60 miliónov. To je spodný odhad obetí, ktoré má na svojom konte komunizmus. Ako je vôbec možné, že státisíce Európanov tejto ideológii dokázali veriť aj zoči-voči pribúdajúcim mŕtvym? A prečo sme dnes opäť náchylnejší koketovať s totalitnými ideami? Prinášame vám pohľad politológa Tomáša Zálešáka.
1. Komunizmus ako náhradné náboženstvo
„Radšej sa budem mýliť so stranou, ako mať pravdu mimo strany.“ Dnes takéto slová znejú ako viac či menej vydarený retro vtip, no nemálo reálnych prívržencov komunistickej ideológie dokázalo spomenuté stanovisko zastávať aj po tom, čo sa ich oná strana rozhodla mučením donútiť k absurdným priznaniam a následne odsúdiť na dlhé roky väzenia. Politológ Tomáš Zálešák v týchto súvislostiach uvádza fakt, že komunistické presvedčenie bolo v skutočnosti predmetom viery. „Komunistická ideológia, rovnako ako jej podobné ideológie, vystupovala v prezlečení za vedecký systém, no v skutočnosti ním nebola a nemohla byť, pretože nebola testovateľná a bola nezávislá od objektívnej skutočnosti,“ argumentuje. A rovnako nezávislé od objektívnej skutočnosti bolo aj presvedčenie jej najhorlivejších zástancov. Aj taký inak brilantný filozof ako Jean Paul Sartre dokázal v čase, keď už začali na povrch presakovať všetky obludnosti komunizmu, vyhlásiť, že hoci to všetko môže byť pravda, treba to poprieť, lebo robotníckej triede nemožno brať vieru v komunistický systém. Rozumej: vo fakt, že revolučný priemyselný proletariát stelesňuje pravdu dejín.
Táto kvázivedeckosť komunistickej ideológie sa demonštrovala dokonale logicky prepojenými dogmami. Krátka ukážka: „Ak je pravda, že všetky dovtedajšie dejiny sú dejinami triedneho boja, potom platí, že buržoázia je nepriateľ. Nepriateľa treba zničiť, a ak sme ho zničili, no náš systém naďalej nefunguje, potom ten nepriateľ niekde v skrytosti pôsobí, čo znamená, že ho musíme vypátrať.“ Nie je až také ťažké predstaviť si, ako toto súkolesie zdanlivo logických argumentov dokázalo podomlieť zdravý rozum: pokiaľ nestihol hneď na začiatku odhaliť rafinovanú obludnosť komunistickej ideológie. A dejiny sú dôkazom, že v období 20. až 50. rokov minulého storočia toho neboli schopní ani mnohí z najvýznamnejších intelektuálov vtedajších čias.
Prečítajte si aj: Žena, ktorá prvá ukázala svetu peklo československej totality
2. Rozčarovanie z Európy
Utopické myšlienky o spoločnosti bez súkromného vlastníctva sa vyskytujú už od staroveku. Ako je možné, že až v prvej polovici 20. storočia si táto idea, Marxom a Leninom navyše okorenená o nevyhnutnosť násilnej revolúcie, dokázala podmaniť davy? Treba za tým hľadať viacero dôvodov: a podľa Tomáša Zálešáka ich príznaky možno vystopovať už na prelome 19. a 20. storočia, keď sa v Európe množili protestné podzemné hnutia a politické atentáty na vysoké osobnosti. Zvlášť v Rusku od začiatku 20. storočia vreli revolučné nálady. Čosi sa už v tom čase chvelo v základoch. „Bolo cítiť, že v imperiálnych európskych ríšach čosi hnije: Európania sa na obyvateľov svojich kolónií neprestávali pozerať zvrchu, ale stretávali sa ich prostredníctvom akoby so svojou vlastnou prehistóriou, vďaka čomu možno nechtiac prebudili divocha v sebe. Neuvedomili si včas, že civilizácia je krehká šupka, ktorú je veľmi ľahké odstrániť, a pod ktorou sa skrývajú deštrultívne a divošské pudy.“
Veľkým šokom bola pre Európu tiež prvá svetová vojna, po ktorej nasledoval rozklad veľkých štátnych celkov, čo v ľuďoch vyvolávalo pocit vykorenenosti a odcudzenosti. „Do toho prišla veľká hospodárska kríza a následne mníchovská zrada, ktorá nielen nám, ale aj celej Európe spôsobila šok. Viacerí začali pochybovať o hodnotách našej civilizácie. Napríklad básnik T.S.Eliot si kládoll otázku, či západná spoločnosť nie je zoskupená okolo ničoho iného, než bánk a poisťovacích spoločností a či nemá žiadnu hlbšiu vieru než v zložitý úrok a udržanie dividend,“ komentuje Zálešák. Komunistický ideál radikálne nového človeka v nanovo usporiadanej spoločnosti bol pre mnohých humanisticky a pokrokovo cítiacich intelektuálov zdanlivo zmysluplným bodom, na ktorý sa s celým svojím smädom po chýbajúcom hlbšom zmysle upli. A to sme už opäť pri motíve náhradného náboženstva. Samozrejme, nemalú rolu u veľkého počtu budúcich komunistov zohrala aj skutočnosť, že ZSSR mal po vojenskej stránke rozhodujúci podiel na porážke nacistického Nemecka.
3. Šelma, čo sa hrala na anjela
Zvláštne nebezpečenstvo komunistickej ideológie spočívalo v tom, že dokázala pracovať s humanistickými ideálmi pokroku, oslobodenia a rovnostárstva, ktoré na prvý pohľad nadväzovali na tradíciu osvietenstva. „Vďaka tomu mohol byť v porovnaní s intelektuálne primitívnejším nacizmom komunizmus príťažlivejší pre intelektuálov,“ konštatuje Zálešák. Avšak nielen v praxi, ale aj v teórii viedla podľa neho k rovnako neľudským dôsledkom ako nacizmus. „Povedané inými slovami, kým nacizmus sa od počiatku chvastal tou ´šelmou´ vo svojich základoch ´šelma´ komunizmu sa preobliekala za anjela. Skúsme si rozmeniť na drobné základnú komunistickú ideu o rovnosti a oslobodení ľudstva a veľmi skoro prídeme na to, že naplniť sa mala len za predpokladu, že tí ´zlí´ budú vopred odstránení.“
4. Rozmach radikalizmu
Do praxe uvedená ideológia komunizmu nám s nebývalou intenzitou, ostrosťou a za strašidelnú cenu podľa Tomáša Zálešáka ukázala, že človek je schopný páchať najväčšie zverstvá v presvedčení, že pracuje pre najvyššie dobro. A tiež nám nanovo ukázala zraniteľlnosť spoločnosti a jej inštitúcií. „Obec je človek písaný väčšími písmenami,“ zaznieva v Platónovom dialógu Ústava. A hoci komunizmus a nacizmus majú na konte v 20. storočí 170 miliónov mŕtvych, v súčasnosti sa v našej spoločnosti opäť objavujú podobné symptómy ako v čase, keď Európa týmto ideológiám masívne podliehala. Globálna kríza podľa Zálešáka pôsobí ako katalyzátor: očakávania zostávajú nenaplnené, ako aj túžby mladých po uplatnení, šíri sa sklamanie a dezilúzia z demokracie a ekonomiky, silnejú pocity odcudzenia a túžba hľadať vinníka za vlastné sklamania, opätovne silnie obdiv k autoritárskemu Rusku opätovne rastú radikálne nálady a extrémistické hnutia. Varovným znamením je aj sklon ku konšpiratívnemu uvažovaniu, ktoré je okrem iného integrálnou súčasťou totalitných ideológií. Stačí si spomenúť na komunistickú ideu o triednej nadvláde, a o tom, že všetky inštitúcie, morálne presvedčenia, tradície či kultúra nie sú ničím iným než výrazom falošného vedomia, ktoré zastiera systém triednej nadvlády.
Mnohé nasvedčuje tomu, že pre poučenie dejinami treba ešte veľa pracovať... Aj tvárou tvár 170 miliónom mŕtvym.