15.03.2015, 00:02

Kráčam v otcových stopách. Po koncentrákoch

Josef Lustig, syn slávneho českého spisovateľa, vodí po koncentračných táboroch amerických študentov. Stretli sme sa s ním v Seredi.

Prežil Terezín, Osvienčim aj Buchenwald. Po zvyšok života sa zo svojich zážitkov „vypisoval“ a robil to natoľko sugestívne, že sa zaradil k svetovej spisovateľskej špičke. Arnošt Lustig – lebo o ňom je reč – sa však s holokaustom vyrovnával aj inak: učil o ňom. A (nielen) v tejto misii pokračuje aj jeho syn Josef, s ktorým sme sa stretli za ostnatými drôtmi bývalého pracovného tábora v Seredi. V sprievode skupinky amerických študentov.


„O histórii už niečo tušia, a tak teraz jazdíme na miesta činu. Najmä na tie, čo sa viažu k tvorbe môjho otca,“ vysvetľuje nám s odzbrojujúcou srdečnosťou muž, ktorý má na svojom konte viacero filmov s tematikou holokaustu, okrem iného aj dokument Môj foter a jeho najobľúbenejšie koncentráky.


Josef Lustig medzi americkými študentami v pracovnom tábore v Seredi. Snímka: HN/Peter Mayer

Na Slovensko prišli v rámci intenzívneho kurzu Holokaust v literatúre a filme Arnošta Lustiga, ktorý syn Josef učí raz – dva razy do roka. Študenti pochádzajú z rozličných amerických univerzít a v Prahe trávia jeden semester, ktorý organizuje vzdelávacia inštitúcia CIEE.

„Pred Sereďou sme navštívili Múzeum a bývalý koncentračný tábor v Mauthausene, aby získali z prvej ruky dojem o tom, čo znamenalo vyhladzovanie ťažkou prácou a plynom. V tomto tábore bola oslobodená aj Arnoštova mama Terézia, sestra Hana či sesternica Věra,“ objasňuje nám. V rámci Slovenska si študenti popri Múzeu židovskej kultúry obzreli aj bývalé a so zemou zrovnané geto, prakticky bez Židov. „To je pre nich v priamom kontraste tak s getom v Prahe, kde boli plamienky židovského života po vojne opäť zapálené a ešte prebleskujú, ako aj so životom kypiacimi komunitami v Izraeli či Spojených štátoch,“ vysvetľuje Josef Lustig. Slovensko má však v rámci ich cesty aj iný význam: spoznávajú ho ako krajinu, kde sa Židia zúčastnili na masovom odboji proti nacistom – v rámci pracovného tábora v Novákoch.

Približne polovicu zo študentov tvoria Židia, patrí k nim aj 20-ročná Nicky z New Jersey, ktorá má v občianskom preukaze zhodou okolností zapísané rovnaké priezvisko ako jedna z najslávnejších Lustigových postáv – Katarína Horovitzová. „O túto tému sa zaujímam už roky. Chodila som do židovskej školy, takže to pre mňa bolo prirodzené. Je podľa mňa dôležité si to neustále pripomínať, nemôžeme totiž dopustiť, aby sa čosi podobné opäť zopakovalo,“ vysvetľuje svoju motiváciu prihlásiť sa na tento kurz. Obzvlášť oceňuje, že má šancu spoznať históriu cez priamych svedkov.


V Múzeu židovskej kultúry. Snímka: HN/Peter Mayer

A hoci samotný Josef holokaust nezažil, otec Arnošt ho do tejto tragickej epochy svetových dejín prakticky celý život zasväcoval. „Nemal predo mnou žiadne tabu. Hneď po vojne navštívil ako novinár Mauthausen a vzal ma so sebou. Jediným tabu bola moja vlastná obmedzená predstavivosť. Lebo človek ten holokaust nedokáže skutočne pochopiť ani pri najlepšej vôli. A toto môj otec nedokázal Nemcom odpustiť: že sa do toho, čo mu ako Židovi pripravili, nedokážu skutočne vžiť ani jeho najbližší.“ 

 

Prečítajte si aj: Prestupné miesta do stanice smrť. Od Slovákov pre Slovákov