Päť rokov s prestávkami žijem v Afganistane. V krajine, kde vás z banky pošlú zameniť si peniaze na ulicu; google vám flegmaticky ukáže prostredník, ak vyhľadávate nejaké neprístojné slovo, a neznáma dáma vám na počkanie ponúkne svojho trinásťročného syna za manžela. V krajine, kde generácia tridsiatnikov nepozná nič iné než život vo vojne. V krajine, kde úplne každý môže byť talibanec.
„Bááááááááám.“ Zobúdzam sa na obrovský výbuch a srdce mi bije až v kolene. Na ďalšie „bááááááám“ už držím v ruke pas, peňaženku, mobil a rozmýšľam nad inštrukciami, ktoré mi kolegovia dali v súvislosti s únikovým východom. Je päť hodín ráno a výbuchy a streľbu zrazu počuť hneď za oknami. Za domom je pripravený rebrík, po ktorom môžeme utiecť k susedom. Ak bude najhoršie. Ale hádam nebude.
Pyžamová evakuácia
Na chodbe vrazím do vyplašenej kolegyne v pyžame. Chvíľu na seba bezprizorne hľadíme, ako keby sme ani neboli v Afganistane, a to vonku nebola explózia samovražedného útočníka a streľba z kalašnikova. „Evakuujeme alebo čo?“ Na dvore splašene pobehujú strážnici a snažia sa zistiť, čo sa deje. Rozhodneme sa, že počkáme, kým nám agentúra informujúca o bezpečnosti nepošle e-mail s bližšími informáciami.
„Prišiel e-mail! Útok na British Council!“ Na optimizme nepridáva, že útok je od nás vzdušnou čiarou vzdialený štyristo metrov. V ten deň sa z domu ani nepohneme. Čakáme, kým sa to celé peklo skončí. Dvanásť mŕtvych. Hneď vedľa supermarketu, kde každý týždeň nakupujem.
Dobrovoľné peklo
Útok v roku 2011 ma svojou blízkosťou zobudil do reality, no tento život som si vybrala. Pre tých, čo si práve veľavýznamne ťukajú na čelo, provokatívne dodávam: dobrovoľne. Keď som pred piatimi rokmi balila svoj prvý batoh do Kábulu, väčšina známych mi odporúčala nepriestrelnú vestu. V tom čase sa po krajine ešte preháňali autá so zahraničnými vojskami a aspoň trochu upokojovali situáciu. Aspoň sme si to tak vsugerovali. Dnes už je to inak. Islamský štát klope na dvere a Taliban sa už nebojí organizovať samovražedné útoky v Kábule, ktorý bol predtým považovaný za bezpečnú baštu pod kontrolou vlády.
Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Ešte pred pätnástimi rokmi miestni používali knižky, kde sa matematika učila cez príklady: dva kalašnikovy a dva kalašnikovy je spolu koľko kalašnikovov? Ak zabijem dvoch Rusov a ty zabiješ troch Rusov, koľko mŕtvych Rusov budeme mať spolu? Znie to absurdne, ale na takýchto príkladoch vyrástla celá generácia miestnych tridsiatnikov, ktorí nepoznajú nič iné než vojnu.
Jedna slovenská katastrofa
Trvalo trochu dlhšie, kým som zistila, že okrem nebezpečenstva hroziaceho od Talibanu tu hrozia aj iné katastrofy. Tie prírodné. Uvedomila som si to v jednu noc, keď sa krik zvonka celkom prirodzene miešal s krikom modlitby z ampliónu neďalekej mešity. Zem sa začala triasť a ja som mala odrazu pocit, že levitujem.
„Zemetrasenie!“ došlo mi oveľa neskôr, ako by sa v takejto situácii očakávalo. Rozbehla som sa k dverám, no náhle som si uvedomila, že nočná košeľa, v ktorej spím, by mohla extrémne dráždiť moslimské oko. Zemetrasenie-nezemetrasenie, kultúrne odlišnosti treba rešpektovať. Rozbehla som sa späť po plachtu, do ktorej sa zabalím, no už som počula vonku úplne všetkých kolegov. Zle je, bežím neskoro, prebleslo mi hlavou. Ako dupem po schodoch, od radosti sa trasie celé poschodie. Celkom to napovedá o kvalite tunajších stavieb. V zlomku sekundy sa mi pošmykne noha a... Už ležím so zlomeným stavcom na schodoch.
Afganské zlomeniny
Asi už som v Afganistane pridlho, keď aj napriek obrovskej bolesti premýšľam nad tým, ako sa dá urobiť röntgen bez toho, aby som sa musela pred miestnymi vyzliecť. Na ďalší deň si to hneď vyskúšam. Dá sa to. Aj napriek kovovým sponám na mojich rifliach, ktoré tu očividne nikomu neprekážajú. Aj napriek tomu, že ma kolega musí pridŕžať na stole, aby som z neho nespadla. Predpíšu mi za tašku liekov, lebo tak sa to tu robí.
Keďže nie som v Kábule, ale jedenásť hodín autom na sever, musíme takéto zranenia riešiť v miestnej nemocnici, ktorá nie je až tak dobre vybavená. I tak by som nemohla cestovať so zlomeným chrbtom. A cez nebezpečné územie.
Minulý rok sa dalo ešte autom pohodlne prejsť zo severnej provincie Badakšán do Kábulu. Dnes už len letecky. „So mnou sa nemusíš báť cestovať autom,“ hovorieval mi šofér Hassan s potmehúdskym úsmevom zakaždým, keď vyťahoval spod sedadla hrubú kovovú tyč a spoza opaska dýku. Za tie roky si ľudia vytvorili vlastné obranné mechanizmy.
Dýka verzus kalach
„Nechoďte ďalej. Vpredu je Taliban, zišli z hôr na hlavnú cestu,“ zastavuje nás pri jednej takej ceste do Kábulu policajt, hneď ako vidí príliš odlišné auto a príliš bielu cudzinku. Cesta autom cez niektoré oblasti je viac ako dobrodružná. Dvadsať minút tak bez pohnutia sedíme v aute a čakáme, čo sa bude diať. Šofér ma upokojuje a pri tom veľavýznamne ukazuje na dýku. Nie som si istá, či by to postačilo proti talibancom s kalachmi.
„Môžete to skúsiť prejsť, asi už odišli.“ Naše životy visia na tenkom vlásku „asi“. Šofér sa snaží rýchlo prekľučkovať pomedzi desiatky obrnených transportérov na ceste vyčkávajúcich na nepriateľa. Z hlavní namierených do polí nám naskakujú zimomriavky. Vojaci s kalašnikovmi sústredene pozerajú do hľadáčikov a vôbec si nás nevšimnú. Prežili sme. Tentoraz.
Terapia nákupmi
Ale život v Afganistane si ide svojím tempom bez ohľadu na boje, zemetrasenia, povodne a príliš tuhé zimy. A tak si aj ja snažím spríjemniť život, ako sa dá, a ako inak, ak nie nákupmi. Podzadková móda a šatka pripravená, aby náhodou miestni nezistili, že ženy majú na hlave vlasy a na hrudi prsia, a ide sa do mesta. Zaniknuté ministerstvo mravnosti, ktoré „odporúčalo mravnosti a zakazovalo neresti“, by malo zo mňa radosť.
Prechádzame mestom a vo výkladoch sa slnia plesové šaty s veľkými výstrihmi. Nie som si istá, na akú príležitosť by sa v tejto konzervatívnej krajine dali použiť, a tak si idem dať radšej ušiť jedny podľa svojho vkusu. Ukazujem krajčírovi obrázok vytlačený z internetu a snažím sa konverzovať v miestnom jazyku darí. Veď už mi celkom ide – už neposielam kuchára po taniere do nemocnice namiesto do kuchyne a nehovorím cudzím pánom namiesto ujo, blázon. Keď príde na branie mier, pozriem na miestnu kolegyňu: „Ty by si mu dovolila, aby ti vzal miery?“ S citlivými otázkami sa tu nežartuje. „Jasné,“ odpovedá, a tak sa opatrne dám premerať. Prvýkrát v živote mám obvod hrudníka okolo sto. Mladík si totiž pri meraní necháva dostatočnú vzdialenosť rúk od môjho tela. Kultúra nepustí.
Tanečná prehliadka
Okolo obeda už sedím v dome kolegyne, ktorá organizuje veľký žúr pri príležitosti narodenia jej dieťaťa. Samozrejme, iba ženy, dokonca ani jej manžel nemá právo sa zúčastniť. Na rozloženom plastovom obruse na zemi čaká obrovské množstvo jedla. Oveľa viac, než by týchto pätnásť žien mohlo zjesť za tri dni. Všetky sú oblečené v pestrofarebných šatách, ktoré len na uliciach skrývajú pod modrou burkou. V jednej z miestností hrá televízor. Ak sa vám pri sledovaní amerického sitcomu zdá, že obraz je nejaký rozmazaný, nemusíte zájsť k oftalmológovi. Keď sa pozriete lepšie, rozmazaný štvorec sa až podozrivo pohybuje v častiach obrazovky, kde by ste práve v tej stotine sekundy očakávali americké prsia.
Len čo dojeme, žúr sa začína. „Poď tancovať!“ volajú ma. Vždy len jedna zo žien tancuje v strede miestnosti, kde bolo predtým poukladané všetko jedlo, zatiaľ čo ostatné sedia okolo na zemi a tlieskajú. Odchádzam s dobrým pocitom, že aj vo vojnou zničenej krajine si ľudia nájdu spôsob, ako sa zabaviť.
Predpisy sa majú porušovať
Pri dverách ma už čakajú automatické topánky, jedna z vecí, do ktorej sa každý cudzinec v Afganistane okamžite zaľúbi. Prídete pred dvere, vyzujete sa a idete dnu. A zatiaľ čo sa vnútri zabávate, vaše topánky sa akýmsi zázrakom otočia a čakajú na vás, aby ste pri odchode len pohodlne nasadli a odišli.
No doma pri dverách ma už čaká nahnevaný bezpečnostný úradník. Očividne sa nezabával rovnako ako ja: „Porušila si všetky bezpečnostné predpisy!“ Navštívila som dom miestnych a navyše som nikoho neinformovala. To boli len dva, ale nechcem sa hádať. Po sľube, že už to nikdy neurobím, ma nechá odísť.
Záver písaný životom
Rozmýšľam nad záverom tohto článku. A život ponúka zasa raz svoj vlastný. Ako píšem posledné vety, zem sa začína triasť, len celkom jemne. O pár sekúnd už rinčia sklá a všetko dookola pláva. Epický záver. Hrnieme sa dolu schodmi, aby sme včas stihli ujsť von z kancelárie. Asi tridsať nás stojí uprostred zaprášeného dvora len v ponožkách. Kolegyňa Selsela usedavo plače, snažíme sa ju utíšiť.
Chvíľu počkáme vonku a potom sa vraciame k práci. „Toto bolo najhoršie, čo sme kedy zažili,“ hovoria kolegyne. Aj pre mňa. 7,7 stupňa Richterovej stupnice, epicentrum len asi stovku kilometrov od nás. No ja sa raz vrátim domov a oni budú stále žiť s pocitom, že môže prísť ešte horšie.