Tatry tento rok slávia tri významné udalosti. Pred 450 rokmi ich navštívila prvá známa turistka – Beata Laska. Pred 400 rokmi zas David Frölich ako prvý vystúpil na tatranský štít. A presne pred 210 rokmi sa narodil Ján Still, čo priekopnícky pokoril ich najvyšší vrch: Gerlachovský štít. Pri tejto príležitosti sme sa pozreli na dejiny tatranskej turistiky.
Výstup na Gerlachovský štít Velickou próbou zachytila historická pohľadnica z roku 1900. Snímka: archív Ivana Bohuša ml.
„Musíte si vziať (...) veľa chleba, vína alebo piva. Ak by ste si želali mäso, dám vám uvariť niekoľko kamzíčích stehien. Máme tu tiež vrece so železami na kolená, lanami a hákmi, pri nesení ktorého sa musíte striedať. Vezmem aj pušku. Ďalej tu má každý palicu so železnou motyčkou, aby si mohol vykopávať korienky, a kamzíčí rožok, aby sa mohol zachytávať. Musíte ma vo všetkom poslúchať a deliť sa so mnou o korienky a bylinky, ktoré budete zbierať podľa mojich pokynov. Ak sa chcete držať toho, čo som vám tu povedal, dajte mi ruku a zajtra, ak dá Boh, vyberieme sa zavčasu hore.“
V znamení medi. A svištej masti
Takto zachytil pokyny súdobého horského vodcu autor a zároveň rozprávač autentického cestopisu zo 17. storočia, známy pod menom Uhorský Simplicissimus. On a jeho štyria spolužiaci, ktorí sa za poplatok dali len tak pre radosť z dobrodružstva povodiť po „Snežných horách“, však boli v tom čase skôr výnimkou. Po Tatrách sa zvyčajne nelozilo „len tak“. Naše veľhory podľa slov fotografa a vydavateľa Ivana Bohuša mladšieho a Jaroslava Švorca, predsedu Tatranskej Horskej služby, okupovali najmä bylinkári, pastieri, drevorubači či lovci kamzíkov, svišťov a medveďov. A pomaly sa objavovali aj hľadači pokladov, zlatokopi, baníci a iní dobrodruhovia, ktorých – rovnako ako tých pred nimi – lákala najmä vidina zárobku. Horec bodkovaný či svištia masť patrili k mimoriadne žiadaným artiklom. O medi ani nehovoriac.
A predsa: piati uhorskí študenti neboli jediní, ktorých lákala iba samotná krása týchto „strašných, nanajvýš nebezpečných a ťažko schodných veľhôr s najhroznejšími priepasťami, kde sneží aj uprostred leta“. (A kade sa ešte v 17. storočí preháňali aj divé kone.) Do rodu romantikychtivých návštevníkov patrila aj spomínaná Beata Laska.
Žiadni „oškliví“ červi!
Písal sa rok 1565. Takmer päťdesiatročná kňažná, manželka majiteľa kežmarského hradu Alberta Laskyho, nadšene zosadla z koča a ďalej sa už podľa všetkého vydala po vlastných. Pastierske cestičky, kľukatiace sa pomedzi jej milované Tatry, ju pravdepodobne doviedli až na Zelené pleso. Spoločne s mešťanmi, či možno učiteľmi slávnej kežmarskej školy, ktorí ju na tomto historicky prvom zaznamenanom tatranskom výlete sprevádzali. „Keď padla noc, zrejme jej sekerami narúbali kosodrevinu a postavili improvizovanú kolibu, aby ju ochránili pred živlami,“ komentuje Jaroslav Švorc. Takto v tých časoch vandrovníci podľa slov Ivana Bohuša bežne prespávali. Vo vysokohorskom teréne si ustieľali vedľa ohniska pod previsnutými balvanmi, v dolinách nachádzali prístrešok v horárňach či na salašoch. Uhorský Simplicissimus zas píše o tom, ako si ešte zavčasu nasekali viazanicu prútia, na ktorú si ľahli, aby „boli chránení pred vlhkosťou a pred množstvom ošklivých červov“.
Naboso aj v krpcoch
Osobitou kapitolou našich turistických predkov bol – ako inak - odev. Nielen Beata Laska musela pri svojom výlete zvádzať zápasy so šatami, čo jej siahali až k členkom. V podobne „športovom“ úbore vyrážali ženy do kopcov ešte aj začiatkom 20. storočia. Horskí vodcovia zas krepčili po horách v outfite, čo pripomínal oblek. „Na hlave mali klobúk a vôkol krku stužku, ktorá nemala ďaleko od kravaty,“ opisuje Jaroslav Švorc.
Iveta Kontríková, autorka publikácie o Jánovi Stillovi, dokonca spomína, že sa našli aj vodcovia, ktorí zvládali túry naboso. Samotnému Stillovi boli zase milé krpce. Aspoň tak o tom svedčí jediná zachovaná fotografia, čo ho zachytáva ako turistu.
No to sme sa už prešliapali do Tatier 19. storočia. Teda do doby, počas ktorej zažívali prvý veľký boom.
Vrchol netrafil, špiritus vylial
Nastalo obdobie kochania sa. A tiež hľadania inšpirácie. A najmä vedátorstva. „Prichádzali sem maliari, literáti, hudobní skladatelia,“ opisuje Jaroslav Švorc. Múzy tu hľadal okrem iného aj Ján Kollár, Gašpar Féjerpataky-Belopotocký či Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský.
Po romantikoch nastúpila ďalšia „liga“ v podobe zememeračov, geografov, botanikov či topografov. Vďaka vedeckému ošiaľu – konkrétne tomu, ktorý lomcoval viedenskými kartografmi – sa v 19.storočí napríklad konečne zistilo, že najvyšším tatranským kopcom je Gerlachovský štít. „Dovtedy figuroval až na štvrtom mieste. Po Kriváni, Ľadovom a Lomnickom štíte,“ objasňuje Iveta Kontríková. Tatry objavili aj lekári a v postupne budovaných sanatóriách začali uplatňovať svoje alpské skúsenosti.
Postupne pribúdalo aj ľudí, zväčša z bohatých či šľachtických kruhov, ktorí si platili sprievodcov výlučne s cieľom obdivovať prírodné krásy. Vznikali aj spolky, ktoré začali značiť prvovýstupy, horskí vodcovia sa združovali do skupín a zažívali zlaté časy. Vo výnimočných prípadoch dokonca zlatšie ako tí, ktorí si ich platili. Dôkazom je napríklad úsmevný príbeh, v ktorom Karel Drož opisuje túru na Gerlachovský štít v roku 1884. „Vodca prišiel na stretnutie neskoro, klienta sa pýtal, či má niečo na ,potúženie‘ a keďže nemal, ,odbehol‘ do obce Štôla po drahocenný nápoj, z ktorého si potom nenápadne uchlipkával. Na snehových poliach nad Batizovskou dolinou musel klient vodcovi vysekávať stupy a verbálne ho nabádať na ďalší postup. Nakoniec na vrchol ani netrafili a klient bol rád, že sa vodcovi pri jednom z mnohých zakopnutí pri návrate nestalo nič, len rozbil fľašu so zvyškom zriedeného špiritusu.“
Epilóg
A to, čo prišlo po tom, už väčšina z nás pozná: prvé chaty, prvé turistické chodníky, prvé lanovky... Ľudia si po pôvodne letných výstupoch trúfli aj na zimné, a postupne prešli z hľadania najschodnejších ciest na najkrkolomnejšie. Zrodilo sa horolezectvo, masový turizmus a s ním i nová éra Tatier. Vyliezť si na Rysy má však aj v 21. storočí svoje čaro. A nemusíte byť pri tom zážitku ani sedemročný a sám – ako sa pred vyše polstoročím pošťastilo Jaroslavovi Švorcovi.
Míľniky tatranskej turistiky
1565. Beata Laska, kežmarská hradná pani, sa ako prvá známa turistka vybrala na výlet do Tatier.
1615. Prvý tatranský výstup. Absolvovali ho kežmarskí študeni na čele s Davidom Frölichom. Pravdepodobne na Kežmarský štít.
1650. Prvá známa tatranská obeť. Zahynul Adam Kaltstein zo Spišskej Belej.
1761. Prvá záchranná akcia. Johann Papirus bol prvým človekom, ktorého po smrti zniesli z Tatier dolu a pochovali na cintoríne.
1793. Vznikla prvá tatranská osada Starého Smokovca.
1834. Prvovýstup na Gerlachovský štít. Vystúpil naň Ján Still z Novej Lesnej.
1841. Výlety na Kriváň nadobúdajú masový charakter.
1863. Vznikla prvá útulňa na slovenskej strane Tatier – Rainerova chata.
1871. Sprevádzkoval sa podtatranský úsek Košicko-bohumínskej železnice. Mala stanice v Štrbe a Poprade a výrazne prispela k zintenzívneniu turizmu.
1873. Vznikol Uhorský karpatský spolok, ktorý začal systematicky zaznamenávať prvovýstupy.
1907. Počiatok športového horolezectva. Rozvíja sa na začiatku 20.storočia, prelomom bolo zdolanie Žabieho koňa, ktorý sa dovtedy považoval za nezdolateľný.
1918. Vznikla Československá republika, ktorá dopomohla k významnému zintenzívneniu turizmu. Vo veľkom začali vznikať útulne a chaty, hoci prvé chaty a chodníky už boli vybudované.
1921. Začiatok datovania tatranských obetí. Aktuálne číslo je 1 160.
Prečítajte si aj: Príbehy a legendy, čo napísali Tatry