25.04.2015, 00:02

Menštruácia je aj mužská záležitosť, tvrdí mladá filmárka

Muži ju nechápali, ženy vraveli: konečne. Diana Fabiánová vysvetľuje, prečo sa rozhodla zmapovať vnímanie témy, o ktorej sa hovorí pošepky.


Diana Fabiánová so svojím filmárskym spracovaním témy menštruácie zaznamenala celosvetový ohlas. Snímka: archív D.Fabiánovej

Už v roku 2009 ste dokončili svoj dokumentárny film Mesiac v nás, s ktorým ste prešli niekoľko krajín sveta a zaznamenali veľký úspech. Prečo ste sa vlastne na to dali?
Tá téma vyplynula spontánne z môjho osobného života, riešila som menštruačné problémy. Nešlo mi do hlavy to zvláštne ticho okolo témy a nedostatok užitočných informácií pre ženy. Tak som sa pustila do pátrania, ako z tej šlamastiky von. Dospela som k pozoruhodným zisteniam a chcela som sa o ne podeliť s ostatnými ženami. Tak začal vznikať film. Pôvodne to bola ročníková práca, lenže postupne sa rozrástol na koprodukčný projekt. Práve preto, že to bola potrebná téma, ktorej sa nik nevenoval.

Bol to teda aj s odstupom času dobrý nápad urobiť film o menštruácii?
Určite. Boli to štyri roky práce, ktoré mi zmenili postoj k sebe samej i k ostatným ženám. Spoznala som široké spektrum fascinujúcich ľudí z rôznych kultúr. A za pochodu som sa učila filmárčinu. Cestovala som po svete, pracovala som v Madride a v Paríži.

Stretli ste sa však aj s niekým, kto vám povedal: „Preboha, prečo táto téma?“
To sa mi stalo veľmi veľakrát (smiech). V rôznych krajinách. Zväčša to boli muži. Nerozumeli, prečo tomu treba venovať pozornosť. Na druhej strane ženy väčšinou reagovali: „Konečne!“ a začali mi rozprávať svoje menštruačné príbehy, ktoré dlho držali v sebe a už nimi doslova pretekali (smiech).

Ako ste teda reagovali na aktuálnu situáciu, keď napríklad na Instragrame „zakázali“ fotku ženy s krvavými fliačkami?
Neprekvapilo ma to. Ja som zažila podobnú cenzúru viackrát. V mojom dokumente je tiež krátka scénka, kde dve nórske umelkyne – matka s dcérou – kráčajú po meste a na nohaviciach majú krvavú škvrnu. Na medzinárodnom fóre dokumentov v Lipsku vstal dramaturg americkej televízie PBS a vyhlásil, že tento film v ich televízii nikdy nebudú môcť premietnuť, pretože táto krv je horšia, špinavá. Dobrou správou však je, že zákaz zverejnenia fotografie pobúril také obrovské množstvo ľudí, že Instagram bol nútený sa ospravedlniť. Fotku vrátili späť na sieť. Pred pár rokmi by ľuďom nenapadlo protestovať. Veci sa hýbu, a to obrovským tempom. Pamätám si, že ešte v roku 2009, keď mal môj film premiéru, boli verejné vnímanie a postoj k menštruácii o dosť puritánskejšie, ako je to teraz.

Prečítajte si aj: Dejiny neviditeľnej krvi. A tajomstvo ženskej (ne)čistoty


Nebola to však len menštruácia, na sociálnych sieťach odstraňovali aj fotky žien s odhalenými prsníkmi, ako dojčia svoje deti, a nemyslím vulgárne fotky.
A napríklad nie ešte tak dávno bola hanba ukázať tehotenské brucho v šatách. Dojčenie je predsa tá najprirodzenejšia vec na svete. Často si neuvedomujeme dvojaký meter, ktorý má naša morálka. Doma pozeráme porno, v novinových stánkoch voľne vystavujeme fotografie nahých žien v erotických pózach. Nad tým sa už nik nepozastavuje.

Zvykli sme si.
No pobúri nás, keď vidíme ženu, ktorá kŕmi svoje dieťa? Možno ľudí znepokojuje práve tá intimita a sila prepojenia, ktoré z aktu dojčenia vyžarujú. Mnohí z nás intimitu – či už vo vzťahu alebo v rodine – nie sú schopní dosiahnuť. Ak nám to chýba v našich životoch, pohľad na ňu u celkom cudzích ľudí nás môže iritovať. V takom prípade je užitočné zamyslieť sa: prečo mi pohľad na nich prekáža?

Ako to však teda je? Pokladáte za správne, aby to zostalo intímne, alebo za nesprávne, že sú ľudia takí „puritánski“?
Pre mňa je to otázka priorít. Plače mi hladné bábätko, ktoré potrebuje jesť. Tak ho nakŕmim. To, kde sa nachádzam, je až druhoradé. Snažím sa uspokojiť primárnu  potrebu dieťaťa. Ak sa to robí decentne, bez nápadného vystavovania prsníka okoliu, tak nevidím dôvod, prečo by to malo niekoho urážať. Vždy je to o miere vkusnosti.

Prečo však sú aj v dnešnej dobe, keď je internet plný všetkého, menštruácia a iné prirodzené ženské záležitosti stále tabu?
Napríklad priateľke mojej prababky praskol močový mechúr a zomrela, lebo sa hanbila priznať snúbencovi, že jej treba cikať. Absurdná morálka viktoriánskych čias nás zväzovala ako korzet veľmi dlhý čas a jej pozostatky stále nosíme v sebe. Vychádza to teda z minulosti. Celé kresťanské dejiny bola menštruácia silné tabu. Za posledných 100 rokov západná civilizácia urobila obrovský posun v nazeraní na ženu a jej miesto v spoločnosti. Napriek tomu sa len veľmi ťažko zbavujeme tisícročiami vžitých vzorcov a predsudkov. Menštruácia je intímna záležitosť, dlhodobo vnímaná ako ženská slabosť. Nezvykla byť verejne na pretrase. Ani počas sexuálnej revolúcie v 60. rokoch. Dokonca i mnohé feministky často chceli, aby sa na ňu neupozorňovalo. Obávali sa, že ich hormonálne zmeny a cyklická nátura budú v mužsky orientovanom svete použité proti nim. Freud tvrdil, že biológia je osud, a ony sa práve z tohto škatuľkovania snažili vymaniť.

Ako sa teda jej ponímanie menilo?
Antropológovia tvrdia, že zmena vnímania menštruácie nastala s prechodom z matriarchátu na patriarchát. Menštruácia dostala zabrať až s príchodom židovského a kresťanského náboženstva. Sex sa mal redukovať len na plodné obdobie – čas ovulácie . Menštruácia tým dostala červenú. Nepatrilo sa sexovať len pre samotnú rozkoš, a tak sa tieto hriešne dni dostali do nemilosti. V ortodoxnej židovskej tradícii doteraz existuje mikve. Očistný kúpeľ, ktorý žena absolvuje po skončení menštruácie, aby sa rituálne zbavila nečistoty a opäť mohla mať sex so svojím mužom.

A ako je to dnes?
Teraz dozrel čas, aby sme sa menštruačnému cyklu venovali do hĺbky. Pre všetkých by bolo prospešné, keby porozumeli, čo sa so ženou počas mesiaca deje – nielen na fyzickej, ale i na psychickej a emočnej úrovni. To, že sme cyklické, je v skutočnosti naša výhoda. Ak vieme so svojimi meniacimi sa energiami a danosťami správne narábať, dokážeme byť oveľa efektívnejšie i spokojnejšie. Trik je v porozumení, ako fungujeme. Každá žena je svet sám osebe, no niektoré veci zdieľame spoločne.

Podľa mojich skúseností sa muži - ale často aj ženy - zvyknú pri tej to téme červenať, pozerať do zeme či šepkať. S čím sa stretávate vy?
Áno, často majú dojem, že to nie je ich záležitosť. Nechcú sa do toho „miešať“. Podľa mňa je dôležité, aby o tom – o nás – vedeli čo najviac. Len tak nám skutočne porozumejú. Chápajúci, empatický muž je pre život skutočným darom. Je na nás, ženách, aby sme ich do toho, čo prežívame – z fyzickej aj emočnej stránky – zasvätili. Keďže muži nemenštruujú, my sme ich jedinou referenciou. Ak si my samy budeme vážiť svoje telo a procesy s ním spojené, a budeme sa o nich vyjadrovať s rešpektom, budú si ich vážiť aj naši partneri.

S vaším dokumentom ste prešli mnoho krajín. Ako muži a ženy vnímajú menštruáciu vo svete?
Budem zovšeobecňovať – v Európe, USA a Austrálii je braná pragmaticky. V Latinskej Amerike, hlavne na vidieku, ešte stále pretrvávajú povery – ženy si počas menštruácie nestrihajú vlasy, lebo by im vypadali. Nepolievajú kvetiny, lebo by zvädli. Nevaria s mliekom, lebo by skyslo. Menštruujúca žena je dokonca nositeľkou smrteľnej choroby zvanej Pujo. Keď vezme do náručia novorodenca, ten z toho môže zomrieť. Ženy i muži, ktorí mi to vysvetľovali, to berú smrteľne vážne. Mnohí, aj keď majú pochybnosti, pre istotu neriskujú: „Veď čo keby to náhodou predsa len bola pravda?“ Podľa toho sa menštruácia aj lieči. V týchto oblastiach sú to často bylinky, domácky vyrobené masti... Dokonca ženu s obrovskými bolesťami - podľa mňa trpela endometriózou - liečili tak, že jej na bruchu zabili kohúta. Jeho krvou jej potreli brucho a dali vypiť nápoj neznámeho pôvodu (radšej nechcem vedieť jeho zloženie). No či už autosugesciou alebo z iného dôvodu, žene kŕče do desiatich minút prestali. Menštruácia je veľmi silný a tajomný fenomén v množstve kultúr. Od nepamäti ju v ľudovom liečiteľstve i v mágii využívali na rôzne účely. Od mastí cez nápoje lásky a elixíre potencie.

Čo je podľa vás najdôležitejšie v chápaní ženskej menštruácie, respektíve, čo vás hnevá, že nechápe spoločnosť, muži všeobecne, partneri žien?
To, že menštruačný cyklus je prirodzený fyziologický proces, ktorému všetci vďačíme za svoj život, a tak by sme sa k nemu mali aj správať. Že ženy vtedy nie sú iracionálne a „pod vplyvom hormónov nevedia, čo hovoria“. Práve tesne pred menštruáciou a počas nej sme oveľa citlivejšie a receptívnejšie, no nie iracionálne. Muži by nás vtedy mali brať vážne a veľmi pozorne počúvať. V tých dňoch sa na povrch dostávajú veci, ktoré ženy trápia celý mesiac, no inokedy ich potlačia. Teraz je z toho ohňostroj a naše okolie i my samy to často nesprávne odbijeme ako PMS (predmenštruačný syndróm, pozn. redakcie). Muži by mali vedieť, že ak budú k žene počas menštruácie ohľaduplní, láskaví a nežní, ženy to ocenia a štedro vrátia späť.
 
S akou najprekvapivejšou alebo najhoršou reakciou ste sa stretli, či už na Slovensku alebo v iných krajinách?
Slováci sú na verejnosti pomerne málo expresívni. Ostýchajú sa prejaviť svoje emócie pred cudzími ľuďmi, reakcie boli o dosť kontrolovanejšie. Počas premietania aj po ňom boli najemotívnejšie reakcie vždy v hispánskych kultúrach. Ľudia už počas filmu tlieskali, keď sa im niečo páčilo, alebo pískali, keď rozprával Dr. Cutinho (jeho poslaním je „nadobro očistiť svet od menštruácie“). Ale tých zážitkov bolo z každého druhu neúrekom. Na newyorskom letisku ma napríklad zobrali na výsluch do oddelenia pre teroristov. Nechceli veriť, že by niekto spravil film na túto tému. Považovali to za provokáciu z mojej strany. Osobnú urážku orgánov (smiech). Nasledovalo vypočúvanie a dokazovanie, že ma naozaj pozvali na festival a film je skutočný. Nečakané prekvapenie zas bolo, keď dokument premietali v Sýrii, a dokonca sa dal vidieť aj v Dubaji. Často ľudia prekvapia tam, kde to najmenej čakáte.

Kto je Diana Fabiánová
Dokumentaristka a cestovateľka. Po štúdiu masmediálnej komunikácie a marketingu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a štúdiu dokumentárnej réžie na ESCAC v Katalánii získala štipendium u svetoznámeho britského dokumentaristu Michaela Rabigera. V roku 2009 v koprodukcii s francúzskymi a španielskymi tvorcami natočila dokumentárny film Mesiac v nás, ktorý získal medzinárodný ohlas a viacero ocenení. Minulý rok na ním nadviazala dokumentom pre deti Mesiačiky.