21.02.2015, 00:02

Deň s mníchom: Majetok nemám. No chcem byť chudobný aj duchom

Reportáž. Strávili sme bežný deň s františkánom Felixom Máriom.

„Vývoj spoločenského vedomia.“ Ako prosím? Keď človek zvonku prvý raz vchádza do neznámeho kláštora, snaží sa byť otvorený čomukoľvek. Aj tak ho však zľahka vyvedie z rovnováhy, keď mu po pár krokoch pretne cestu reliéf, na ktorom svieti jedna z najpopulárnejších modiel marxizmu-leninizmu. Môj sprievodca, brat Felix Mária, sa len usmieva popod fúz: „Stačí, ak si doplníte pred tretie slovo písmeno ,es‘ a hneď tá veta získa na aktuálnosti.“

A mne v tej chvíli „docvaknú“ aj dejinné súvislosti: jasné, veď komunisti si svoje „hlavné stany“ najradšej budovali práve v bývalých sakrálnych priestoroch. Veď čo môže byť väčším triumfom, ako zriadiť na pôde stredovekého františkánskeho kláštora múzeum ateizmu?

Budovatelia svetlých zajtrajškov sa v tých časoch nemali šancu nazdať, že z ich vízií onedlho zostane len tento tragikomický pomník. Obklopený mníchmi.

Muži v kraji líšok
Cŕŕŕŕn. Tmavé a chladné chodby kláštora druhý raz pretne zvonček. Je sedem hodín, čas ranných modlitieb, brat Felix nás spolu s kolegami zrýchleným krokom vedie do kláštornej kaplnky. Na miesto, kde sa nezasvätení smrteľníci ocitajú len výnimočne.

V stíchnutej kaplnke už sedí na stoličkách okolo pätnásť bratov v typických hnedých habitoch, traja ďalší stoja vpredu s knihami v rukách. Svitať ešte nezačalo, obrysy uršulínskeho kláštora za oknom sa rozplývajú v tme.

„Bože, príď mi na pomoc. Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.“ Plameň sviečky položenej na stole rozvlní monotónna, no zároveň sugestívna deklamácia žalmov a modlitieb z breviára. Podľa cirkevnej tradície sa mnísi v odriekaní dialogicky striedajú. Pre nenavyknuté oko a ucho laika je to takmer mystický výjav: dvadsať chlapov deklamujúcich uprostred prebúdzajúcej sa Bratislavy starodávne verše o „kraji líšok“, „tôni smrti“ a „Bohu, čo pozná tajnosti srdca“. Výjav, ktorý sa – s výnimkou obdobia totality – na tomto mieste každodenne opakuje už dobrých vyše sedemsto rokov.

Polhodinové modlitby z breviára nahrádza rovnako dlhé tiché rozjímanie. To dnes však brat Felix vymieňa za debatu s nami.


Ranné modlitby v kaplnke bratislavského františkánskeho kláštora. Snímka: HN/Pavol Funtál


Vynadať Bohu môžete
„Čo ma baví na rehoľnom živote? Sloboda.“ Felixa Máriu, alias Zdenka Žišku, vyštudovaného strojára, ktorý sa pred pätnástimi rokmi rozhodol spojiť svoj život s Menšími bratmi Františkánmi, táto otázka zjavne pobaví. Okamžite však udáva na pravú mieru, že nejde o slobodu v zmysle – robím, čo chcem. Skôr naopak: nerobím, čo nechcem. „Hovorím o slobode, v ktorej nie je človek ničím obmedzovaný – ani svojím hnevom, ani svojimi predsudkami. Inak povedané, je slobodný voči láske. Existuje taká pekná veta. Boha môže človek zavrhnúť, môže mu vynadať, ale jediné nemôže: zabrániť mu, aby nás miloval.“ A hoci to môže uchu súčasníka zaváňať patetizmom, o čosi podobné sa podľa Felixových slov – vo vzťahu k ľuďom – usilujú aj františkáni. Radikálne a bez kompromisov – podľa vzoru Ježiša Nazarateského, ale aj svojho zakladateľa Františka z Assisi, ktorý mal odvahu vybrať sa v čase najväčších náboženských napätí len tak bez zbrane k moslimských Saracénom. „Smiali sa mu: František, ty si blázon, veď ťa tam zabijú. Výsledkom však bolo, že strávil niekoľko dní v plodnej debate s jedným z ich najvyšších predstaviteľov,“ spomína brat Felix.

Táto otvorenosť k dialógu, chuť sadnúť si s tým „iným“ – Rómom, moslimom, členom skupiny Hare Krišna – a skutočne ho počúvať je súčasťou onej chudoby, ku ktorej sa františkáni tak významne hlásia od svojho vzniku. „Nejde nám totiž len o materiálnu chudobu, ale aj chudobu ducha. Čo človeku bráni počúvať a prípadne aj prijať názor druhého? Pýcha, ktorá spočíva v ilúzii, že ja som už vnútorne dosť bohatý, že ja už nič nepotrebujem. My sa však cítime chudobní, a preto neustále potrebujeme stretať ľudí,“ vysvetľuje so smiechom. Dalo by sa povedať, že františkáni sa dokonca cítia povolanejší na počúvanie ako rozprávanie. Podľa vzoru svätého Františka, ktorý zvykol hovoriť: Choďte, hlásajte, a ak to bude potrebné, použite pri tom slová.

Verní tejto rade vyrážame do terénu. Pred odchodom skočíme ešte na raňajky do kláštornej kuchyne, kde nás pobaví nadštandardná zásoba paradajkových pretlakov. Raz darmo, talianske korene tu nezaprú. Brat Felix, ktorému nedávno diagnostikovali celiakiu, do seba hádže kukuričnú kašu. Na obed dnes nezvýši čas.

Načúvať nepočujúcim
Škoda, že sa pre potreby novín nedá pretlmočiť Otčenáš v znakovej reči. Je totiž vizuálne impozantný. Sedím na hodine náboženstva v jednej z tried Základnej školy internátnej pre deti so stratou sluchu na Drotárskej ceste a fascinujúco hľadím na nezvyčajnú gestikuláciu brata Felixa. Jeho hlavnou misiou sú totiž práve nepočujúci. Im a ich prstom sa snaží načúvať najviac. A to na viacerých frontoch: ako učiteľ na základnej a strednej škole, ako kňaz, ktorý v posunkovej reči spovedá či slávi omšu, ako neformálny manažér pravidelných stretnutí nepočujúcich dôchodcov...

V náš spoločný štvrtok sa deviatakov snaží podnietiť do úvah na tému „priateľstvo verzus nepokradneš“ „Prvoplánovo morálne“ odpovede žiakov podrobuje ďalším otázkam, ktoré idú väčšmi na kožu a odkrývajú, že v praxi táto dilema môže byť oveľa ťažšia ako v teórii.

Po trojhodinovej výučbe sa zas ponáhľa na Strednú školu pre deti so stratou sluchu na Koceľovej ulici. Mestskou hromadnou dopravou. Tou sa dnes spoločne prevezieme niekoľkokrát. Aj vďaka tomu môžem v pokoji pozorovať, ako mníšsky (alebo minimálne františkánsky) habit až magneticky priťahuje pohľady.



Brat Felix počas hodiny náboženstva na Strednej škole pre deti so stratou sluchu na Koceľovej ulici. Snímka: HN/Pavol Funtál

Trojjediný v električke
Felix má rovnakú skúsenosť. „Mních ani nemusí vykrikovať – ľudia, verte v evanjelium, verte v Boha... Už sám osebe je akýmsi výkričníkom. A keď človek zazrie výkričník, tak spozornie a minimálne sa nad tým zamyslí.“ Neprehliadajú ho ani deti. „Raz zo mňa jeden chlapček nemohol spustiť pohľad. Usmial som sa naňho a on sa vzápätí snažil čosi jachtavo vysloviť. ,Ni-nin-nindža!‘, vypadlo z neho napokon,“ smeje sa brat Felix, no vzápätí zvážnie a spomenie aj čerstvý zážitok, keď ho na priechode pre chodcov znenazdajky oslovil neznámy muž a bez okolkov mu oznámil, že je závislý od alkoholu.

Ľudia, ktorí sa s nami vezú v električke, však nereagujú len na samotný habit. Náš rozhovor s bratom Felixom totiž mimovoľne vyústi do témy o trojjedinosti Boha. „Zvyknem ju ľuďom približovať cez paru, vodu a ľad. Tá istá podstata, tri rôzne podoby,“ vysvetľuje mi.

Debaty vôkol nás počuteľne stíchnu. Nuž, túžba sekulárneho Západu po duchovnom guru je možno predsa len mocnejšia, ako sme ochotní si pripustiť...

Nákazlivo ľahké bytie
Pred nami je posledná „pracovná zastávka“: Kresťanské centrum nepočujúcich, ktoré brat Felix vedie každý štvrtok.
Vstupujeme do malej miestnosti, ktorá sa otriasa pod zvukom zbíjačiek. Pozvoľna prichádzajúce postaršie dámy a páni sa len usmievajú. Áno, sú situácie, keď aj nepočujúci ťahajú za dlhší koniec. Hluk neprekáža ani vtipom v posunkovej reči, ktoré si s nimi brat Felix vymieňa.  

Sedíme za rozľahlým stolom, okrem koláčikov a čaju sa servíruje aj štamperlík Becherovky, a ja sa chvíľami cítim ako v experimentálnom divadle – pohyby úst, rúk, výrazná mimika... a zároveň: božské ticho. (Zbíjačky medzičasom ustali.) Nepočujúci podľa slov brata Felixa často inklinujú k herectvu, jeden z nich sa so mnou zasa snaží nadviazať komunikáciu cez drobné kúzla. „To je maliar, ktorý predáva svoje obrazy pod Michalskou bránou. A má aj františkánsku spiritualitu, lebo mu na plece sadajú holuby,“ prezradí mi Silvester, ďalší františkánsky brat, ktorý rovnako ako Felix čoraz väčšmi podlieha kúzlu nepočujúcich. Zjavne je to nákazlivé: po hodine a pol sa cítim zrelaxovaná ako už dávno nie. Tuším však, že svoj podiel má na tom aj tajomná františkánska bezstarostnosť. A iba Boh vie, kde sa tá ľahkosť berie. Ako hovorí brat Felix – všetko, čo cez deň zažije, posiela pri večernej adorácii a svätej omše práve „jemu“. On sa o jeho starosti vraj postará lepšie.

 


Prečítajte si aj: Dnes odchádzajú do kláštora aj topmanažéri. Natrvalo. 
                             Mníška nie je, no habit nosí. Tajomstvo sestry Judity


Na webovej stránke Rok zasväteného života nájdete informácie a videá
k Roku zasväteného života, pri príležitosti ktorého vznikla aj naša reportáž.


 

Súvisiace články