Aj takto vyzerali reklamy na Babettu, ktorá sa najmä na západ vyvážala pod značkou Jawa. Snímka: archív Zdena Metzkera
Stala sa synonymom československých mopedov a vyvážala sa do osemdesiatich krajín sveta. „Bola pekná, lacná, spoľahlivá a ľahká. Na začiatku jej vývoja totiž stála požiadavka, aby ju naštartovala aj útla žena a dala sa prenášať po schodoch do pivnice,“ spomína jeden z približne stovky jej tvorcov Zdeno Metzker. Reč je o... Babette.
Aj pre dámu v sukni
„Malá Babeta šla do světa...“ Na prvé počutie sa zdá, akoby slávna pieseň z muzikálu Kdyby tisíc klarinetů bola ušitá dvojkolesovej legende (nielen) socialistických ciest na mieru. A pritom to bolo naopak. Kým skladba vznikla okolo roku 1966, samotný moped sa začal vyvíjať až o dva roky. O ďalšie dva sa na tejto pýche Považských strojární už veselo prevážali chlapci aj dievčatá z oboch strán železnej opony.
To medzitým bola drina, radosť, ale aj obavy. Do tohto projektu sa totiž dizajnéri, konštruktéri a technici z považského závodu pod vedením Gustáva Ulického a dizajnéra Jindřicha Šafaříka púšťali po neúspechu mopedov v Česku. „Moped, aj keď vyzerá nevinne, predstavuje dosť veľký technický problém,“ komentuje Zdeno Metzker, ktorý sa špecializoval na motory. Očakával sa od neho slušný výkon a zrýchlenie, no zároveň nízka rýchlosť (len 40 km/h), k tomu ľahké štartovanie i šliapanie – ako na bicykli – a samozrejmosťou bola nízka spotreba i cena. Mnohé z týchto parametrov si vyžiadal sám ľud: pred vývojom Babetty sa rozoslalo 100-tisíc anketových lístkov. Vrátila sa štvrtina. Aj na základe nich sa napríklad stanovilo, že moped musí pekne vyzerať nielen sám osebe, ale tvoriť oku lahodiaci celok aj s dámou, ktorá na ňom sedí v sukni. „Mali sme vždy šťastie na talentovaných dizajnérov, ktorí videli desať rokov dopredu.“
2 milióny Babiett
Slováci sa na rozdiel od Čechov tiež rozhodli pozdvihnúť pôvodne ručný pohon mopedov na automatický... A vôbec: vyvinuli popri práci na Babette aj nové patenty – aby nemuseli platiť licenčné poplatky.
A hoci svet – najmä ten západný – si na našej Babette odjazdil svoje, poznal ju len pod značkou Jawa. Tak v tom čase rozhodli socialistické autority – Jawa totiž bola už pred nástupom mopedov svetoznámou značkou. Paradox je, že Považské strojárne za ňu museli Česku – kde sa originálna Jawa vyrábala – platiť. „Naši servisní inšpektori si doberali pražských kolegov, že to skôr Jawa by mala platiť Považským strojárňam za propagáciu ich mena. Mopedov sa totiž predávalo podstatne viac ako veľkých motocyklov,“ spomína Metzker.
Dopyt bol natoľko veľký, že z času na čas sa v Československu nedala Babetta vôbec zohnať. Devízy však boli devízy. V hlbokom socializme sme ich – okrem iného – potrebovali aj na výrobu tankov, a preto sme pristali aj na predaj za mierne dumpingové ceny. Odhadom sa Babiett vyrobilo okolo dvoch miliónov, posledné opustili výrobnú linku pred 15 rokmi. No svet na nich jazdí dodnes. A aj to je dôkaz, že nízka cena nebola ich jediná pridaná hodnota.
Uhučaná, no spoľahlivá. Vétrieska nám slúži dodnes
Vétriesku nájdete v našej armáde dodnes. Snímka: archív
Najuniverzálnejšie. Najspoľahlivejšie. Najvyužívanejšie. A v istom zmysle aj najkultovejšie. Na území Slovenska a Česka by ste len ťažko hľadali človeka nad 13 rokov, ktorý dosiaľ nepočul o aute nazývanom vétrieska.
A pred pár desaťročiami ste na Pragu V3S, pôvodne vyrobenú pre potreby armády, narazili doslova všade. A to z jednoduchého dôvodu: okrem klasického valníka tento stredný nákladný automobil, preslávený okrem iného aj filmom Vesničko má středisková, využíval rôzne nadstavby. Stojí za to si pár z nich vymenovať: žeriavová, chemická, spojovacia, opravovňa vody, delostrelecká, cisterna, olejnička, ale aj neslávne známa fekálna... Vojenský trojnápravový špeciál, ktorý sa v roku 1953 vyvinul pre potreby Československej ľudovej armády, aj vďaka týmto nápravám dokázal byť doslova multifunkčný aj v poľnohospodárstve... a v podstate kdekoľvek. „K jej veľkým výhodám patrilo, že bola veľmi spoľahlivá a málo poruchová,“ hovorí Peter Kadlec, kurátor Vojenského historického múzea v Piešťanoch.
Zvládla kopcovitý aj piesčitý terén a dokázala vzdorovať aj intenzívnym horúčavám. A vďaka všetkým týmto kvalitám jej človek dokázal odpustiť aj typickú „uhučanosť“. A vlastne stále odpúšťa: vétriesky totiž nájdete v slovenskej aj českej armáde dodnes. Napriek tomu, že posledný originál sa vyrobil v roku 1985.
Pátranie po utajenom tvorcovi rádia Tesla
Jedno z najkrajších slovenských bakelitových rádií - Talisman 308U. Snímka: archív M.Schmidta
Súčasťou socialistického zriadenia bolo viacero bizarností. Patril k nim aj dôraz na kolektívnu prácu. (Pravdaže, na úkor jednotlivca.) Dôsledkov tejto tendencie bolo okrem iného aj to, že autorstvo mnohých výrobkov bolo takpovediac skupinové a meno jeho hlavného tvorcu nebolo nikde zachované.
Rovnaký osud stihol aj rádioprijímač Tesla 308U Talisman. Teda – stihol by, keby sa na scéne nebol pár rokov dozadu objavil Maroš Schmidt, dizajnér a zakladateľ združenia Ostblok a kurátor a kustód v Slovenskom múzeu dizajnu SCD, a nerozhodol by sa po jeho „stvoriteľovi“ pátrať. Rádioprijímač, vyrábaný medzi rokmi 1956 až ´58 si túto pozornosť aj skutočne zaslúžil: patrí totiž k najkrajším bakelitovým a najznámejším socialistickým rádiám vôbec. „Pre jeho špecifický dizajn, ktorý nesie so sebou nános medzivojnového Art Deco, ho pozná veľmi veľa ľudí.“ tvrdí Maroš Schmidt.
Autor bol síce neznámy, no experti, ktorí ho hojne obsadzovali do rôznych publikácií o dizajne, ho akosi automaticky očakávali na českej strane. Maroš sa však jedného dňa dopočul, že ho vytvoril Igor Didov. Známy to slovenský dizajnér, okrem iného otec spätného projektora Meotar, celého radu kultových vodovodných batérií zo Slovenskej armatúrky Myjava, lodí i kolesových traktorov. Autorom tohto tvrdenia bol ďalší známy slovenský dizajnér a autor prvého slvoenského rádioprijímača vlastného vývoja Ján Vikrut, ktorý tiež tvrdil, že Igor Didov Talisman 308U vytvoril ešte ako študent filozofickej fakulty. Chýbal však dôkaz, a aj preto tejto informácii prakticky nikto neveril. Až pokým Maroš jedného pekného dňa v hŕbe Didovových skíc a výkresov kresby tohto rádia neobjavil. „Bola to obrovská satisfakcia, lebo som sa pomaly začal cítiť ako šíriteľ neoverených bludov.“ Táto bádateľská skúsenosť bola natoľko opojná, že odštartovala jeho pátranie po ďalších utajených autoroch kultových
(česko)slovenských výrobkov.
Už dnes, 12.septembra, nájdete v Hospodárskych novinách prvý diel seriálu Takí sme boli.
Prečítate si v ňom:
príbehy šiestich socialistických ikon
rozhovor s dizajnérom Marošom Schmidtom, ktorý sa venuje archívácii socialistických výrobkov v rámci združenia Ostblok
Alebo si môžete jednoducho objednať pdf vydanie (aktuálne v deň vyjdenia) cez SMS na váš mail TU.
Staršie pdf vydania najdete TU.