15.03.2015, 00:10

Aj Slovensko malo svoje tábory smrti. Boli sme na miestach bez návratu

Navštívili sme bývalý pracovný a koncentračný tábor v Seredi, kde sa budúci rok otvorí prvé slovenské múzeum holokaustu.

Väčšinu dotiahli násilím. No našli sa aj Židia, ktorí sem vstúpili z vlastného rozhodnutia. Pri pohľade na rozľahlý „appeplatz“ im zaiste ani len nenapadlo, že jednej noci budú po ňom v panike krúžiť s tehlami v rukách a uhýbať sa pred bičmi a kovovými tyčami. A už vôbec nikto z nich netušil, že si tým zvyšuje šance na transport do plynových komôr. Vitajte v seredskom tábore, na poslednom autentickom mieste, ktoré ešte nesie stopy slovenského holokaustu.

Scéna z nemocnice
„Ako prvá z tunajších väzňov som dostala týfus. Dali ma do karantény, veľkého baraku s kopou chorých. Moja mamička sedela vedľa mňa. Niekoľko dní po mne dostal týfus aj môj brat. (...) Krátko nato sa tu objavili Nemci, predstúpili pred moju mamu a vyzvali ju: ,Musíš ísť do transportu.‘ Mamička začala plakať a hovoriť im: ,Nechajte ma tu, povedali mi, že moje deti zomrú. Nechajte ma, kým mi nezomrú.‘ Oni ju však, kričiacu, zobrali za ruky a nohy a odtiahli preč.“ Eva Kohnová na plátne pred nami prepukne v srdcervúci plač. Táto spomienka na mamu je jej poslednou.
Pri záverečných titulkoch dokumentu sa postaví pred improvizované kino náš sprievodca Martin Korčok a oznámi nám, že scéna, ktorú sme práve videli, sa pred sedemdesiatimi rokmi odohrala presne na tomto mieste: v bývalej židovskej nemocnici pracovného tábora v Seredi. (Jedinej, ktorá kedy na pôde slovenského štátu existovala.) Na pár sekúnd zmĺkne a potom nás vyzve, aby sme ho nasledovali. Vychádzame pod holé nebo. Na slnkom zaliaty appelplatz.
 


Deti sa rodili aj v pracovných táboroch. Kočíky sú pristavené pred barakmi v seredskom tábore. Snímka: archív Múzea židovskej kultúry.

Rekordných šestnásťtisíc
Podobné situácie sa počas druhej svetovej vojny odohrávali za ostnatými drôtmi trojice pracovných táborov: v Novákoch, vo Vyhniach a v Seredi. (Počas transportov prechodne aj v Žiline.) Seredský je spomedzi nich jediný, ktorý sa zachoval až dodnes. Žiaľ, na svojom konte má aj inú výnimočnosť. „Zo žiadneho iného miesta na Slovensku sa nedeportovalo také množstvo Židov. Tunajším táborom ich prešlo až 16-tisíc,“ objasňuje Martin Korčok, vedúci Múzea holokaustu Sereď.



Aj úplne posledný slovenský židovský transport vyrážal práve odtiaľto. Smeroval do Terezína a vypravený bol 31. marca 1945. Pod taktovkou dlhodobo najhľadanejšieho nacistu Aloisa Brunnera, pravej ruky Adolfa Eichmanna, ktorý sa po potlačení SNP stal hlavným veliteľom seredského tábora a postaral sa o jeho najbrutálnejšiu etapu. Avšak nepredbiehajme. Naopak – ponorme sa hlbšie do minulosti. Iba tak sa pred nami projekt pracovných táborov rozprestrie v celej svojej obludnosti.


Pracovný tábor v Seredi sa rekonštruuje do pôvodnej podoby. Verejnosť ho bude môcť navštíviť už budúci rok. Snímka: HN/Peter Mayer

Makačka na HDP
12. október 1938. Čerstvo vzniknutá autonómna vláda na svojej porade prijíma rozhodnutie o vzniku pracovných útvarov, ktoré sa pár mesiacov nato uzákoní. Ako píše Marek Danko zo Spoločenskovedného ústavu SAV, nešlo o novinku: „Vojensky organizovaná pracovná sila sa u nás rozšírila už pred 2. svetovou vojnou v 30. rokoch a povolávali sa do nej nezamestnaní muži vo veku od 18 do 65 rokov.“
V novovzniknutom slovenskom štáte však zohrajú oveľa podstatnejšiu rolu. Na základe čoraz tvrdších zákonov do nich „upracú“ mužov, ktorí sa nemôžu zúčastniť brannej služby. Preložené do jazyka praxe: Rómov a najmä... Židov. Zmysel týchto útvarov prudko stúpa po 9. septembri 1941, keď slovenská vláda schváli nariadenie o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex. Jeho súčasťou bol aj paragraf, ktorý Židom od 16 do 60 rokov nariadil pracovnú povinnosť pod dozorom ministerstva vnútra. Keďže pracovné útvary (používal sa aj termín strediská – pozn. red.) sú určené výlučne pre mužov, ešte ten istý mesiac vznikol nový inštitút, do ktorého privážali celé rodiny: s cieľom zvyšovať v  tunajších nábytkárskych, krajčírskych či zámočníckych dielňach HDP Slovenského štátu. Reč je, samozrejme, o starých známych... pracovných táboroch.

Zatiahnuté nebo nad tábormi
Prvý sa otvára práve v Seredi a na jeho založenie má – paradoxne – vplyv aj Ústredňa židov, jediná povolená židovská inštitúcia vo vtedajšom Slovensku. „Z nášho pohľadu to znie neuveriteľne, no Židia, ktorí boli vtedajšou propagandou odsudzovaní ako príživníci, chceli aj takto dokázať, že sú schopní a ochotní pracovať pre štát,“ vysvetľuje Monika Vrzgulová z Ústavu etnológie SAV. „Po arizácii a strate zamestnania zostali osamotení a bezprizorní, a tábory vnímali ako priestor, kde budú môcť byť medzi svojimi a pracovať.“
S týmto názorom však polemizuje Martin Korčok, ktorý tvrdí, že inú voľbu jednoducho nemali.  „Do väzenia nikto nevstupuje dobrovoľne.“
Tak či onak, koncom februára 1942 sa nad tábormi definitívne zaťahujú mraky. Nad účasť Židov na hospodárskom raste je postavené „konečné riešenie“ a pracovné tábory sa pozvoľna premieňajú na prestupné stanice do nacistických koncentrákov.

Boxer a králiky
Šesťapoldňový pracovný týždeň. A k tomu ponižovanie a týranie najrozličnejšieho druhu. „Záviselo od toho, kto práve táboru velil,“ vysvetľuje Martin Korčok. V období takzvanej prvej Serede (takto etapu do vypuknutia SNP nazývajú pamätníci – pozn. red.) to boli najskôr predstavitelia Hlinkových gárd, neskôr žandári. „V tomto smere sa vyznamenali najmä dvaja gardisti: Straka a Cingel. Prvý z nich bol boxer, ktorý zvykol biť obyvateľov až do bezvedomia,“ opisuje Martin Korčok. Podľa výpovedí svedkov narazil len jediný raz: keď si zobral na mušku Žida, ktorý bol zhodou okolností takisto bývalý boxer. „Ten mu po niekoľkých úderoch chytil ruku a povedal, že stačilo. A Straka sa naozaj stiahol.“ Spomínaný Cingel vyžadoval nezmyselné úkony typu prechádzať vôkol neho s roztiahnutými prstami a rukami od tela, a ďalší, menom Vozár, zas napríklad s obľubou strieľal medzi ľudí. Populárnou metódou na ponižovanie bývala kontrola uložených vecí, ktoré gardisti v rozmarnej nálade neraz nanovo rozhádzali.
Ušetrené neboli ani deti. Hoci počas „prvej Serede“ navštevovali aj školu a škôlku, aby ich rodičia mohli nerušene pracovať, na chode tábora sa podieľali aj ony. „Smutne známou sa stala chovná stanica angorských králikov, ktoré sa za prítomnosti detí sťahovali z kože. Bol tam strašný smrad a každé jedno dieťa z nej odchádzalo s plačom.“
Krátke obdobie uvoľnenia nastalo koncom roka 1943, keď velenie prevzali ľudskejší žandári a výnimkou neboli ani stretnutia mladých so sprievodom legendárnych hudobníkov Lazarovcov, kde sa aspoň na pár chvíľ odbremenili od ťažkého osudu. V tom čase sa v tábore vykryštalizovalo aj podzemné hnutie, ktorého člen po vypuknutí SNP so zbraňou v ruke donútil veliteľa žandárov, aby otvoril brány.

Smrť v bazéne
Po potlačení Povstania nastala éra takzvanej druhej Serede. Velenie prevzal nacista Alois Brunner, ktorý sem bol nasadený, aby pochytal zvyšok Židov a zabezpečil transport do vyhladzovacích táborov. Pre obyvateľov nastali doslova pekelné časy. Na následky teroru a mučenia zomierali ľudia aj priamo na mieste, popri čakaní na odvoz do plynu. Najviac ich prišlo o život počas noci, kedy velenie tábora vyhnalo ženy, deti aj mužov na appelplatz, nútilo ich behať do kruhu a popritom tĺklo bičmi, reťazami a tyčami. Niektoré z obetí našli posledné miesto odpočinku v malom bazéne za barakmi, ktorý nacisti zahrabali.
Po vojne sa tábor zmenil na kasárne a tunajší vojaci v ňom desiatky rokov slúžili bez toho, aby vedeli, že miesto výkonu ich vojenskej služby je vlastne... neoznačený cintorín.


V Seredi vznikne múzeum holokaustu

Priestor bývalého pracovného tábora je už šiesty rok vyhlásený za národný kultúrnu pamiatku a verejnosť ho bude môcť navštíviť začiatkom roku 2016. V rámci novovzniknutého Múzea holokaustu Sereď sa tu do pôvodnej podoby aktuálne rekonštruuje pätica pôvodných barakov, kde v rokoch 1941 – 1945 žili internovaní Židia.
„Interiér prvej budovy poslúži na expozíciu, ktorá priblíži osudy Židov z územia Slovenska počas 2. svetovej vojny. Ako sa ich dotkli protižidovské zákony, kde boli sústredení, odkiaľ boli deportovaní,“ vysvetľuje vedúci múzea Martin Korčok. „Zameriame sa tu aj na Židov, ktorí pripadli po Viedenskej arbitráži Maďarsku.“ V druhom baraku si ľudia budú môcť obzrieť, ako vyzeralo tunajšie ubytovanie, či dielne - stolárske, betonárske, zámočnícke a krajčírske, teda bývalé pracoviská väzňov.
Expozícia v tretej budove ukáže, ako sa žilo v tábore v najbrutálnejšej etape po potlačení SNP. Štvrtý barak sa zas premení na akýsi pamätník, ktorého súčasťou bude menný zoznam všetkých zavraždených Židov zo Slovenska. Časť priestoru sa venuje židovským záchrancom – a to aj pomerne originálnym spôsobom: v podobe zasadeného stromu, ktorý bude prerastať cez strechu. „Ide o odkaz na tradíciu, ktorá sa zaužívala pri odovzdávaní ocenení Spravodliví medzi národmi. Každému záchrancovi sa totiž zvykne zasadiť strom,“ objasňuje Martin Korčok.
Posledný barak sa premení na školiace stredisko, určené odbornej, ale aj laickej verejnosti.