Vo svojich takmer 76 rokoch ste vydali memoáre s názvom Rozmarná léta. Cítili ste, že teraz je ten správny čas?
Neviem, tak to proste je. Keď som dokončil film Donšajni, producent Adrian Sarbu bol na to zvedavý, pretože vedel, že to tak po kúskoch píšem a chcel, aby som to už dotiahol do konca. A tak mi dal asistentku, ktorá začala k tomu hľadať obrázky a dokumenty a ja som to nakoniec dopísal.
A ako dlho ste to po tých menších častiach písali?
No, to je veľa rokov späť. Prvý záznam bol od jednej redaktorky, pre ktorú som robil tzv. orálnu históriu – pýtala sa ma na detstvo a aj ďalej a do určitého dátumu som jej všetko povedal. Ona mi to potom poslala, ale to sú vety, ktoré sa nedali použiť, pretože hovorená čeština je úplne iná než tá písaná, vedel som, že sa to musí prepísať. Tak som to všetko prepisoval a zase prepisoval, potom všetko zabudol, písal znova a tak. Nebolo to sústavné. Až teraz v lete ma donútili, aby som to dopísal. Stále som to odkladal, ale naraz som mal nôž na krku a tak sme to dokončili.
V knihe píšete, že ste si najprv mysleli, že budete novinár ako váš otec, takže ako sa vám po rokoch robilo s pravou uzávierkou?
Pravdou je, že som chcel byť novinár, ale pravdou je tiež, že nerád píšem. To je ako v Cimrmanovej Hospodě na Mýtince – bol rád hostinským, ale nemal rád ľudí. Krčmu mal na námestí, ale chodili mu tam ľudia, tak nakoniec sa rozhodol, že si ju urobí na Mýtince, kam sa musí ísť tri dni pešo. (Smiech)
Aj o vás sa hovorí, že ste v dobrom slova zmysle lenivý.
Nie, v dobrom slova zmysle, ale reálne. (Smiech). Nemám žiadne veľké ambície.
Kniha, ktorá je opisom vášho života zatiaľ len do roku 1988, je napriek tomu dosť hrubá.
No to je len optický klam a nezabúdajte, že som na to mal 50 rokov.
Hovoril tak potichu, že bolo potrebné sa k nemu nakláňať a on sám nastražil uši, aby lepšie počul. Pokorne vykonával všetky úlohy, ktoré sú spojené s promom knihy, ktorú práve vydal. V sivom roláčiku a v pohodlných teniskách poctivo dával jeden rozhovor za druhým. Dlhé hodiny v rozhlase a potom ďalšie kolo poobede s novinármi z printu. Keď už mal po celkom dlhej šichte, bolo už pred večerom, ale takmer už 76-ročný režisér sa stále usmieval. Vychutnával si svoje presíčko a chutili mu čokoládové koláčiky. „A vy ste čítali tú knihu,“? pýta sa pekne zaradom každého novinára a váži si toho, kto sú dal tú námahu. „Úvod, vaše detstvo a štúdiá sa mi čítali veľmi ľahúčko,“ hovorím mu so zámerom urobiť kompliment. „A to ďalej? Asi ste už boli unavená, ako ste čítali tie ,chcance’ predtým,“ podotkne. Neubránil sa sebakritike. S touto ľudskou vlastnosťou má totiž bohaté skúsenosti. Kritizovali ho najmä iní a on sa už dnes nebojí tiež povedať, čo si myslí. O Čechoch, českých filmoch, českých kritikoch.
Tí často pripomínajú, že po revolúcii sa jeho talent akoby stratil, pretože nakrútil len filmy Obsluhoval jsem anglického krále a Donšajni a nadšenie z nich nebolo príliš veľké. Hoci prvý spomínaný získal hlavnú cenu na festivale v Španielsku či cenu kritiky v Berlíne, a Donšajni boli dokonca dobre prijatí na festivale v Montreale. Avšak nikto nie je doma prorokom, ako sa hovorí. Menzel podľa svojich slov robí filmy jednoducho a pre ľudí, a nemieni sa meniť. Nemá oscarové ani iné ambície. Prekáža mu umenie, ktoré šokuje, pretože mu aj tak väčšinou nikto nerozumie. Nemá rád predstavenia, kde ľudia prespia a potom najviac tlieskajú. Úprimne priznáva, že už nerád chodí do kina na české alebo iné filmy, pretože je starý. Keď aj niečo začne pozerať, nedopozerá to. Tak aj preto na jeseň na festivale v indickom Goa vyhlásil, že „podporuje cenzúru, pretože niektorí ľudia nie sú dostatočne dospelí,“ na margo toho, že dnešné filmy sú až príliš primitívne. Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom, neplatí.
Úryvok z knihy si prečítate tu.