Témou koncentračného tábora v Petržalke sa zaoberáte už vyše dvadsať rokov. Čím vás zaujala?
Pracujem pre Dokumentačné stredisko rakúskeho odboja a som tiež jedna z vedúcich Ústredného rakúskeho výskumného centra povojnovej justície vo Viedni, takže tému holokaustu a jeho vinníkov mám takpovediac v popise práce. Cez bývalého šéfa Dokumentačného strediska holokaustu v Budapešti Szabolsca Szitu som na začiatku 90. rokov narazila na vyše osemtisíc strán takzvaných Engerauských procesov. Zaujalo ma to a spracovala som ich v mojej doktorskej práci.
Bola to v tom čase v Rakúsku nová téma tak, ako u nás teraz?
Pátranie po vinníkoch – ak hovoríme o Rakúšanoch ako o strojcoch národného socializmu – bolo v tom čase nové aj u nás. Pretože dovtedy nebola táto téma dostatočne spracovaná. Konkrétne o tábore Engerau dovtedy vyšlo iba niekoľko článkov spomínaného maďarského historika Szabolcsa Szita, okrem toho pár vecí v maďarčine a nemčine, ale nič z toho nebolo v Rakúsku vnímané v širšom meradle.
Celý proces odhaľovania vlastne naštartoval mäsiar Rudolf Kronberg, ktorý prišiel v máji 1945 podať trestné oznámenie na členov SA pôsobiacich v tábore. Teda dozorcov, ktorí sa pri presune väzňov z tábora Engerau podieľali na ich vraždení. Čo ho k tomu viedlo, veď de facto udal aj sám seba?
Rudolf Kronberger bol oportunista, ktorý sa staral najmä o to, aby si počas každého režimu plnil svoje povinnosti. Pred pripojením Rakúska k Nemecku v marci 1938 udával na polícii príslušníkov vtedy zakázanej NSDAP (Národnosocialistická nemecká robotnícka strana, pozn. redakcie), v období nacizmu prenasledoval Židov a po oslobodení udával svojich niekdajších druhov. Zjavne dúfal, že tým zmierni svoj trest a odkloní pozornosť od seba na iných.
Exhumácia obetí z masových hrobov na území nacistického tábora Engerau. Snímka: Petr Čomaj
Napriek tomu dostal na konci prvého Engerauského procesu spolu s Aloisom Frankom a Wilhelhom Neunteufelom trest smrti. Uvedomovali si vôbec, čo spáchali?
Veľmi dobre vedeli, čo urobili, napriek tomu nemali vôbec pocit zodpovednosti. Vyhovárali sa, že konali na rozkaz. Nevyjadrili ani žiadnu ľútosť nad osudom svojich obetí, oveľa viac ich zamestnávala vlastná sebaľútosť.
Takmer všetci odsúdení v Engerauských procesoch boli jednoduchí ľudia – mäsiari, maliari, kuchári, a tak podobne. Takže aj v Rakúsku nacizmus presiakol celou spoločnosťou podobne ako v Nemecku.
Áno, bolo to podobné, národný socializmus zasiahol všetky vrstvy obyvateľstva: od jednoduchých robotníkov až po prominentných úradníkov. Pred súd sa napriek tomu dostali najmä jednoduchí ľudia. Mnohí z najvyššej hierarchie, teda tí, čo rozkazy vydávali, vyšli z toho celého bez ujmy.
Engerauské procesy boli najväčším a najdlhším súdnym vyšetrovaním nacistických zločinov v Rakúsku. Znamená to, že v tábore Engerau boli páchané najväčšie zverstvá alebo len boli najlepšie zdokumentované?
Spresním to, boli najväčším vyšetrovaním v časoch rakúskych Ľudových súdov. Tie existovali medzi rokmi 1945 – 1955 a boli to špeciálne súdy na potrestanie nacistických zločinov. V 60. a 70. rokoch sa konali aj väčšie procesy s nacistami ako engerauské, no väčšinu obžalovaných v nich prepustili alebo dostali len mierne tresty. V priebehu Engerauských procesov padlo deväť trestov smrti. Napriek tomu nemožno nacistické zločiny hierarchizovať. Zločiny, aké sa diali v tábore Engerau, však boli páchané aj v ďalších dvesto táboroch pre maďarsko-židovských nútených robotníkov na hraniciach dnešného Slovenska, Maďarska a Rakúska. Okrem toho na území Rakúska bol aj koncentračný tábor Mauthausen, kde dochádzalo k jedným z najväčším zločinov v rámci celej nemeckej ríše.
Posledný, šiesty, z Engerauských procesov, sa skončil v roku 1954. Prečo to celé trvalo tak dlho?
Obvinený v tomto procese – jeden z členov stráže Peter Acher – žil nepovšimnutý deväť rokov vo Viedni a len náhodou ho začiatkom roka 1954 polícia zatkla. Až po tom mohli začať právne úkony a následne proces.
Spomínaný Peter Acher, jeden z najkrutejších dozorcov, sa nakoniec v roku 1972 dostal vďaka iniciatíve radikálnej pravicovej organizácie na slobodu. Ako na to reagovala verejnosť?
Pôvodne ho odsúdili na doživotie a po početných pokusoch s podporou pravicových radikálov ho naozaj prepustili. Ale ako ste povedali, bolo to až v roku 1972, takže vo väzení strávil osemnásť rokov. To bol v porovnaní s inými nacistami pomerne dlhý čas, pretože mnohí sa dostali na slobodu oveľa skôr. Možnosť skoršieho prepustenia je normálny právny postup a v tomto ohľade sa k nacistickým zločincom nepristupuje tvrdšie ako k iným odsúdeným. Okrem toho sa vtedy do úvahy bral aj Acherov zdravotný stav, krátko po prepustení zomrel.
Claudia Kuretsidis-Haider sa téme venuje už dvadsať rokov. Snímka: archív C.Kuretsidis-Haider
Je to len jeden z mnohých príbehov, s ktorými ste sa počas bádania stretli. Ktorý zasiahol vás osobne?
Asi príbeh doktora Rudolfa (Reszö) Pewného. Jeho otec, Josef Pewny, bol lekárom generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády a držiteľ železného kríža druhej kategórie. Samotný Rudolf Pewny sa narodil 10. septembra 1895 v Komárne. V roku 1933 si zobral za ženu o pätnásť rokov mladšiu Paulinu (rodenú Grünmadlovú) a žili spolu v Dunajskej Strede, kde mal vlastnú lekársku prax. Obaja prešli koncom vojny koncentračnými tábormi – Rudolfa najprv spolu s ďalšími maďarskými Židmi odviezli do zberného tábora v Budapešti a odtiaľ sa dostal do Engerau. Keď v marci 1945 tábor evakuovali, Rudolf Pewny bol jedným z tých, ktorí neprežili takzvaný pochod smrti cez Wolfsthal a Hainburg do Bad Deutsch-Altenburgu. Trpel totiž srdcovou slabosťou a zomrel na vyčerpanie a podvýživu počas pochodu. Jeho žena Paulina prešla viacerými tábormi, no prežila a keď sa vrátila, znova sa vydala. Z druhého manželstva pochádza syn, ktorý žil dlhé roky v Izraeli a momentálne býva v jednom domove dôchodcov v Bratislave.
A čo vás v priebehu bádania najviac prekvapilo?
To, že rakúska justícia siahla pri Engerauských procesoch k viacerým drakonickým trestom, najmä k trestom smrti. Pre zaujímavosť, tvoria až tridsať percent všetkých trestov smrti, ktoré boli v Rakúsku za nacistické zločiny udelené.
Keď sa hovorí o 2. svetovej vojne a národnom socializme, tak sa skloňuje predovšetkým Nemecko. Rakúsko sa spomína najmä v súvislosti s jeho anschlussom, teda pripojením k Tretej ríši pred vojnou. No nacizmus vládol aj tam, ako sa s týmto obdobím vyrovnali samotní Rakúšania?
To je samostatná kapitola, o ktorej by sa dalo veľa hovoriť, no aspoň krátko. Dlhý čas po roku 1945 bolo Rakúsko prezentované ako prvá obeť národného socializmu, a to dokonca aj samotným štátom. S tým súviselo aj zamlčovanie skutočnosti, že mnohí Rakúšania boli aktívnymi spolupáchateľmi nacistického režimu teroru. Tento postoj sa začal meniť až koncom 80. a začiatkom 90. rokov minulého storočia po tom, čo sa rola Rakúska a Rakúšanov vo vojne stali témou počas predvolebnej kampane neskoršieho prezidenta Kurta Waldheima (niekdajší generálny tajomník OSN totiž dlho zatajoval svoje pôsobenie počas 2. svetovej vojny. Na odhalenie pravdy rakúska vláda dokonca vytvorila medzinárodnú skupinu historikov, pozn. redakcie). Dnes sa už veľká časť rakúskej verejnosti o toto obdobie nezaujíma, napriek tomu jestvujú silné občianske hnutia, ktoré sa podieľajú na antifašistických aktivitách.
Kto je Claudia Kuretsidis-Haider
Rakúska historička sa ako jedna z vedúcich Ústredného rakúskeho výskumného centra povojnovej justície vo Viedni téme 2. svetovej vojny a holokaustu venuje dlhodobo. Spolupracuje tiež s Dokumentačným strediskom rakúskeho odboja. Výskumu Engerauských procesov sa venuje od roku 1993, jeho výsledky zhrnula v knihe Ľud súdi: Rakúska justícia a nacistické zločiny na príklade Engerauských procesov 1945 – 1954.
Engerauské procesy
Označuje sa tak šestica procesov v povojnovom Rakúsku, ktoré prebiehali v rokoch 1945 až 1954. Súdili v nich bývalých dozorcov a ďalších zodpovedných za zločiny spáchané v koncentračnom tábore v Engerau, dnešnej Petržalke. Spolu v nich bolo vyšetrovaných 77 osôb, z ktorých 9 dostalo trest smrti.