muž, ktorého letmo zazrel v diaľke.
 

---

Prečítajte si aj:  Prežil som august 1968. Aj keď na mňa mieril sovietsky vojak 
                           Kšefty s benzínom a povinná kultúra. Takto u nás žili sovietski vojaci 
                           Kaplnku si zmenili na posilňovňu. Takto nám Sovieti zničili pevnosť

---

Rodina Bonková sa po tragédii nielenže nedočkala žiadneho ospravedlnenia, ale ešte aj čelila bolestnému ponižovaniu a prenasledovaniu. Jozefa označili za kontrarevolucionára a miestni komunisti sa dokonca neštítili prevracať kvety, ktoré pani Anna prinášala na miesto, kde ho zasiahli. „Neskôr sme tam dali osadiť aj pamätnú tabuľu. Predseda komunistickej strany ju však dal krátko nato rozbiť a hodil ju do koša.“ Vďaka informácie od pána, čo zametal ulice, ju našli, zlepili a dlhé roky opatrovali doma.

Odškodnenia sa nedočkali ani po prevrate. „Rodičia boli v tom čase už mŕtvi a nám ako sestrám napísali, že nie sme najbližšie príbuzné, takže na to nemáme nárok.“ Čosi sa však predsa len zmenilo. Dnes už Jozefovu smrť – ako aj ostatné obete invázie vojsk Varšavskej zmluvy – pripomína pamätná tabuľa umiestnená na Námestí sv. Egídia v Poprade. Pani Anna pri nej postojí aj dnes.