16.08.2013, 00:02

Človek s menom Hlinka. Ten, čo miloval Slovákov a vlaky

Rodný dom v Černovej vám priblíži "otca národa" ako muža z mäsa a kostí.


Rodný dom Andrej Hlinku v Černovej. Snímka: forum.valka.cz


Kňazské rúcho, nábytok, uprostred ktorého žil, či rybársky prút, ktorý pravidelne ponáral do rieky Váh. Aj tieto predmety návštevníkom Černovej sprítomnia osobnosť muža, ktorého meno sa viac ako štyridsať rokov, počas celej totality, nesmelo spomenúť ani v jeho rodnej obci.
Dom, v ktorom sa Andrej Hlinka pred takmer 140 rokmi narodil, ešte donedávna patril súkromnej osobe. Dve miestnosti dnes slúžia ako múzeum venované jeho životu, ale aj tragédii v Černovej, pri ktorej zomrelo niekoľko ľudí bojujúcich za to, aby novopostavený kostol vysvätil práve Andrej Hlinka.

Expozíciou, ale aj samotnou obcou Černová, vás prevedie Mária Hatalová. Stačí, ak jej desať minút vopred zavoláte na mobilné číslo uvedené na webovej stránke obce. „Nemám v úmysle hodnotiť Andreja Hlinku ako historickú osobnosť. Môj zámer je iný: priblížiť sa k nemu ako k človeku a vcítiť sa do doby, v ktorej žil,“ vysvetľuje. K tomu istému vedie aj návštevníkov. Prostredníctvom platne, na ktorej počuť jeho dokonalú slovenčinu, či historiek, ktoré dokladajú Hlinkovu výbušnú povahu, ale aj zmysel pre humor. „Rád si zahral karty a miloval vlaky. Ľudia ho v nich spoznávali a často s ním aj debatovali. Hlinka si od nich nepotreboval udržiavať odstup, rád ich počúval, veľa od nich aj zniesol,“ hovorí. O jeho obľúbenosti svedčí aj historka o tom, ako pražskí študenti pri Hlinkovej návšteve vypriahli kone z voza, na ktorom došiel, a ťahali ho sami.

Mária Hatalová sa však dotýka aj boľavých miest Hlinkovho života. Spomenie, že ani jeden z rodičov sa nedožil jeho kňazskej vysviacky. Otec zomrel tesne pred nástupom na jeho štúdium a matka týždeň pred samotnými primíciami. „Nemohol ísť ani na jej pohreb, v seminári vtedy platili prísne pravidlá.“
A zmieni sa i o tom, že jeho presadzovanie autonómie Slovenska ho ku koncu života pripravilo takmer o všetkých priateľov, nepochopený zostal dokonca aj v rámci rodiny. „Je však isté, že vždy mu veľmi záležalo na tom, aby v tom čase utláčaný slovenský národ stmeľoval. O to viac mi je ľúto, ak ho po smrti rozdeľuje.“