Často sa vyráža už pred svitaním, no v noci je tak či tak väčšina účastníkov ešte v teréne. A siaha v tých chvíľach na dno svojich síl. Nechceme vás strašiť, no o rok sa medzi nimi môžete pokojne nájsť aj vy. Lebo diaľkové pochody Slovákom chutia čoraz viac.
„Nie je dôležité, aby bol zážitok príjemný. Dôležité je, aby bol silný.“ Tento slogan istého českého podujatia asi najlepšie vystihuje podstatu aktivity, ktorá sa v našich končinách udomácnila pod názvom diaľkový pochod a ktorej svet nepovie inak ako ultra trail. Teda minimálne podľa Slava Gleska. Tomuto vytrvalcovi, v civile finančnému agentovi v oblasti poisťovníctva, však možno bezvýhradne veriť: extrémnemu športu na pomedzí behu a turistiky sa upísal už pred pätnástimi rokmi. Z toho deväť sa mu venuje aj ako organizátor.
„Čo je podstatou diaľkového pochodu? Vlastne len vzdialenosť. Zvyšok je na človeku samotnom – ako sa s ňou popasuje,“ vysvetľuje nám. Úzus stanovuje, že vytýčená trasa musí merať najmenej päťdesiat kilometrov, väčšina milovníkov ultra trailu však za skutočný výkon pokladá až stovku. Uchu laika to znie ako číre šialenstvo, ale je to naozaj tak: títo „maníci“ si trúfajú prakticky na jeden šup prekonať vzdialenosť plus-mínus sto kilometrov - či už behom alebo krokom.
Najlepším to trvá len okolo 12 hodín, slabší (no i tak frajeri) sa trápia aj 25 či 27. Neraz v daždi, vo vetre, v nočnom lese...
Bardi v pletenom
„Na Slovensku fungujú diaľkové pochody približne od začiatku 70. rokov minulého storočia. Prvou organizovanou lastovičkou bola v tomto smere Trnavská stovka, ktorá funguje dodnes,“ zasväcuje nás do histórie ultra trailu u nás Slavo Glesk. Za ich vznikom stáli prevažne horolezci, inšpirovaní Čechmi, ako aj Holanďanmi, Francúzmi či Belgičanmi, ktorí s touto aktivitou spontánne začali už o dekádu včaššie.
„Časť zo zakladateľov môžete v teréne stretnúť dodnes. Najstarší majú okolo osemdesiat a časť z nich stále zvláda aj stovky,“ referuje Slavo a s úsmevom dodáva, že väčšina z nich si popri kondícii udržiava aj pôvodný odev. Menovite: ruksak bez konštrukcie, staré spartakiádne šuštiaky červenej farby a najmä pletené podkolienky s návlekmi. „Chodia v tom, či je mínus desať alebo plus tridsať. Keby to videl súčasný lekár, len by od zúfalstva zalamoval ruky,“ smeje sa.
Zakladajúca generácia bola dlhé roky prevažujúcou skupinou diaľkových pochodov, posledné dva-tri roky sa však situácia radikálne obracia.
„Ešte v roku 2005 bol vekový priemer na pochodoch 60 rokov, dnes až 80 percent tvoria tridsiatnici – štyridsiatnici. Celkový počet účastníkov sa asi strojnásobil. Vidno to aj na množstve organizovaných akcií: pred desiatimi rokmi bolo stokilometrových pochodov možno päť, dnes ich je dvadsať,“ opisuje Slavo, ktorý so svojou Lazovskou stovkou začal v tomto smere takpovediac modernú éru ultra trailov: s výpravnou webovou stránkou a s kvalitnejším servisom.
Aj najstaršie a najmenej organizované akcie však majú pre ľudí dodnes svoje čaro.
Ani nohy, ani žalúdok
„Po päťdesiatich kilometroch sa už nemôžete spoliehať na žiadny tréning. Je to len o vôli. Práve to ma na tom lákalo – prekonať seba samého,“ vysvetľuje svoju motiváciu zúčastniť sa na diaľkovom pochode všestranný bežec Adam Babjak, ktorý ako čerstvý tridsiatnik spadá do novej generácie ultra trailistov. „Človek zažije rôzne stavy. Od zúfalstva až po eufóriu, keď si necítite nohy ani žalúdok a myseľ vám funguje akoby v inom vedomí.“
Asi vás neprekvapí, že medzi účastníkmi nájdete aj ženy. Tvoria približne sedminu a jednou z nich je aj klinická psychologička Zuzana Alexanderčíková, ktorá svoj prvý ultra trail absolvovala v roku 2012. „Prečo? Považovala som to za najväčšiu bežeckú výzvu a chcela som si dokázať, že to dám. A okamžite som ocenila, že nohy ma v horskom teréne boleli menej ako po behu na betóne.“ Naopak – ako dodáva – najťažšie na trase dodnes zvláda spánkový deficit, ktorý jej občas spôsobuje až mierne zrakové vidiny. „Áno, sú účastníci, ktorí si na trase aj pospia. Mojou filozofiou je však prejsť ju čo najrýchlejšie, aby som bola čím skôr vo svojej posteli,“ smeje sa. Nočný les jej strach nenaháňa, väčšinou beží vo dvojici s kamarátkou, a aj tak sa sústredí najmä na to, aby jej čelovka svietila, kam má. O nečakané zážitky však vďaka ultra trailu rozhodne nemá núdzu: stretávajú ju najmä na skorých ranných tréningoch: často aj v podobe medveďa či čriedy divých svíň. A rozhodne to pre ňu nie je dôvod na obavy. „Skôr som rada, že vďaka behu spoznávam prírodu z inej stránky.“
Lekári: je to riziko
No hoci pre väčšinu ultra trailistov je prvotnou motiváciou dokázať si, že na to majú, časom ju prebije radosť z komunity. „Každý pochod má svojskú atmosféru, svojský priebeh, ale vždy tam stretávate ľudí svojej krvnej skupiny. Koho to raz stiahne, ten s tým už tak skoro neskončí,“ smeje sa Slavo Glesk.
Ak by ste sa k nim radi pridali aj vy, do roka by ste stovku pri pravidelnom tréningu mali zvládnuť aj v prípade, že máte len priemernú kondíciu. „Podstatné je nachodiť čo najviac a neustále zvyšovať vzdialenosti. Ak nemáte možnosť trénovať denne, venujte sa tomu aspoň cez víkendy,“ radí. Prejsť pochod s vyplazeným jazykom a potom nemôcť pol roka vstať z gauča naozaj nie je cieľom.
Druhou stranou mince je postoj lekárov: tí vám stokilometrový pochod jednoznačne neodobria za žiadnych okolností. „Je to extrém a ten so sebou prináša riziko. Samozrejmosťou by mala byť aspoň lekárska prehliadka, na ktorej vám spravia záťažové testy a otestujú srdiečko,“ odporúča lekár Vladimír Kayser z Kliniky telovýchovného lekárstva Univerzitnej nemocnice Bratislava.
Nadšenci sa debate o rizikách nevyhýbajú, zastávajú však názor, že diaľkové pochody vám zdravie skôr upevnia ako zničia. A odvolávajú sa pri tom na desiatky rokov praxe.
Mimochodom, ultra trail z času na čas velebia dokonca aj milovníci kultúry. Takto mu napríklad vzdal hold Ivan Mládek: „Mě láká velice pochod Praha–Prčice, zakoupím si střevíce a hbitě vyrazím. Jsou plné pohody, ty dálkové pochody, bez chleba a bez vody já k cíli dorazím.“
Tipy na 100-kilometrové pochody na Slovensku podľa Slava Gleska:
Kysucká stovka
Dĺžka a prevýšenie trasy: 127 km / + 5.560 m
Časový limit: 32 hodín
Jedna z najnáročnejších „stoviek“ u nás, najmä tým, že sa koná v marci, teda v čase, kedy je ešte väčšinou na Kysuciach pomerne dosť snehu. Po jej zvládnutí vás už len tak ľahko niečo neprekvapí.
Bánovská stovka
Dĺžka a prevýšenie trasy: nie je presne vymedzené
Limit: 40 hodín
Už pomerne známe podujatie v Strážovských vrchoch, ktoré na rozdiel od väčšiny iných podobných podujatí v súčastnosti nasmerovala svoj trend medzi tzv. „podujatia bezpodporných zázemí“. Účastníci sú takto nútení spoliehať sa viac na seba, či už s občerstvením, alebo orientáciou v teréne, čo určite zvyšuje mieru samotných zážitkov.
Malofatranská stovka
Dĺžka a prevýšenie trasy: 104 km / + 6.541 m
Limit: 33 hodín
Zrejme najpopulárnejšia súčasná slovenská stovka v nádhernom prostredí Malej Fatry. Chcete zdolať kompletný malofatranský hrebeň za jeden deň ? Toto je jedna z príležitostí.
Východniarska stovka
Dĺžka a prevýšenie trasy: 122 km / +4.860 m
Limit: 30 hodín
Momentálne najmladšia a zároveň najvýchodnejšia stovka na Slovensku medzi Prešovom a Košicami. Organizátori ponúkajú aj verziu pre štafety.
100 Míľ krajom Malých Karpát
Dĺžka a prevýšenie trasy: 207 km / +7.350 m
Limit: 72 hodín
Bonus pre skúsených stovkárov, ktorí by si chceli vyskúšať niečo výrazne za hranicou bežných stokilometrových pochodov. Je určený najmä na prípravu pre najnáročnejšie horské pochody a ultratraily v iných krajinách, kde účastníci v pohoriach ako Alpy, Pyreneje a podobne často pochodujú po trase aj tri a pol, prípadne viac dní.