02.05.2014, 00:20

V Bruseli riadim 2 750 európskych vedcov

Prečítajte si príbehy Slovákov, ktorých životy zmenil náš vstup do Európskej únie.


10-stranový špeciál dnes v HN
 

PRÍBEH TOPÚRADNÍKA
V Bruseli riadim 2 750 európskych vedcov

Pravidelne pendluje medzi Bratislavou a belgickým Bruselom. Ďalšie tisícky kilometrov nalieta pri návštevách piatich európskych pracovísk s 2 750 zamestnancami, ktoré má pod palcom. Bývalý geológ Vladimír Šucha riadi Spoločné výskumné centrum Európskej únie – vyšší nepolitický post v Európskej únii zatiaľ žiadny Slovák nezastával. „Najhoršie je to cestovanie, je nesmierne únavné,“ hovorí po troch mesiacoch na čele európskeho ministerstva pre vedu. Napriek tomu nič neľutuje. „Nemám pocit, že by som niečo stratil – spolupracujem s inteligentnými a zapálenými ľuďmi, získal som veľký prehľad a nadhľad a je skvelé mať možnosť ovplyvňovať veci k lepšiemu z európskej úrovne,“ hovorí.
 



Vedecké tímy v celej Európe
Spoločné centrum zastrešuje výskum v oblastiach, ktoré zaujímajú Európsku komisiu a parlament kvôli lepšiemu nastaveniu regulácií. Centrálu má v Bruseli, no jednotlivé výskumné tímy pracujú v rôznych mestách Európy. Tím v nemeckom Karlsruhe sa špecializuje na jadrový výskum, španielska Sevilla rieši ekologické a poľnohospodárske otázky, v talianskej Ispre skúmajú napríklad digitálnu bezpečnosť obyvateľov únie. Holandský Petten rieši obnoviteľné zdroje energie a ekologickú dopravu, belgický Geel zase dozerá na geneticky modifikované potraviny. Šucha všetky tímy koordinuje a riadi, určuje priority výskumu.
„Nikdy v živote som nerobil prácu, ktorá by ovplyvňovala životy ľudí viac ako teraz,“ hovorí. Jeho podriadení a kolegovia skúmajú, ako obaly tovarov ovplyvňujú zdravie a životné prostredie, bezpečnosť energetických sietí, skúmajú vplyv klimatických zmien a vytvárajú podmienky, aby sa zamedzilo zneužívaniu nelegálneho jadrového materiálu vo svete. „Kolegovia vymysleli softvér na sledovanie lodí v Adenskom zálive ako prevenciu pred únosmi pirátov,“ dodáva Šucha.
150 e-mailov denne
Deň európskeho topmanažéra sa začína o pol deviatej ráno šnúrou stretnutí, rokovaní a pracovných obedov s partnermi a kolegami. „Predminulý týždeň to boli zástupcovia holandskej vlády, s ktorými sme riešili ich jadrový reaktor, a konalo sa stretnutie so zástupcami Európskej asociácie rafinérií ropy, s ktorými hľadáme spôsob, ako kvantifikovať dosah environmentálnej legislatívy na ich podnikanie. Po šiestej sa Šucha venuje podpisovaniu dokumentov a e-mailom. „Mám ich 150 denne, takže pred deviatou málokedy skončím,“ dodáva. Dokumenty si často berie domov. „Pracujem 12 až 13 hodín denne a mám minimum voľného času, takže je skvelé, že fitko pri mojom bruselskom byte je otvorené do jedenástej večer,“ hovorí. Keď nestihne ani to, v byte má karimatku, na ktorej si pred spaním zacvičí jogu.
Rodinný život na bruselský spôsob
Šucha sa s rodinou presunul do Bruselu už v roku 1999, keď v tíme na čele s Jánom Figeľom dohodoval podmienky vstupu Slovenska do Európskej únie. „Najťažšie bolo rozhodnutie opustiť vedeckú kariéru, pretože na sto percent sa nedá robiť aj jedno, aj druhé,“ hovorí bývalý geológ. A ťažké to mali aj jeho deti, ktoré prišli do úplne nového prostredia a nastúpili do školy, kde sa hovorilo po francúzsky, teda rečou, ktorej nerozumeli. Dnes sú už deti samostatné a manželka sa tiež vrátila do Bratislavy – byt majú Šuchovci v oboch metropolách. „Vídame sa cez víkendy, raz prídem ja do Bratislavy, inokedy ona do Bruselu. A každý večer si aspoň hodinu voláme cez Skype,“ opisuje rodinný život na bruselský spôsob Šucha. A na Slovensko sa chce vrátiť aj po skončení kariéry. „Zo Slovenska som vlastne nikdy neodišiel a ani to neplánujem, v Bruseli mám len prechodné bydlisko,“ uzatvára Šucha.

 


PRÍBEH PRVÉHO SLOVENSKÉHO EUROKOMISÁRA
Na univerzite v Bologni ma vítali „Viva Figel“

Bol pri tom, keď Slovensko rokovalo o vstupe do Európskej únie, aj keď sa nám otvorili dvere do Európskeho parlamentu či schengenského priestoru. Ján Figeľ bol v centre významných historických míľnikov našej krajiny. Vďačí za to vláde Mikuláša Dzurindu, ktorá ho v roku 2004 vyslala do Bruselu ako prvého slovenského eurokomisára. „Premiér navrhoval Ivana Štefanca, ale väčšina vlády podporila mňa. Predseda komisie moju nomináciu prijal a Európsky parlament po hearingu potvrdil,“ opisuje HN svoje začiatky v Bruseli Figeľ.
Šéfoval tisíckam ľudí
Svoju bruselskú kariéru začínal v kolégiu Romana Prodiho, kde bol zodpovedný za oblasť podnikania a informačnej spoločnosti. Prodimu niektorí vyčítali, že sa zbytočne plietol do domácich záležitostí. Figeľ ho opisuje skôr ako „hrajúceho kapitána“, akčného a zameraného na výsledky práce. „Patrili sme do rovnakej politickej frakcie, a tak sme mali aj silnejší osobný vzťah a politickú spoluprácu,“ dodáva.
Spolupráca s Prodim však netrvala dlho. V novembri nastúpila komisia José Manuela Barrosa. V rámci nej Figeľ zodpovedal za širokú agendu vzdelávania, odbornej prípravy, kultúry, mládeže, viacjazyčnosti a športu. Mal tak na starosti štyri generálne riaditeľstvá a asi 4 200 zamestnancov. Väčšinu času trávil v Bruseli a na cestách za povinnosťami v rámci Európy i mimo nej. A nie vždy to bolo bezpečné, ako napríklad počas jeho cesty na Blízky východ a v Afrike.
„Viva Figel“
Na druhej strane, Figeľ rád spomína na návštevy a prednášky na významných univerzitách. V živej pamäti má príhodu z otvárania akademického roka na univerzite v Bologni. Miestni študenti odetí v stredovekých kostýmoch ho vítali ako svojho priateľa s transparentom „Viva Figel“. „Bol som najprv zaskočený, ale následne som pochopil, že celá atmosféra na univerzite bola nasmerovaná proti aktuálnym vládnym reformám školstva. A Európa tu bola vnímaná ako nositeľka väčšej akademickej slobody, mobility študentov a kvality vzdelania,“ hovorí Figeľ.
A ako ho vnímali jeho kolegovia? „Cíti sa rovnako dobre so Svätým Otcom alebo s dalajlámom, v bezprostrednom kontakte s jednoduchými ľuďmi, v dielni obuvníka na Malte alebo so svojimi rodákmi... Avšak zakaždým sa snažil vyhnúť prázdnym gestám a slovám, salónnym stretnutiam a recepciám určeným pre smotánku,“ opisuje ho administrátor Výboru regiónov EÚ Branislav Staníček.
Návrat do slovenskej reality
Vo veľkom európskom spoločenstve Figeľ zastupoval malú krajinu. Našu integráciu však vždy bral ako spoluúčasť na báze rovnosti. Nie ako asimiláciu menších, slabších a mladších. „Oprávnené záujmy sme presadzovali tak, ako starší členovia. Nemal som preto pocit nejakej inej, nižšej kategórie členstva,“ spomína Figeľ.
Samotný predseda komisie Barroso ho označil za presvedčivého politika, ktorý „preukázal nielen pôsobivé politické znalosti v oblastiach spadajúcich pod jeho portfólio, ale inšpiroval aj iných svojou neotrasiteľnou vierou v hodnotu európskej integrácie“.
Figeľ však nikdy nezabudol na svoje korene. Tie ho nakoniec v roku 2009 pritiahli späť na Slovensko, aby sa stal predsedom KDH. Návrat znamenal prestup do slovenskej reality so všetkými súvislosťami. Ako sám hovorí, vrátane nízkej politickej kultúry, populizmu a demagógie, trieštenia aj mediálneho osočovania. „Napriek tomu aj dnes vnímam svoj predčasný odchod z postu komisára a návrat domov za vec zodpovednosti a služby kresťanskodemokratickej politike. Tá je potrebná v Európe i na Slovensku,“ dodáva Figeľ.



PRÍBEH EUROÚRADNÍČKY
Som Európanka. V Bruseli sa národnosť nerieši

„Chcela som pracovať v medzinárodnom prostredí, aby som si otvorila možnosti, ktoré moji rodičia nemali,“ hovorí Slovenka Lucia Bónová. Vyrastala v Košiciach, v súčasnosti býva v Bruseli. Ako euroúradníčka sa špecializuje na kontrolu fúzií vo finančnom, chemickom a farmaceutickom sektore. Zaoberá sa prípadmi podobnými, ako rieši náš slovenský Protimonopolný úrad, no u nej ide o prácu európskych rozmerov.
Tvrdý boj o miesto
O jej živote mimo Slovenska sa rozhodlo už pred vyše desiatimi rokmi na francúzskom Gymnáziu Milana Rastislava Štefánika v Košiciach. „Otvorili sa mi nové horizonty.“ Pokračovala preto štúdiom práva v Paríži a postgraduálnym štúdiom v kanadskom Montreale. O prácu pre Európsku úniu bojovalo 30-tisíc uchádzačov. Zapojiť sa mohli ľudia zo všetkých štátov únie. Výberové konanie trvalo takmer dva roky. Skúšali nielen jej vedomosti, ale aj logické a verbálne schopnosti. Písala esej a absolvovala ústny pohovor. Všetko v dvoch cudzích jazykoch. „Je to moja prvá ozajstná pracovná skúsenosť. Práca je náročná. Robím po večeroch a často aj cez víkendy.“ Lucia Bónová je však spokojná. Náplňou jej práce je totiž presne to, čo roky študovala, čo ju baví. Páči sa jej aj medzinárodné prostredie.
Národnosť sa nerieši
Si z Východu, Oravy, zo Západu? Otázky také bežné pri stretnutí s niekým novým v našom hlavnom meste. Európske hlavné mesto je však iné. Bónová tvrdí, že ak sa v Bruseli s niekým zoznámi, národnosť nie je top témou rozhovoru. Nie je to totiž dôležité. „Cítim sa ako Európanka, veľmi sa nedefinujem svojou národnosťou. Každý je odniekiaľ, ale to nie je určujúce.“ Spolu s ďalšími približne troma desiatkami tisíckami euroúradníkov ju totiž vnímajú ako súčasť spoločnosti. Belgickej, bruselskej, domácej, cudzineckej? Tu to nie je dôležité. Jednoducho európskej.
Podobne ako národnosť, ani Slovensko ako krajina nie je predmetom bežných rozhovorov. Na otázku, ako štát pod Tatrami vnímajú v Bruseli, Bónová hovorí, že kedysi to bolo ako nový členský štát. Odvtedy v únii prebehlo ďalšie rozširovanie. Pribudli Rumunsko, Bulharsko, Chorvátsko. V súčasnosti sa už Slovensko nevníma ako nový člen, ale jeden z členov. Malá krajina. Domov sa Bónová vrátiť neplánuje. „Študovala som v zahraničí, nemyslím, že by som našla na Slovensku uplatnenie.“ So zamestnaním by mal problém pravdepodobne aj jej manžel, ktorý je Francúz.

Ďalšie príbehy Slovákov, ktorým Európska únia zmenila život, nájdete TU.