Robert Fico výrazne zmenil svoje vystupovanie – najmä po voľbách. To bolo na vaše odporúčanie?
Po voľbách v roku 2010, keď Smer-SD odišiel do opozície, došlo ku zhode vo vedení strany, že je potrebné v komunikácii niečo zmeniť. Nešlo výlučne o môj podnet, ale o všeobecné rozhodnutie, ktorého súčasťou som bol už aj ja.
Keď ste teda boli súčasťou, čo konkrétne ste premiérovi odporučili?
Prišiel som s novou predstavou komunikácie s médiami. Jedným z faktorov bola väčšia otvorenosť pána premiéra, ale napríklad aj intenzívnejšia práca na odľahčených témach. To dovtedy bol trochu problém. Ale viem presne, kam mierite, a nechcem sa tomu vyhnúť. Za napätie medzi premiérom a médiami v rokoch 2006 – 2010 nesú svoj podiel zodpovednosti obe strany. Jednoducho nevidím ten problém čiernobielo. Prvá vláda Roberta Fica nedostala od opozície ani médií ani tých klasických sto dní a okamžite bola pod enormným tlakom. Na základe toho sa u pána premiéra vypestovala vysoká miera nedôvery a určitý obranný mechanizmus, ktorý viackrát vyústil do iskrenia medzi ním a médiami.
Obrana proti médiám bola podľa vás primeraná? Vy to môžete posúdiť aj z druhej strany, ste bývalý novinár.
Pán premiér už aj verejne v niektorých rozhovoroch uznal, že sa v minulosti objavili veci, ktoré sa nemali stať. Myslím si, že už od roku 2010, teda tri roky, je komunikácia na inej úrovni. Aj keď po opätovnom nástupe do vlády sa opäť objavilo niekoľko tendenčných, či priamo lživých výstupov v niektorých médiách, na ktoré sme logicky primeranou formou reagovali.
Ak však hovoríme o zmene správania Roberta Fica, netýka sa to len médií. Kde ešte vidíte zmenu za posledný rok vy ako človek, ktorý s ním trávi takmer každý deň?
Ťažko sa mi porovnávajú tieto obdobia, keďže som pri ňom nepôsobil počas jeho prvej vlády...
...no pracujete preňho už tri roky.
Prekvapilo ma, že kým som ho nepoznal, mal som o ňom úplne inú predstavu.
Akú?
Z médií na mňa pôsobil dosť prísne a uzavreto. Aj preto som na svoju pozíciu pred tromi rokmi nastupoval so zmiešanými pocitmi. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že nemá politiku v hlave celých 24 hodín. Vie sa zaoberať aj normálnymi témami. Rád si posedí s priateľmi, dá si pohár vína a cigaru. Napriek tomu, čo som povedal, si človek na mojej pozícii musí dávať pozor. V žiadnom prípade by nemal k svojmu šéfovi doslova vzhliadať. Len čo sa s ním absolútne stotožní, stratí profesionálny odstup a už mu nedokáže pomôcť. Niektorí moji bývalí kolegovia z tejto oblasti tú chybu urobili a vo svojich mediálnych výstupoch začali napodobňovať svojich šéfov, či už išlo o prejav alebo gestikuláciu. Pôsobilo to veľmi smiešne.
Takže sa nestotožňujete so všetkým, čo Robert Fico povie alebo urobí?
To ste veľmi zjednodušili. Je to taká klasická novinárska skratka. Ja len hovorím, že mám na každú tému vlastný názor a vždy ho aj poviem. Nemusí byť najsprávnejší, ale v každom prípade ho poviem.
Ak teda použijem vaše slová, povedali ste, že nevzhliadate k svojmu šéfovi. To znamená, že by ste mali vedieť triezvo posúdiť aj jeho negatívne stránky.
Môžem len zopakovať, že sa snažím povedať si svoj názor napriek tomu, že nemusí byť vždy správny. Áno, boli veci, pri ktorých som mal odlišný pohľad na vec, ale to, čo si vážim, je, že pán premiér dokáže absolútne počúvať názor iných ľudí a dlho o ňom diskutovať. V minulosti som si myslel, že je to človek, ktorý buchne po stole a povie: takto to bude. A nepočúva nikoho okolo seba.
A nie je to tak?
Vôbec nie. Bolo to pre mňa príjemné prekvapenie.
Ktorá z týchto dvoch tvárí viac zodpovedá skutočnému Robertovi Ficovi? Tá uzavretejšia alebo tá otvorená?
Určite tá druhá. Robert Fico v tomto „novom období“ je vo svojej prirodzenej pozícii. Ak nás niekto upodozrieva, že je to len nejaká maska, tak to môžem určite odmietnuť.
Je ten váš vzťah čisto profesionálny, alebo sa dá povedať, že ste priatelia?
Za tie tri roky sa ten vzťah určite posunul aj do osobnejšej roviny. Neviem si predstaviť spoluprácu, kde by nefungovala určitá miera „chémie“.
Aká je najväčšia výhoda a nevýhoda byť takouto pravou rukou Roberta Fica?
Tých pravých rúk je určite viac...
Áno, ale vy ste stále jednou z nich.
Na práci ma baví to, že som, ako sa hovorí, priamo pri tom. Keď sa tvorí politika, keď sa pripravujú dôležité rozhodnutia. Negatívom je strata času a súkromia, ale na to som zvyknutý už z minulosti. Predtým som pôsobil štyri roky ako riaditeľ komunikácie u pána ministra Kaliňáka, a hlavne predtým sedem rokov v televízii Markíza.
Vy musíte byť premiérovi k dispozícii 24 hodín denne?
24 hodín denne som na telefóne k dispozícii už štrnásť rokov. Takže mi to nepripadá ako nič nezvyčajné.
Stalo sa vám, že vás prekvapil premiérov telefonát? Nejaká jeho netradičná požiadavka?
Väčšinou, keď volá predseda vlády, tak očakávam, že je to pracovná vec. Človek je okamžite v pozore. Niekoľkokrát sa však stalo, že sa len opýtal, ako sa mám ja či moja rodina. Bolo to fajn.
Ako bývalý novinár ste prešli „na druhú stranu barikády“. Nechýba vám žurnalistika?
Priznám sa, že ani nie. Keď si totiž po nejakom rozhovore predstavím, ako ten novinár musí ešte ísť do redakcie, celé to spracovať, prepísať alebo postrihať, tak i kvôli tomu mi to nechýba. Vrátiť sa však ani nemôžem, keďže som už preplával na tú druhú, politickú stranu. Asi by to nešlo.
Rozmýšľali ste už aj o budúcnosti? Hovorili ste, že k novinárčine sa vrátiť nemôžete. Čo ak napríklad najbližšie voľby nevyhrá Smer-SD?
Je to otázka budúcnosti. Určité predstavy mám, ale tie sú limitované aj inými faktormi, nielen mojím vlastným rozhodnutím. Politici a ľudia, ktorí pri nich pôsobia, pracujú v takom pohotovostnom režime. Aj ja mám svoju pomyselnú škatuľu od banánov pripravenú hneď vedľa stola. Jednoducho príde čas, keď budeme musieť odísť, a ja som s tým vyrovnaný. Taká je naša práca.