05.04.2013, 00:00

Jozef Gabčík: Slovák s povolením zabíjať. Heydricha (foto)

Pred 101 rokmi sa pri Žiline narodil muž, ktorý vstúpil do histórie druhej svetovej vojny.

Heydrichovo auto sa vynorí spoza zákruty. Jeden muž namieri na otvorený kabriolet svoj stengun, druhý vzápätí hádže k pravému kolesu ručný granát. V tej chvíli sa na moment zastavuje čas a do histórie vstupujú dvaja muži. Jeden z nich je Slovák Jozef Gabčík.



Kto ste, Jozef Gabčík? Pýta sa na obálke rovnomennej knihy historik Milan Varsik. Jednotlivé režimy 20. storočia by mu odpovedali rôzne: Terorista. Hrdina. Čechoslovák. Jozef aký? O slovenskom parašutistovi, ktorý čelil jednému z vodcov nacistického Nemecka, sa dlhé roky mlčalo. Raz z donútenia, inokedy z ľahostajnosti. Jeho príbeh je pritom omnoho dramatickejší, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Kto teda naozaj ste, Jozef Gabčík?

Kováč so srdcom vojaka
Vchádzame do obce Poluvsie pri Žiline, dnes mestskej časti Rajeckých Teplíc. Práve tu sa pred 101 rokmi narodil budúci člen výsadkovej skupiny Anthropoid, v nenápadnom dome v okrajovej časti dediny. Ten dom tam stojí dodnes a dodnes v ňom býva Gabčíkova rodina.
„Môj prastrýko sa vyučil za kováča, ale mal veľmi blízky vzťah k vojenčine,“ vysvetľuje Katarína Tomčíková, Gabčíkova praneter. „Preto v roku 1939 prekročil hranice do Poľska a pridal sa k československému vojsku. Nemohol sa situácii len tak prizerať.“ Prácu vo vojenskej chemickej továrni tak vymenil za uniformu a začal písať úplne nový príbeh, ktorý neskôr ovplyvnil životy tisícok ľudí. Ten príbeh však jeho praneter začala skúmať až okolo roku 2008. „Veľmi ma mrzí, že som sa na Jozefa nikdy nespýtala našej starkej. Bola to jeho švagriná a pamätala si priamo na život s ním,“ krúti dnes hlavou Tomčíková. Našťastie však existuje niekto, kto sa „starkej“, Márie Gabčíkovej, na Jozefa  stihol opýtať. Český historik Jaroslav Čvančara.

Vojenská knižka Jozefa Gabčíka. Snímka: Fotoarchív VHA/VÚA Praha  

Zabiť Heydricha
„Ukázala mi izbu i posteľ, kde býval predtým, než odišiel, i nejaké fotky,“ spomína Čvančara. O tom, aký skutočne Gabčík bol, svedčia väčšinou len spomienky jeho súčasníkov, ktoré sa podarilo zozbierať historikom i rôznym nadšencom. Čosi však predsa len objavujeme aj na papieri.
„164 cm vysoký, vlasy hnedé, oči modré,“ píše sa v jeho osobnej karte vojaka československej armády v Anglicku. Zachoval sa dokonca aj záznam z Gabčíkovho výcviku, akési jeho vojenské „vysvedčenie“. „Živý a veľmi disciplinovaný vojak. Nemá toľko nápadov, ako niektorí iní, a je pomalší v získavaní vedomostí. Je absolútne spoľahlivý a veľmi ochotný. Dobrý vedúci,“ píše sa v ňom. Tieto dokumenty si však už pozeráme v priestoroch 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline, ktorý dokonca nesie Gabčíkovo meno. Materiály pochádzajú z obdobia, keď už mal Gabčík za sebou boje na francúzskom fronte aj výcvik pre parašutistov v Londýne. A pred sebou životnú úlohu, ktorou ho poverila československá exilová vláda: zabiť Reinharda Heydricha, zastupujúceho ríšskeho protektora, ktorý krátko po svojom príchode do Protektorátu Čechy a Morava odsúdil na smrť stovky miestnych. A „jatky“ mali pokračovať. „Myslím si, že Gabčík bol typický výsadkár. Vraj veľmi veselý, vtipný a energický, no zároveň rázny a tvrdohlavý. Hovorí sa, že v jednej chvíli dokázal od rozčúlenia hádzať okolo seba predmety, ale o chvíľu sa už zase smial,“ hovorí Světlana Tomanová, majorka spomínaného pluku, ktorá o Jozefovi Gabčíkovi dokonca pripravuje knihu.



Posledná vôľa, ktorú vlastnoručne spísal Jozef Gabčík pred zoskokom do Protektorátu Čechy a Morava. Reprofoto: HN/Pavol Funtál

Tajomstvo Lorny Ellisonovej
V Anglicku však Gabčík zanechal aj inú stopu. V čase, keď spolu s Janom Kubišom bývali v dome vdovy Ellisonovej, spriatelili sa s ich dcérami. Nakoľko? Ťažko povedať. Blízky vzťah však dokazuje aj zachovaná „posledná vôľa“ oboch parašutistov.
„V prípade môjho úmrtia upovedomte túto anglickú rodinu: Miss Lorna Ellison... Whitechurch, Sopol,“ píše Gabčík. Takmer identicky znie tá Kubišova, on však žiada upovedomiť Lorninu sestru Ednu. V niektorých zdrojoch sú uvedené ako priateľky, či dokonca snúbenice parašutistov. „Nemyslím si, že by išlo o vzťah v pravom zmysle slova. Uvedomme si, že Lorna mala v tom čase šestnásť rokov a Angličanky boli známe svojou konzervatívnou výchovou,“ tvrdí Tomanová.
Gabčík s Kubišom sa síce už do Anglicka nikdy nevrátili, príbeh ich vzťahu s dvoma anglickými sestrami sa však dočkal pokračovania  takmer o 60 rokov neskôr. Angličan John Martin, ktorý patrí k nadšencom skúmajúcim pozadie atentátu na Heydricha, vypátral Lornu Ellisonovú a ako 81-ročnú ju doviedol do Prahy. Na miesta späté s jej dávnym známym, ktorého po odchode z Londýna už nikdy viac nevidela. Kruh sa symbolicky uzatvoril, Lorna Ellisonová nedlho po návšteve Čiech zomrela.

[[{"type":"hn-image","fid":"209829"}]]

Kubišova rodina popravená, Gabčíkovci prežili
[[{"type":"hn-image","fid":"209830","attributes":{"class":"right","width":"200","height":"282"}}]]Do života Jozefa Gabčíka ešte vraj vstúpili aj dve iné ženy, to však už spolu s ďalšími parašutistami zoskočil do Protektorátu Čechy a Morava a sústredil sa na jediný cieľ: zabiť Heydricha.
Podarilo sa mu to, aj keď nie tak, ako si to predstavoval. Dôsledky boli fatálne, životom zaplatili nielen siedmi parašutisti, ale aj tisíce ďalších nevinných ľudí. Vrátane ich vlastných rodín. Aj na tomto mieste sa však objavuje jedna historická záhada. Zatiaľ čo Kubišova rodina bola takmer okamžite popravená v Mauthausene, na Gabčíkovcov Nemci nesiahli.
„Podľa mňa je tých dôvodov viac. Po prvé, Jozef Gabčík nevyhľadal svoju rodinu, a teda nikto ich nemohol obviniť zo spolupráce. Po druhé, postavenie slovenského štátu bolo odlišné od okupovaných Čiech a Moravy, kde vládlo gestapo. Na Slovensku boli trocha iné pomery a Berlín si ho nechcel rozhnevať. Potreboval každého vojaka na východnom fronte, kto vie, čo by nasledovalo po nejakej razii,“ vysvetľuje Čvančara.
V jednej veci sa však Gabčík celkom určite nemýlil.
„Skupina Silver A i Anthropoid pred zoskokom podala dispatcherovi ruku a presvedčivo povedala: Čoskoro o nás budete počuť, urobíme všetko, čo bude možné,“ píše sa v hlásení kapitána lietadla Šustra. O pár sekúnd po tomto vyhlásení Jozef Gabčík zoskočil priamo do dejín druhej svetovej vojny.