17.10.2014, 00:02

Štát nás chcel mať v Tuzexe. Pomáhal si trikmi

O histórii slávneho socialistického projektu hovorí Zbyšek Šustek, predseda Slovenskej numizmatickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied.


„Západniarskym“ alkoholom bohato zásobené potravinové oddelenie Tuzexu na frekventovanej ulici novovystavaného
sídliska v Banskej Bystrici. Písal sa rok 1967, Tuzex práve oslavoval desiate výročie. Snímka: Archív TASR/F. Kocian

 

Prvé predajne Tuzex u nás vznikli v roku 1957. Čo tomu predchádzalo?
Mnoho vecí, k Tuzexu viedla dlhá cesta. Dôvod pre vznik takejto siete obchodov sa objavil už v roku 1948.

Teda okamžite po februárovom prevrate. Čo bola hlavná príčina?
Nedostatok valút - ako dôsledok prehlbujúcej sa hospodárskej izolácie. A tiež nereálny kurz koruny voči západným menám. V roku 1949 v rámci hospodárskej krízy všetky západné krajiny okrem USA svoje meny devalvovali - v priemere o 40 percent. My nie – tým pádom sa koruna na vývoz stala nevýhodná a drahá. Štát mal tak sťažený prístup k valutám a premýšľal, ako ich získať od ľudí, ktorým ich posielali príbuzní zo zahraničia.

Existoval však zákon, ktorý ľuďom zakazoval vlastniť valuty.
To je pravda, akurát, že nebol vymožiteľný. Štát chcel teda ľudí motivovať, aby si od zahraničných príbuzných nežiadali tovar či darčeky, ale práve valuty, za ktoré by si kúpili u nás vyrobený tovar.

A tak založil Tuzex.
Nie hneď. V roku 1948 sa najprv vytvorili v obchodných domoch takzvané oddelenia EX. Boli určené pre cudzincov, ktorí si tu mohli za valuty nakúpiť luxusný tovar: napríklad porcelán, sklo... Tieto oddelenia boli v roku 1949 transformované na takzvaný Darex (= darčekový export), ktorý bol neskôr odčlenený ako samostatná akciová spoločnosť.

A ten už bol prístupný aj pre bežných ľudí?
Áno, po pár mesiacoch tam mohli nakupovať okrem cudzincov aj ľudia, ktorí mali buď zlato, alebo valuty. Tie vám vymenili za koruny a s potvrdením o výmene sa tam dalo nakúpiť v podstate čokoľvek: od konzerv až po autá. Teda všetko to, čo bolo v bežných obchodoch nedostatkové. A keďže tento systém sa dal obchádzať, zaviedli sa poukážky - bony, ktoré vydávala samotná Národná banka.

Takže Darex fungoval takmer rovnako ako Tuzex.
V podstate. Akurát, že v roku 1953 zanikol – v dôsledku menovej reformy. Autori reformy však urobili veľkú chybu: kurz novej koruny stanovili na základe privysokého fiktívneho zlatého obsahu, úplne mimo jej reálnej hodnoty. Korunu tým ešte výraznejšie nadhodnotili a spôsobili to, čo štát nechcel. Obyvatelia začali svojich príbuzných opäť žiadať o zasielanie hmotných darčekov a nie valút, keďže tu za ne dostávali málo korún. Cudzinci tiež nemali záujem o výmenu valút za koruny. V polovici 50. rokov to vyvrcholilo tým, že štátu chýbali devízy na vydržiavanie zastupiteľských úradov v zahraničí. A rozmýšľal, ako z toho von.

Tuzex teda mal byť akýmsi spasiteľom?
V roku 1956 podnikli  iný krok. Vydali turistické poukazy pre cudzincov: na krytie pobytových nákladov s 200-percentnou prémiou, ktorá im vyrovnávala nevýhodný kurz koruny. Tým však vlastne korunu devalvovali.

Záujem západných turistov o pobyt u nás však asi nebol veľký.  
Veru nie, navyše pobyt bol viazaný na víza a tie nebolo ľahké získať. Cestovný ruch bol minimálny, pár cudzincov navštevovalo akurát tak Prahu a kúpele v Karlových Varoch či Piešťanoch.

Kto vlastne prišiel s koncepciou Tuzexu?
Ústredný výbor strany. Tuzexové bony začal tlačiť už dva mesiace pred otvorením prvej predajne. Ešte predtým však išiel projekt na posúdenie kancelárii prezidenta. A tá ho ostro skritizovala.

Z ideologických dôvodov?
Nie. Čisto z praktických. A mala v podstate pravdu. Argumentovala, že nie je možné pripustiť, aby časť ľudí bola privilegovaná tým, že má príbuzných v cudzine. Obávala sa, že to bude podrývať dôveru k československej korune. A to sa aj naplnilo.


Veksláci na Václavskom námestí v Prahe. Nemali dôvod sa skrývať, štát ich potichu toleroval. Snímka: Achív J. Šeba

Hodnota tuzexových bonov bola vyjadrená v korunách, avšak ich kurz na čiernom trhu bol až jedna k piatim. Tí, čo bony získavali legálnou výmenou za valuty v banke teda prerábali?
Nie tak úplne. Od leta 1957 banka vyplácala pri výmene západných valút za koruny 100-percentnú prirážku, aby vyrovnala ten nadhodnotený kurz. Bony však menila bez tejto prirážky. Takže od začiatku vznikol absurdný nesúlad, že jedna tuzexová koruna sa rovnala dvom normálnym. A ten sa naďalej prehlbovať. Aj preto, že cena niektorých tovarov, napríklad kávy a kakaa, bola v bežných obchodoch zaťažená veľkou spotrebnou daňou, takže v porovnaní so svetom boli drahé. V Tuzexe sa však predávali bez tejto dane, takže boli až päť razy lacnejšie ako v bežnom obchode.

S bonami sa nemohlo oficiálne obchodovať.
Áno, bolo to zakázané. Podľa vnútorných pravidiel banky, mohol majiteľ bony akurát darovať. Boli aj iné obmedzenia. Zo začiatku ste napríklad museli bony minúť do troch mesiacov od ich získania – bol to taký socialistický marketing, ktorý vás mal donútiť k okamžitému míňaniu. A robili sa aj iné finty. Napríklad sa stanovili vysoké dovozové clá, ktoré mala ľudí odradiť od privážania tovaru zo zahraničia a motivovať ich vymeniť si valuty za bony a nakupovať v Tuzexe.

Tak či onak, čierny trh s bonami fungoval od začiatku. Odkiaľ ich vlastne veksláci toľko získavali?
Zdrojov postupne pribúdalo. Stále viac ľudí pracovalo v zahraničí – na montážach a podobne – pribúdali zahraniční študenti, uvoľňoval sa turizmus. K valutám sa prirodzene dostávali najmä taxikári, recepčné v hoteli, vrátničky na internátoch a najmä ľudia na východe Slovenska, ktorí mali viac príbuzných v cudzine. Zdroje valút posilnila aj emigračná vlna po ´68. Príliv valút v dopisoch sa riešil dosť bizarne – devízovou cenzúrou korešpondencie.

O čo išlo?
Na pošte otvárali listy z cudziny, a keď narazili na valuty, vložili do obálky lístok s odkazom, že za to získajú toľko a toľko bonov a že v majú povinnosť ich zameniť v banke.

Na druhej strane, vekslákov potichu tolerovali. Boli ich tisíce, no vraj ani neexistovalo špeciálne oddelenie, ktoré by sa im venovalo.
Áno, najprv sa bony predávali skryto na rôznych miestach, ale neskôr veksláci postávali priamo pred Tuzexami. Policajti nad tým zatvárali oči. V podstate im to vyhovovalo.

Smrteľnú ranu Tuzexu zasadila Nežná revolúcia. Trval však ešte tri roky po nej – hoci už nemal čím konkurovať. „Západný“ tovar sa už dal získať kdekoľvek.
Bola to obrovská mašinéria, zamestnávala stovky ľudí, mala veľký majetok, jej likvidácia bola preto náročná. Bony sa zrušili v lete 1992. Tuzex začal predávať za koruny, uvažoval aj o vydaní darčekových poukážok. To ho však v nových podmienkach nemalo šancu zachrániť.

Súvisiace články