02.05.2014, 00:27

Do Rakúska by som už bývať nešiel

Prečítajte si príbehy Slovákov, ktorých životy zmenil náš vstup do Európskej únie.

10-stranový špeciál dnes v HN

 

PRÍBEH SLOVÁKA V RAKÚSKU
Do Rakúska by som už bývať nešiel

"Namiesto toho, aby som sa cítil doma v Rakúsku i na Slovensku, necítim sa tak nikde,“ opisuje svoj pohľad na fungovanie Európskej únie novinár Ratko Sudecký. V pohraničnej obci Deutsch Jahrndorf býva už štyri roky. Členstvo v únii mu však každodenný život vôbec neuľahčuje. Práve naopak. Pravidelne sa stretáva s byrokratickými prekážkami i predsudkami ľudí, z ktorých mnohí ani netušia, že aj na Slovensku vejú modro-žlté vlajky.
Moja obec, moje teritórium
Bývanie v Rakúsku si Ratko Sudecký nevybral ani tak s vidinou západoeurópskeho života, ale z finančných dôvodov. Výhodnejšie ceny nehnuteľností, ale aj väčšia ústretovosť pri poskytovaní úverov. To boli dôvody, ktoré ho presvedčili a na rodinný život si vybral malú dedinu so 600 obyvateľmi blízko slovenských i maďarských hraníc. Vrelé prijatie starousadlíkov sa však nekonalo. „Ľudia sa tam dokážu udávať za čokoľvek. Nášmu susedovi prekážalo, že nám brešú psy. Iný nás s puškou v ruke posielal ,venčiť’ ich do Bratislavy,“ hovorí novinár s tým, že pri žiadnej príležitosti Rakúšania cudzincom nezabudnú zdôrazniť, že toto nie je ich teritórium. So xenofóbiou sa tak v ospalej obci stretávajú často. „Otvorene nám dávajú najavo, že nás tam nechcú. Stále žijú so spomienkami na monarchiu, a preto sa aj cítia nadradení,“ vysvetľuje rodák z Chorvátska, ktorý takémuto zmýšľaniu nerozumie.
Dlhá cesta „domov“
Nezmyselné sa zdajú aj obmedzenia v infraštruktúre. „Napriek tomu, že ostnatý plot z hranice zmizol a môj dom je od Slovenska vzdialený osem kilometrov, autom musím prejsť 25 kilometrov. Síce existuje aj kratšia cesta, tá je však uzavretá závorami,“ pokračuje Sudecký. Keďže obec Deutsch Jahrndorf je na pohraničí troch krajín, ľudia si bežne musia kupovať osobitnú diaľničnú známku na slovenské cesty za 50, na rakúske za 80 a na maďarské za 150 eur. „Akoby nestačil jednotný systém,“ uvažuje novinár, ktorý z Rakúska istý čas pravidelne dochádzal za prácou do Bratislavy. „Vtedy som si tieto nezmysly nevšímal, lebo som na rakúskej strane len prespával. Reálne problémy sa ukázali napríklad pri žiadosti o rodinné prídavky,“ hovorí Sudecký. Jeho manželka ich nemohla poberať na Slovensku, lebo má trvalý pobyt v Rakúsku a v Rakúsku jej ich zamietli, pretože pracuje v Bratislave. „To sú tie zákony Európskej únie. A takýchto prípadov by som vám vedel nájsť mnoho,“ dodáva roztrpčene.
Strach z východnej Európy
Ratko Sudecký už niekoľko rokov podniká aj vo výrobe elektrobicyklov i elektrifikácií tých obyčajných. V tomto odbore si napokon našiel prácu aj v Rakúsku. Miestni sú však voči jeho, a vlastne voči všetkým zahraničným výrobkom, skeptickí. „Ich obmedzenosť si všímam aj ako obchodník. Kupujú výlučne rakúske a nemecké výrobky. O maďarské či slovenské nemajú záujem. Minule som videl suseda jazdiť na Meride, čo je český bicykel. On si ho však kúpil v Nemecku, preto ho považoval za nemecký. Odkedy som mu povedal, odkiaľ vlastne pochádza, už som ho na ňom sedieť nevidel,“ ilustruje nedôveru našich západných susedov. Tí sú totiž z východných krajín vystrašení.
A Východoeurópanom to aj dostatočne vyhadzujú na oči. „Sťažujú sa, ako im kradneme prácu, zvyšujeme kriminalitu a podobne. A to aj napriek tomu, že napríklad obrovské obchodné centrum v Kittsee, v ktorom utrácajú najmä Bratislavčania, minulý rok zarobilo 200 miliónov eur. Nám sa stalo, že nám tam pred bankou zaparkovali tak, že sme sa nemohli dostať do vlastného auta. Na našu námietku, že sme s malým dieťaťom, nám odvetili, nech vlezieme kufrom,“ spomína novousadlík s tým, že pomaly si už obe strany na seba začínajú zvykať. Nad otázkou, čo mu vlastne Európska únia priniesla a v čom mu uľahčila život, sa dlhšie zamyslí. „Mám otvorené hranice, ale aj dlhšie cesty, aby som ich prekonal. Jeden krok dopredu a dva dozadu. Keby som sa mal opäť rozhodnúť, či sem prídem bývať, pravdepodobne nie. Skôr by som šiel ďalej na západ,“ dodáva Ratko Sudecký.

 


PRÍBEH OPATROVATEĽKY
Slovenskí lekári sú kvalitnejší

Ošetrovateľstvo znamená byť takmer dvadsaťštyri hodín v pohotovosti, aj za cenu voľného času. Aj napriek všetkému, čo za posledné roky prežíva, je jej hlas veselý a plný lásky. Šarlota Depešová sa už takmer desať rokov stará o chorých a slabých ľudí v blízkosti Viedne v susednom Rakúsku. Hovorí, že je to ťažká práca a nie každý ju psychicky ustojí. Na Slovensko sa vrátiť nechce.
Pre túto prácu sa rozhodla krátko po tom, čo opustila pozíciu asistentky riaditeľa v strojárskej firme. Po dvadsiatich štyroch rokoch tak začala robiť prácu, ktorá sa k nej dostala len náhodou. „Moja známa v tom čase potrebovala záskok k jednému pacientovi, tak som si povedala, prečo nie,“ opisuje Šarlota. „Urobila som si kurz ošetrovania, ktorý organizoval Červený kríž v Leviciach, a vycestovala som.“ Neľutuje. Od pacientov dostáva to, čo im sama dáva. Sama však priznáva, že všetko závisí od prvého stretnutia a od toho, ako si s pacientom a rodinou „sadne“, podmienky práce vyjednávajú neskôr na základe zdravotného stavu pacienta a takmer vždy je to o kompromise medzi rodinou a ňou.
Až do konca
„Momentálne sa starám o 88-ročnú babičku, ktorá má dvanásť diagnóz. Nie je to ľahké,“ tvrdí Šarlota. Ráno vstáva o siedmej, aby pripravila pacientke raňajky, nasleduje kŕmenie, podávanie liekov, hygiena, pranie, príprava obeda, opäť kŕmenie, a kým pacientka poobede oddychuje, môže Šarlota napríklad chvíľu čítať alebo žehliť. Ráno aj večer napája pacientku na kyslík, a teda sa od nej ani počas dňa nemôže na chvíľu vzdialiť. Musí byť pripravená na to, že môže prísť kontrola. Vtedy musí predložiť dokument o tom, že v rodine pracuje a čo je jej náplňou práce. S pacientkou chodí spravidla aj k lekárom, nezaskočí ju ani prvá pomoc či privolanie záchranky. Všetko musí ovládať, diagnózy pacienta v cudzom jazyku nie sú výnimkou.
Podľa jej rozprávania má skúsenosti len s dobrými rodinami a dobrými pacientmi. „S prvou babičkou som bola najdlhšie, viac ako štyri roky,“ spomína. „Volala sa Hildegard a tá žena ma naučila veľmi veľa.“ Na následky zlyhania srdca však umrela, a tak sa Šarlota presunula k inému pacientovi. Každý z ďalších bol jedinečný a každý si vyžadoval inú starostlivosť. S každým sa však snaží byť až do konca. „Jedna rodina lekárov si nás poctila aj tým, že sme u nich mohli ostať ešte mesiac po smrti pacienta. Dodnes som s nimi v kontakte.“ Podľa jej slov je ošetrovanie pacienta aj určitý druh vzťahu, ktorý človek počas práce a každodennej opatery nadobudne.
Rakúsky model nie je dobrý
Šarlota prekvapuje slovami, že podľa nej sú slovenskí lekári kvalitnejší než rakúski. A to nielen v prístupe k ľuďom, ale aj v diagnostikovaní. Nevynecháva ani skúsenosť, že v jednom prípade určila pacientovi diagnózu skôr, ako ju zistil lekár. Kvalita a zároveň prístup slovenských lekárov a zdravotníkov môže byť podľa nej aj dôvodom, prečo odchádzajú do zahraničia. „Samozrejme, zdravotné zariadenia porovnávať ani nemôžeme,“ konštatuje. Nedávno totiž s pacientkou navštívila neďaleko Viedne zariadenie v meste Tulln a ostala doslova šokovaná. Veľké porcie na obed, teplé jedlo, polohovacie lôžka či televízor v každej izbe. To v slovenských nemocniciach (niekedy aj v tých súkromných) zväčša chýba. „Uvedomujem si, že aj ten prístup sestier je najmä o peniazoch. Na Slovensku sú v porovnaní s Rakúskom služby omnoho horšie.“
Po desiatich rokoch praxe dnes vie, že to, čo je na Slovensku jednoznačne iné, je pohostinnosť. Rakúšania vraj majú iné priority a pôsobia konzervatívnejšie a chladnejšie. Taký je aj prístup lekárov. „Mám však pocit, že u nás doma žijú všetci v strese, tu, kde momentálne žijem, je život pokojnejší,“ dodáva. Na druhej strane priznáva, že keby nemala deti, ostala by žiť v blízkosti Viedne. Sama hovorí, že sa cíti už ako Rakúšanka a o svoju prácu sa nebojí. Jediným problémom pri práci ošetrovateľky ostáva fakt, že rakúske rodiny často nechcú platiť to, čo si ošetrovateľka pýta. „Existuje akýsi model pre opatrovateľky, no nie je dobrý. Podľa neho by sme mali dostávať za 24 hodín neustálej práce 50 eur, čo je málo, ak máte rizikových pacientov, ktorí môžu byť aj agresívni.“ Šarlota však všetko zvláda, a ako sama hovorí, ide to najmä s úsmevom na tvári a láskou k práci.



PRÍBEH šTUDENTKY
Únia ma viac naučila. Aj tri jazyky

Lákalo má vyskúšať si štúdium v zahraničí,“ tak ako veľa mladých ľudí, aj Tatiana Némethová, rodáčka z Trnavy, chcela po vstupe do únie vyskúšať štúdium vonku. „Program Erasmus som poznala už vďaka študentskej organizácii exchange študent network, podala som si prihlášku a aj napriek mnohým záujemcom mi to vyšlo. Vedela som, samozrejme, že program je pod záštitou Európskej únie a financovaný z jej prostriedkov, preto môžem povedať, že počas celých desiatich rokov nášho členstva som mala len pozitívne skúsenosti.“
Dobré rozhodnutie
Toto rozhodnutie jej zmenilo život, ale aj určilo ďalšiu cestu v kariére. Dnes vie však aj poradiť. „Pri výbere boli zohľadňované najmä akademické výsledky študenta a taktiež jazykové znalosti. Podmienkou na úspešne absolvovanie pobytu bolo aj získanie určitého množstva kreditov. Študentom by som teda odporúčala zvoliť si školu, ktorá ponúka predmety, čo najviac zodpovedajú predmetom ich štúdia na domácej univerzite. Okrem toho sa však dá využiť aj ďalší program Erasmus placement (pracovná stáž) a Erasmus fór Young Entrepreneurs (Európsky výmenný program pre nových alebo nádejných podnikateľov).“ Némethová si pre začiatok vybrala univerzitu v talianskej Padove, a to ešte ani netušila, že to nebude jej posledné štúdium tam.
Viacero smerov
„Fakultu ekonómie na Univerzite v Padove som si vybrala, pretože som túžila ísť do Talianska a moja domovská ekonomická univerzita mala práve s ňou dohodu o výmene študentov. A tiež má veľmi dobrú povesť. Strávila som tam dva trimestre a mala možnosť nahliadnuť napríklad do analýzy nákladov, biznis plánov, ekonómie rozvoja a marketingu. Pobyt mi dal dokonca podnet na to, aby som sa po ukončení bakalárskeho stupňa zapísala na magisterské štúdium do Talianska, tentoraz do Pisy,“ vysvetľuje Némethová s tým, že zo študijného hľadiska jej to dalo veľmi veľa. „Výrazne to prehĺbilo môj celkový záujem o oblasť ekonómie. Zásluhu na tom mali aj veľmi dobrí profesori. Niektoré hodiny sme mali vo forme diskusie.“ Svoju magisterskú diplomovú prácu potom písala na univerzite v nemeckom Bochume. „Napísala som viacerým profesorom na nemeckých univerzitách žiadosť o spoluprácu pri mojej diplomovej práci a od profesora v Bochume som dostala pozitívnu reakciu. Bolo to v roku 2010,“ dodáva Némethová, ktorá od konca štúdia pracuje v spoločnosti IBM v Bratislave ako pricing analyst.
Nové pohľady
„Celkovo mi to, samozrejme, rozšírilo horizonty, spoznala som mnoho študentov z rôznych krajín a s mnohými som v kontakte dodnes. Osamostatnila som sa a zdokonalila až v troch cudzích jazykoch. A spoznala som iné vzdelávacie systémy.“ Aj keď si našla dobrú prácu, nemyslí si, že študijný pobyt typu Erasmus jej pomohol na začiatku kariéry a že by to zamestnávatelia brali zvlášť do úvahy. Erasmus placement (stáž) je podľa nej preto možno aj lepšia voľba.

Ďalšie príbehy Slovákov, ktorým zmenila Európska únia život, nájdete TU.