Týždeň s mamou, týždeň s otcom. Naše dieťa má viac domovov

Dcéra Barbory Kamrlovej pred pár rokmi nakreslila v škole na tému rodina výkres, kde sa popri mame a otcovi zmestili aj ich vtedajší partneri. Učiteľka ju za obrázok nepochválila, rodinu predsa tvoria len otecko a mamička. Dcéry sa tento prístup bolestivo dotkol. A nemenej Barbory Kamrlovej, ktorá je presvedčená, že čím viac skutočne blízkych ľudí dieťa vôkol seba má, tým je to preňho lepšie. Aj po rozvode. Nielen týmto však vysokoškolská učiteľka z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského už roky spochybňuje zakorenený obraz „tradičnej“ rodiny.

Víkendoví otcovia
Keď sa s exmanželom rozvádzali, ich dcéra mala šesť. Na Slovensko sa vrátili po 10-ročnom živote vo Francúzsku a súdu navrhli, že by mali záujem o striedavú starostlivosť. Sudkyňa im vysvetlila, že taký inštitút u nás neexistuje, ale môžu sa na ňom mimosúdne dohodnúť. Aj sa tak stalo. Dcéra striedavo žila raz u jedného, raz u druhého rodiča v tom istom meste a podľa Barboriných slov tento model, úspešne rozšírený v takmer všetkých západných krajinách, vyhovoval všetkým trom.

Pred štyrmi rokmi sa striedavá starostlivosť, ktorej hlavným cieľom je umožniť rodičom rovnocennú výchovu dieťaťa aj po rozvode, uzákonila aj u nás. V praxi však zostáva výnimkou, najrozšírenejším modelom je naďalej dieťa zverené matke, s ktorým sa otec stýka každý druhý víkend. Teda – v tom lepšom prípade. Tento model má podľa Barbory Kamrlovej  na svedomí desaťtisíce slovenských otcov ochudobnených o to najpodstatnejšie: plnohodnotný vzťah so svojím dieťaťom. O samotných deťoch ani nehovoriac.

Domov je obsah
„Dieťa má mať jeden domov. To je hlavný argument proti striedavej starostlivosti, s ktorým sa za posledné štyri roky nepodarilo na Slovensku nijako pohnúť,“ tvrdí Barbora Kamrlová, akási neoficiálna „hovorkyňa“ striedavej starostlivosti u nás, a dodáva, že dôvodom tohto mýtu je fatálna zámena termínov „domov“ a „adresa“. „Domov je obsah a adresa forma. Ak dieťa nedostane obsah, je úplne prirodzené, že sa stane závislým od svojej plyšovej hračky, postele či tapiet.“ Skutočný domov podľa nej tvoria zmysluplné a láskou naplnené vzťahy. „Naša dcéra sa cítila doma tam, kde som s ňou bola ja, môj bývalý manžel, prípadne jeho rodičia,“ tvrdí a dodáva, že dostatočný argument v prospech tejto teórie je skutočnosť, že model striedavej starostlivosti už roky funguje vo vyspelých krajinách typu Nemecko, Belgicko či Kanada.

U nás mu okrem tejto zámeny domova za adresu podľa jej slov nenahráva najmä paradigma postavená na viere, že žena je pre výchovu dieťaťa podstatnejšia ako otec. Jej priamym dôsledkom sú podľa Barbory Kamrlovej nezrelé matky na jednej a neschopní a ustráchaní otcovia na strane druhej. „U nás je bežné, že jeden z rodičov sa po rozvode odsťahuje do iného mesta, čím možnú striedavú starostlivosť prirodzene skomplikuje. A nikto im to nemá za zlé. Rodič by pritom mal byť natoľko zodpovedný, že prioritou preňho bude žiť tam, kde dieťa získa šancu na starostlivosť aj zo strany toho druhého.“ Žiaľ, najmä matky často svoje dieťa využívajú ako nástroj pomsty vo vzťahu k bývalému manželovi.

Diagnóza: nezodpovedný rodič
Samozrejme, striedavá starostlivosť podľa nej nie je možná vo všetkých prípadoch, avšak mala by sa považovať za prvoradý model a o ďalších variantoch by sa malo uvažovať až po jej zlyhaní.

Na Slovensku tento model podľa nej už vopred zlyháva na banálnom dôvode: neschopnosti rodičov dohodnúť sa. V tomto smere by mohla rozvedeným párom výrazne pomôcť nariadená mediácia (ideálne bezplatná), ktorá by ich dokázala nasmerovať k zmysluplnej komunikácii. A odbúrať odolné predsudky typu, že otec sa nedokáže postarať o choré dieťa, a preto musí byť stále u matky. „Ak to počas manželstva naozaj nezvládol – možno aj preto, že mu to nik neumožnil – po rozvode je najvyšší čas, aby to dobehol. Však ak sa s matkou nedajbože stane čosi zlé, aj tak tá starostlivosť zostane na ňom,“ konštatuje Barbora Kamrlová a dodáva, že mediátori by na rozdiel od súdu dokázali prizvať do otvorenej debaty aj matkinu matku, teda svokru, ktorá sa podľa jej skúseností vo väčšine prípadov stavia proti tomu, aby dieťa po rozvode zostalo aj v starostlivosti otca.
Za najväčšie ohrozenie rodiny na Slovensku však Barbora Kamrlová považuje ešte čosi iné: chýbajúcu prípravu na manželstvo. „Tú má výborne zvládnutú práve veriaca časť obyvateľstva. Zažila som aj páry, ktoré sa po predmanželskom kurze rozhodli sobáš ešte odložiť, lebo si uvedomili, že nie sú zrelí. A vôbec: ak by u nás existovala výchova k zodpovednosti, sexuálna výchova by stratila svoje opodstatnenie.“ Na rovinu dodáva, že ak by kvalitný predmanželský kurz absolvovala aj ona so svojím exmanželom, ich vzťah by mal určite odlišný priebeh.