17.01.2014, 00:00

Som lenivý a úspech som získal iba náhodou

Český oscarový režisér Jiří Menzel o svojej novej knihe v rozhovore pre HN.

Som lenivý a úspech som získal iba náhodou

Vo svojich takmer 76 rokoch ste vydali memoáre s názvom Rozmarná léta. Cítili ste, že teraz je ten správny čas?
Neviem, tak to proste je. Keď som dokončil film Donšajni, producent Adrian Sarbu bol na to zvedavý, pretože vedel, že to tak po kúskoch píšem a chcel, aby som to už dotiahol do konca. A tak mi dal asistentku, ktorá začala k tomu hľadať obrázky a dokumenty a ja som to nakoniec dopísal.
A ako dlho ste to po tých menších častiach písali?
No, to je veľa rokov späť. Prvý záznam bol od jednej redaktorky, pre ktorú som robil tzv. orálnu históriu – pýtala sa ma na detstvo a aj ďalej a do určitého dátumu som jej všetko povedal. Ona mi to potom poslala, ale to sú vety, ktoré sa nedali použiť, pretože hovorená čeština je úplne iná než tá písaná, vedel som, že sa to musí prepísať. Tak som to všetko prepisoval a zase prepisoval, potom všetko zabudol, písal znova a tak. Nebolo to sústavné. Až teraz v lete ma donútili, aby som to dopísal. Stále som to odkladal, ale naraz som mal nôž na krku a tak sme to dokončili.
V knihe píšete, že ste si najprv mysleli, že budete novinár ako váš otec, takže ako sa vám po rokoch robilo s pravou uzávierkou?
Pravdou je, že som chcel byť novinár, ale pravdou je tiež, že nerád píšem. To je ako v Cimrmanovej Hospodě na Mýtince – bol rád hostinským, ale nemal rád ľudí. Krčmu mal na námestí, ale chodili mu tam ľudia, tak nakoniec sa rozhodol, že si ju urobí na Mýtince, kam sa musí ísť tri dni pešo. (Smiech)
Aj o vás sa hovorí, že ste v dobrom slova zmysle lenivý.
Nie, v dobrom slova zmysle, ale reálne. (Smiech). Nemám žiadne veľké ambície.
Kniha, ktorá je opisom vášho života zatiaľ len do roku 1988, je napriek tomu dosť hrubá.
No to je len optický klam a nezabúdajte, že som na to mal 50 rokov.



Snímka: Slovart

Čo bolo teda pre vás to najcennejšie z budovania kariéry?
Asi škola (FAMU v Prahe, pozn. red.), na ktorú som sa dostal podfukom a ktorú som preflákal, ale tiež som bol obklopený ľuďmi, ktorých som mal rád a oni mali radi mňa. Bol som „benjamínek“, bolo to tak, že: „tomu sa dá všetko prepáčiť, to je proste blbý chlapec, čo už s ním“. Takže bol som enfant terrible, ktorý sa neučil, alebo aspoň zďaleka nie tak ako napríklad Věra Chytilová. Bolo veľa chýb, ktorých som sa dopustil, ale je dobré o tom nemlčať. Je lepšie, keď sa k nim v knihe priznám sám, ako by to mal niekto vytiahnuť, tak som nič nezastieral.
Celou knihou sa nesie akési posolstvo, že ste vlastne mali vždy veľké šťastie – na správnu dobu, na správnych ľudí, ktorí vám otvorili dvere do sveta...
...áno, veľa šťastných momentov ma stretlo, bez toho, aby som sa o to snažil, to je motto celej knihy. A možno práve preto som mal ľahkú ruku pri práci, nemal som to nutkanie, že musím byť niekto, spadlo mi to z neba, ani neviem ako. Keď sme chceli urobiť s Jaromírom Šofrom film, naším cieľom bolo urobiť ho tak, aby nás nechali urobiť ďalší, lebo je to jednoducho naše povolanie. Nie že by sme chceli niečo dokázať. A druhý film, ten vznikol tiež náhodou, pretože Šofr mal dieťa a potreboval na sunar. (Smiech). Práve tá nezáväznosť mi veľmi pomohla.
Podobne hovoril aj váš otec Josef, keď písal knihy. Nerobil to pre nič iné, len preto, aby si ich ľudia mohli prečítať.
Áno, pretože všetko, čo človek urobí, má mať zmysel. Keď šije obuvník topánky, musia sedieť na nohe, keď čašník nesie jedlo, musí vedieť, ako ho má niesť a servírovať a má mať z toho radosť. Slúžiť je radosť, to väčšina Čechov nechápe. Každá práca má hrdosť, a je to tak aj s filmom.
O to viac ste si úspechy vážili?
Ja som to tak nevnímal, ale som vďačný. Nie vždy to bolo spravodlivé, ale bol by som hlúpy, keby som to chcel zatratiť, pomohlo mi to.


Na pľaci pri filme Vesničko má středisková.

Milujete Karla Čapka, Bohumila Hrabala, Víťazoslava Nezvala, Vladislava Vančuru, kto vás však vo vašom smerovaní ovplyvnil najviac?
Ja sám. (Smiech). Viete, nemôžem menovať jedného človeka, mal na mňa vplyv môj otec, profesori, spolužiaci, Jan Svěrák, knihy, ktoré som dovtedy prečítal, tých vplyvov bolo veľa, som im vďačný a kvôli tomu som nemohol ísť robiť niečo vonku.
Označujú vás aj ako muža roku 1968, pretože aj pre vás to bol prelomový rok, keďže ste získali Oscara za Ostře sledované vlaky a rozbehla sa vaša kariéra.
Ako jedného z mužov. (Smiech). Ale, no, bol som slávny, získal som Oscara a nakrúcal som filmy, a to práve nestrávili moji kolegovia. Bol som prvý, koho neznášali, koho chceli vygumovať, ale nepodarilo sa im to.
A úspešný ste boli aj ďalej, ako herec aj ako divadelný režisér. Máte to doteraz radšej ako film?
Áno, pretože je to práca a oddych s ľuďmi, s hercami, ktorých mám rád. Hlúpe je, že sa v ňom neplatí tak dobre ako vo filme, tak preto som musel urobiť aj nejaký film. (Smiech). Ale ten je zase medzinárodný, tam sa tie úspechy nedajú zamlčať. Ja však nerežírujem tak, aby som bol vidieť ako režisér, ale aby bolo vidieť hercov. To, čo robím, je veľmi jednoduché, nedá sa o tom špekulovať, a to kritici nemajú radi. No ja som však rád, že na to chodia ľudia, nemám totiž rád tie divadlá, kde sa autori dopúšťajú násilia, že ľuďom servírujú niečo, čo sa nedá pozerať.
Robila vám niekedy zášť alebo kritika vrásky na čele?
Viete, čo si pamätám? Že som raz zašiel do divadla Semafor, kde režisér Jiří Císler skúšal predstavenie Kytice, urobil to veľmi pekne, a to som mu závidel. Ale inak som nerobil nič, flákal som sa, chodil do sauny, počúval som Slobodnú Európu. (Smiech)
Kritika dobre neprijala ani film Obsluhoval jsem anglického krále, ani váš posledný Donšajni. Ako ste to vnímali?
A ako hodnotili Donšajnov na Slovensku?
Mám pocit, že miernejšie. Zazlievate to však tým českým?
No, ste ku mne ohľaduplnejší. No nemôžem im to zazlievať, oni sú takí. Nečíta sa to dobre, a človeka žerie, keď sa dočíta, že už by mal viac-menej umrieť a čo tu ešte prekážam, ale ono to tak bolo vždy. Pre mnohých z nich som stále miláčik Husáka (Gustáv, prezident Československa, pozn. red.). Lebo za Husáka, nie najskôr, ale až potom, som mal úspechy, ale to tiež tvrdia len tí, ktorí sa narodili v roku 1980 alebo ešte neskôr a nezažili to.
A čo terajší prezidenti? Nebojíte sa kritizovať Václava Klausa ani Miloša Zemana?
Keď je na to niekto zvedavý, prečo nie? Som normálny občan, ktorý vie, čo sa mu nepáči, tak to poviem. Už nemám žiadne zábrany, prezident – neprezident, je to človek s čeľadníckou mentalitou, ktorý nedokáže zvládnuť svoju závisť, svoju márnomyseľnosť, neštíti sa použiť lži, aby dosiahol svoje – to sú obaja. Václav Havel svojím spôsobom nemal v sebe to, aby dokázal niečo presadiť, vždy len niečo navrhol, a ostatní sa mu vysmievali. Ale Klaus mal jasnú víziu, ktorá sa netýkala nikoho iného len jeho, nezniesol iný názor, len svoj.
Možno sa to dočítame v pokračovaní vašich memoárov. Na konci knihy tak trocha naznačujete, že budú.
To neberte vážne. Nejaké úryvky, ktoré sa nezmestili do tejto knihy, by tam mohli ísť, ale aby som začal písať odznova sám, to nie. To by ste mi museli „nasekať“. Sľúbil som to, ale sľubom neublížiš. (Smiech)
Takže vás poženú až termíny?
Až ten úplne posledný. Vždy som neznášal domáce úlohy, a toto je domáca úloha. Som už natoľko slávny a zhýčkaný, že...
...sa mi napríklad nepodpíšete do knihy? (Smiech)
To zase nie, to mi robí radosť, že to niekto chce. Ale všetci sme ješitní, a ja tiež, viem to o sebe.
A rád hovoríte o sebe, že ste slávny?
To je relatívne, spýtajte sa o 40 rokov, či som slávny. (Smiech)


Snímka: HN/Peter Mayer

Robím filmy pre ľudí, preto ma nezaujíma kritika

Hovoril tak potichu, že bolo potrebné sa k nemu nakláňať a on sám nastražil uši, aby lepšie počul. Pokorne vykonával všetky úlohy, ktoré sú spojené s promom knihy, ktorú práve vydal. V sivom roláčiku a v pohodlných teniskách poctivo dával jeden rozhovor za druhým. Dlhé hodiny v rozhlase a potom ďalšie kolo poobede s novinármi z printu. Keď už mal po celkom dlhej šichte, bolo už pred večerom, ale takmer už 76-ročný režisér sa stále usmieval. Vychutnával si svoje presíčko a chutili mu čokoládové koláčiky. „A vy ste čítali tú knihu,“? pýta sa pekne zaradom každého novinára a váži si toho, kto sú dal tú námahu. „Úvod, vaše detstvo a štúdiá sa mi čítali veľmi ľahúčko,“ hovorím mu so zámerom urobiť kompliment. „A to ďalej? Asi ste už boli unavená, ako ste čítali tie ,chcance’ predtým,“ podotkne. Neubránil sa sebakritike. S touto ľudskou vlastnosťou má totiž bohaté skúsenosti. Kritizovali ho najmä iní a on sa už dnes nebojí tiež povedať, čo si myslí. O Čechoch, českých filmoch, českých kritikoch.
Tí často pripomínajú, že po revolúcii sa jeho talent akoby stratil, pretože nakrútil len filmy Obsluhoval jsem anglického krále a Donšajni a nadšenie z nich nebolo príliš veľké. Hoci prvý spomínaný získal hlavnú cenu na festivale v Španielsku či cenu kritiky v Berlíne, a Donšajni boli dokonca dobre prijatí na festivale v Montreale. Avšak nikto nie je doma prorokom, ako sa hovorí. Menzel podľa svojich slov robí filmy jednoducho a pre ľudí, a nemieni sa meniť. Nemá oscarové ani iné ambície. Prekáža mu umenie, ktoré šokuje, pretože mu aj tak väčšinou nikto nerozumie. Nemá rád predstavenia, kde ľudia prespia a potom najviac tlieskajú. Úprimne priznáva, že už nerád chodí do kina na české alebo iné filmy, pretože je starý. Keď aj niečo začne pozerať, nedopozerá to. Tak aj preto na jeseň na festivale v indickom Goa vyhlásil, že  „podporuje cenzúru, pretože niektorí ľudia nie sú dostatočne dospelí,“ na margo toho, že dnešné filmy sú až príliš primitívne. Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom, neplatí.

Úryvok z knihy si prečítate tu.