07.11.2014, 00:02

Režim ma „preškolil“. Z profesora na lovca červov

Signatár Charty 77. Disident Miroslav Kusý si za totality vyskúšal desiatky zamestnaní. Nedobrovoľne.


Miroslav Kusý - jeden z mála slovenských signatárov Charty 77. Snímka: HN/Peter Mayer

Ešte v roku 1969 pôsobil ako profesor marxistickej filozofie. Ten istý rok dokonca viedol Ideologické oddelenie ÚV KSS. A potom prišiel zlom. Miroslav Kusý sa dostal do sporu so stranou a doslova zo dňa na deň sa z veľaváženého profesora zmenil na štvanca režimu. A začal sa jeho pomalý prepad na existenčné dno.

Zostala len lopata
„Moja perzekúcia prebiehala v postupných krokoch. Najprv ma pre moje aktivity z roku 1968 vyhodili z univerzity. Skončil som ako takzvaný dokumentarista – na pozícii, kde stačilo maturitné vzdelanie,“ spomína filozof a politológ Miroslav Kusý. Tým sa však len začala jeho profesijná odysea. Z jedného úradníckeho miesta putoval na druhé, až kým v roku 1977 nepodpísal Chartu. „Od toho momentu sa pre mňa úradnícke miesta stali pridobré. Zostala mi len ,lopata´.“ Ešte aj o tú však musel bojovať. „Vždy to malo rovnaký scenár. Len čo ma prijali do novej práce, objavili sa tam eštebáci a začali zamestnávateľovi dohovárať, či mu stojím za tie problémy. Uistili ho totiž, že počas mojej prítomnosti tam budú pečení-varení a pravidelne ma budú odvádzať na výsluchy.“ Výsledkom bolo, že v rámci skúšobného mesiaca s ním zamestnávateľ ten pomer naozaj rozviazal. Potom zas nasledovalo niekoľkomesačné hľadanie novej práce, počas ktorého rodina s dvomi malými deťmi neraz žila len z materského príspevku manželky. Istú dobu bol dokonca okolnosťami prinútený privyrábať si ako „lovec akvarijných červov“.
Zlomyseľnosť režimu bola i v tom, že hoci mu ako disidentovi úspešne ničil akékoľvek snahy zamestnať sa, na druhej strane ho v prípade nezamestnanosti stíhal za takzvané príživníctvo. Raz darmo, byť nezamestnaným bolo za totality zákonom zakázané.

Zlodej kufrov
Režim však rodine Kusej korenil život aj inými spôsobmi: domové prehliadky, nezmyselné zastavovania na ceste, sústavné zatýkania či 24- až 48-hodinové zadržiavania boli na dennom poriadku. „ Tento životný štýl však mal v sebe aj určité dobrodružné čaro. Najmä - keď ste mladý,“ smeje sa Miroslav Kusý po rokoch.
Pravidelne sa mu tiež snažili prekaziť jeho cesty do Prahy, kde sa – ako všetci eštebáci vedeli – stretával s ďalšími disidentmi. Raz ho napríklad na železničnej stanici zatkla verejná bezpečnosť pre absurdný dôvod: vraj ktosi nahlásil, že mu ukradol kufor. Posledný raz sedel vo väzení ešte v novembri 1989, keď ho spolu s ďalšími členmi takzvanej bratislavskej päťky súdili za to, že si chceli pri príležitosti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy uctiť kvetmi tých, ktorí počas tejto udalosti prišli o život. Režim to totiž klasifikoval ako  „zradu“ a „rozvracanie republiky“. O pár dní neskôr však padol a táto akcia vošla do dejín ako náš posledný politický proces.  

 


(Česko)slovenský disent v kocke
 

Jedným z prvých krokov normalizačnej vlády bolo vylúčenie problematických ľudí z KSČ či zo zamestnania. Viacerých z nich potom súdili v rámci politických procesov.

Disidentov režim najčastejšie trestal vyhodením zo zamestnania, prenasledovaním zo strany Štátnej bezpečnosti, neustálymi domovými prehliadkami, zhabaním vodičských preukazov, cestovných dokladov, krátkodobým i dlhodobým väznením. Bežnými praktikami boli aj vyvážania za mesto či vyhrážky rodine, výnimkou neboli ani deti. Známy je prípad Pavla Wonku, politického väzňa, ktorý v roku 1989 zomrel v dôsledku neľudského zachádzania. Na Slovensku sa nepodarilo vyšetriť úmrtia viacerých katolíckych kňazov.  

Súčasťou československého disentu bol aj underground, nezávislé umelecké hnutie, ktoré režim systematicky prenasledoval. Zatknutie a odsúdenie členov českej rockovej skupiny The Plastic People of the Universe podnietilo vznik Charty 77. Na Slovensku bola prenasledovaná napríklad kapela Bez ladu a skladu.

Najprenasledovanejšími slovenskými disidentmi boli filozof a politológ Miroslav Kusý, filozof a spisovateľ Milan Šimečka, historik Jozef Jablonický, spisovateľka a prekladateľka Hana Ponická, právnik Ján Čarnogurský a matematik František Mikloško.

Jeden z najväčších zásahov voči disidentom sa udial v roku 1981 pod krycím menom akcia Delta, v rámci ktorej zaistili asi 150 ľudí. Pred súdom napokon neskončil ani jeden z nich. Jedným z dôvodov mohla byť vlna protestov zo západných krajín.   

Mimoriadne početný bol u nás náboženský disent, takzvaná tajná cirkev, ktorej hlavnými slovenskými predstaviteľmi boli Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ján Chryzostom Korec, František Mikloško a Ján Čarnogurský. Jej súčasťou boli aj tajne vysvätení kňazi. Okrem šírenia viery sa podieľali aj na pašovaní literatúry zo zahraničia. Vyvrcholením jej aktivít bola aj tzv. sviečková manifestácia, ktorá sa odohrala 25. marca v Bratislave a považuje sa za jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu u nás.

Do povedomia vstúpilo aj vydanie zborníka Bratislava/nahlas zo strany bratislavských ochranárov, ktorý otvorene pomenoval vtedajšie ekologické problémy. Hoci išlo o všeobecne známe informácie, režim proti nemu zakročil, keďže nezniesol žiadnu kritiku na svoju adresu. O zborníku referovala aj rozhlasová stanica Hlas Ameriky.

Nevôľu režimu okrem iného vyvolalo aj Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska v októbri 1987,  ktorého signatári vyslovili hlbokú ľútosť za usmrtenie Židov v koncentračných táboroch. Podľa historika Norberta Kmeťa to súviselo i s kontroverzným vzťahom režimu voči Židom, ktorý mal užšie vzťahy s arabskými krajinami a Palestínou ako Izrealom, ktorý podporovali USA.

Posledným slovenským politickým väzňom bol Ján Čarnogurský, ktorého prepustili na slobodu až 25. novembra. Uväznený bol v rámci tzv. procesu s Bratislavskou päťkou. Dôvodom bola snaha uctiť si pamiatku ľudí zabitých v roku 1989, Čarnogurskému priťažila aj verejná pripomienka výročia smrti Milana Rastislava Štefánika.

V Československu fungoval aj disent maďarskej menšiny, ktorého vedúcou osobnosťou bol Miklós Duray. 

Súvisiace články