Slovensko je jedna z posledných krajín Európskej únie, ktorá neprijala Sýrčanov na úteku. A nemá to ani v pláne. Sme naozaj takí xenofóbni, alebo je problém niekde inde?
Chlapec v utečeneckom tábore v kurdskom meste Arbil. Snímka: Reuters
Česko nedávno obletel trojobrázkový komiks. Prvé políčko znázorňovalo ľudí, utekajúcich počas hospodárskej krízy do Ameriky. Druhé políčko zas utečencov, hľadajúcich počas socializmu azyl v krajinách západného bloku. A na tom treťom sa pupkatý muž rozvalený pred televíziou znudene pýtal svojej manželky: „A prečo by sme vlastne mali prijímať tých utečencov?“
Kresby, ktoré nám v kaviarni približuje Miroslava Hlinčíková z Inštitútu pre verejné otázky, odhaľujú paradoxnú nesolidaritu bratských postsocialistických krajín, ktoré sa ešte donedávna sami spoliehali na pomoc iných. Od včerajška tento komiks apeluje predovšetkým na slovenské svedomie. Česká vláda totiž aj vďaka nátlaku tretieho sektora napokon jednohlasne rozhodla o tom, že sýrskym utečencom azyl vo svojej krajine predsa len poskytne.
Naše dvere zostávajú naďalej nedobytné. Napriek opakovaným výzvam Úradu vysokého komisára pre utečencov pri OSN či Angely Merkelovej. „Napísali sme v tejto veci list prezidentovi aj ministrom vnútra a zahraničných vecí. Od všetkých troch prišla neutrálna odpoveď,“ komentuje Zuzana Števulová z Ligy za ľudské práva. Experti sa pritom zhodujú na tom, že pár desiatok sýrskych rodín by sme doslova ľavou zadnou zvládli z finančnej, kapacitnej aj personálnej stránky. „Veď v roku 2004 sme zvládali 11-tisíc žiadateľov o azyl a dnes ich máme len pár desiatok,“ argumentuje Števulová.
Zbohom mesto. Zbohom pes
Zavrite na chvíľu oči. A skúste si predstaviť, že dnes je posledný deň, kedy vidíte svoj byt, svojich rodičov, svojho psa, svoju najlepšiu kamarátku zo strednej školy, svoje mesto, svoju krajinu... Že všetky plány na letné dovolenky, kariérny postup či novú kúpeľňu za pár hodín zhltne konflikt, na ktorom nemáte ani ten najmenší podiel. Máte to? Tak teraz ten pocit skúste vynásobiť traumou, ktorá vás dokáže s krikom budiť zo sna, pocitom odcudzenosti... všetko krát desať – a získate hmlistú predstavu o tom, čo to znamená ocitnúť sa v koži utečenca.
„Ľudia si často dostatočne neuvedomujú, že utečenci sú ľudia presne ako my. Akurát sa ocitli v mimoriadnej situácii a nezostalo im nič iné, ako si zachrániť holý život útekom,“ približuje Zuzana Števulová jednu zo slepých škvŕn slovenskej spoločnosti, na podhubí ktorej vyrastá aj naša azylová politika, pravdepodobne vôbec najprísnejšia v rámci Európskej únie.
Z lekára pekár
Zrekapitulujme si najprv základné fakty. Azyl je vlastne forma medzinárodnej ochrany, ktorá sa podľa Ženevského dohovoru poskytuje osobe, ktorá ma opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, náboženských, národnostných či politických dôvodov, alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a pre tieto dôvody sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu.
Uznať takémuto človeku azyl je v podstate základnou povinnosťou každého štátu. Napriek tomu sa viacerí experti, vrátane Jozefa Kákoša zo Slovenskej katolíckej charity, ktorá sa v rámci západného Slovenska stará o integráciu utečencov, zhodujú, že v našich uliciach nájdete ľudí, ktorí tieto podmienky nepochybne spĺňajú. A napriek tomu sa o azyl (neraz celé roky) usilujú márne. „Problémom je, že toto prenasledovanie sa nedá dokázať exaktne, situácia žiadateľa vždy zostáva na zvážení posudzovateľa,“ vysvetľuje Zuzana Števulová. „Ten musí zvážiť, aká miera ohrozenia pri návrate žiadateľa do jeho rodnej krajiny je natoľko prijateľná, aby mu mohla naša krajina s čistým svedomím povedať, že mu ten azyl či doplnkovú ochranu neudelí.“
Doplnkovú ochranu, medzi utečencami nazývanú aj malý azyl, ktorej platnosť sa u nás vlani zvýšila z jedného roka na dva (pričom v Poľsku či Česku sa udeľuje na päť rokov), na Slovensku získava podstatne viac ľudí ako azyl samotný. „Ľuďom však na rozdiel od azylu neposkytuje trvalý pobyt a z neho plynúce výhody a najmä: neprináša istoty, keďže ju Migračný úrad nemusí po uplynutí platnosti predĺžiť,“ vysvetľuje Miroslava Hlinčíková.
Utečencom na Slovensku pritom nevychádzame v ústrety ani inými spôsobmi: na rozdiel od väčšiny krajín EÚ im takmer vôbec neuznávame doklady o vzdelaní – takže lekári sa u nás bežne musia rekvalifikovať na pekárov – a neprideľujeme im po opustení pobytového tábora ani ubytovanie. „Sú odkázaní len na ubytovne či komerčné byty, v ktorých však vyvstáva problém s peňažnou zálohou. Utečenci totiž obvykle neprichádzajú so žiadnymi úsporami, a pokiaľ si do polroka po opustení pobytového tábora (ten opúšťajú po získaní azylu či doplnkovej ochrany – pozn. red.) nenájdu prácu, sú odkázaní na príspevok vo výške 130 eur. Prvý polrok dostávajú okolo tristo,“ objasňuje Jozef Kákoš. Osobitnou kapitolou sú problémy s lekármi či so škôlkami, ktorým ľudia s doplnkovou ochranou musia čeliť.
Tranzitná misia
Bernard Priecel, dlhoročný šéf Migračného úradu vidí situáciu našich utečencov ako viac-menej bezproblémovú. „Majú sa u nás dobre. Prečo by aj nie? Však máme úplne štandardný právny systém – rovnako ako iné krajiny,“ objasňuje počas popíjania rannej kávy.
Uznáva, že v niektorých prípadoch máme trochu prebujnenú byrokraciu a že v napríklad v prípade lehoty doplnkovej ochrany sme si zvolili tú spodnú hranicu. „Nič však nepodliezame, takže nám nikto nemá čo vyčítať. Nášmu štátu to takto vyhovuje, a to je podstatné,“ argumentuje. Tvrdí tiež, že Slovensko sa od počiatku profiluje ako takzvaná tranzitná krajina. „Veď tranzitnú pomoc, teda dočasnú starostlivosť o utečencov, ktorí sa pripravujú na presídlenie do inej krajiny, poskytujeme len ako jeden z dvoch štátov sveta – spoločne s Rumunskom,“ tvrdí a dodáva, že o Slovensko utečenci ani neprejavujú záujem, o čom svedčí neustále klesajúci počet žiadostí o azyl.
Na tom, že naša krajina obvykle nie je pre utečencov vysnívanou destináciou, sa zhodujú prakticky všetci experti. Znižovanie počtu žiadateľov však má podľa Zuzany Števulovej dôvod aj v skutočnosti, že cez naše hranice sa veľa utečencov jednoducho nedostane. „V porovnaní so susedným Maďarskom či Poľskom, ktoré čelia tisícnásobne väčšiemu prílevu utečencov, je náš hraničný úsek neporovnateľne malý.“
Tak či onak, ľudia z praxe sa zhodujú, že mnohí z utečencov, ktorí sa k nám – hoci aj omylom – dostanú, by u nás radi zostali aj naďalej. „Keď sa však budeme definovať len ako tranzitná krajina, ťažko im pomôžeme,“ tvrdí Jozef Kákoš.
55 najbohatších
Napriek mnohým medzerám sa však situácia utečencov u nás pomaly zlepšuje. „Úplnou novinkou je napríklad bezplatná psychologická pomoc,“ hovorí Miroslava Hlinčíková. Skvalitniť by sa mala aj starostlivosť o utečencov zo strany samospráv... Napokon, či sa nám to páči alebo nie, patríme medzi 55 najbohatších krajín sveta. „Stačí si pozrieť fotky zo sýrskych utečeneckých táborov a človek ľahko pochopí, prečo by sme im mali vyjadriť solidaritu. Zvlášť, keď naše tábory zostávajú poloprázdne," argumentujú experti zhodne. A tým, ktorí rovnako ako veľká časť Slovákov podliehajú zvýšenej miere islamofóbie experti odkazujú, že medzi utečencami sa nájde aj množstvo kresťanov. A samotní moslimovia? Tí zas predsa zvyčajne sami utekajú pred islamskými radikálmi...