14.11.2014, 00:02

Kult, čo má na konte milióny. Životov

Pred 95 rokmi prišiel na svet tvorca zbrane, ktorá sa od čias studenej vojny využívala vo všetkých konfliktoch sveta. Kalašnikov


Tvorca najslávnejšej zbrane sveta: Michail Kalašnikov (1919 - 2013). Snímka: Reuters

 

Pripomína to protikapitalistickú propagandu z totalitných čias. A pritom je to holý fakt. Keď americkí vojaci narazili počas vietnamskej vojny na mŕtvoly miestnych bojovníkov, v nejednom prípade odhodili svoje M16-ky a prehodili si namiesto nich cez plece... zbraň svojho nepriateľa. Jej názov by aj po šesťdesiatich rokov bez prípravy odrapotal každý malý chlapec. Na svete totiž neexistuje populárnejšia zbraň ako... kalašnikov.

Po hlaveň v blate
„Nie je extra dobrá, extra ľahká ani extra presná,“ komentuje kvality pušky, ktorá prišla na svet dva roky po druhej svetovej vojne, Jaroslav Kuracina, majiteľ spoločnosti Grand Power, orientovanej na výrobu zbraní.
„Kým s americkou M4 (nástupca spomínanej M16 – pozn. red.) dokážete z pol kilometra trafiť tanier, s kalašnikovom si už pri sto metroch nie ste istí, či guľka skončí v hrudníku, alebo v bruchu,“ opisuje. Zato však dokáže čosi iné: „nikdy“ sa nezaseknúť, odolať prachu, vode a vystreliť hoci aj po hlaveň v bahne. „Nehovoriac o tom, že vo vojne ide v podstate o jediné: zasiahnuť protivníka. Kam – to je už druhoradé,“ dodáva Kuracina.
Podľa bezpečnostného analytika Milana Žitného výhoda tejto automatickej pušky tkvie aj v jednoduchej konštrukcii: „Skladá sa z minimálneho počtu dielov, čo znižuje poruchovosť na zanedbateľnú mieru a umožňuje použitie v akýchkoľvek podmienkach.“ K tomu treba podľa Mariana Uhrina, historika z Múzea SNP, pripočítať aj lacnú výrobu, ale aj hlbinné poznanie výrobných podmienok: jeho konštrukcia priamo počíta s tým, že jednotlivé časti nebudú vyrobené príliš precízne. Michail Kalašnikov tiež predpokladal, že zbraň sa bude v teréne opravovať... prinajlepšom kladivom.  
Ak si však myslíte, že týmto je tajomstvo najrozšírenejšej zbrane sveta objasnené, mýlite sa. V opačnom prípade by nemohla z úzadia scény svetových vojenských dejín svedčiť československá útočná puška vzor 58. O čom? Že kalašnikov, alias AK-47 (jeho najslávnejšia prvá verzia) vlastne nebola špička v nijakom ohľade.

Lepšia ako kalašnikov
„Puška vzor 58 je minimálne rovnako spoľahlivá a vhodná do akýchkoľvek podmienok ako AK-47. Takisto má veľmi jednoduchú konštrukciu, v mnohých prípadoch však lepšie riešenú. Na rozdiel od kalašnikova je ľahšia – 2,9 kg verzus 4,3 kg, lepšie vyvážená, nemá taký tvrdý spätný náraz a kvalitnejšie mieridlá.“ Nejde pritom o žiadnu vylepšenú kópiu: zbrojársky majster Jiří Čermák v jej prípade vytvoril úplne odlišnú a pôvodnú konštrukciu. Takto opisuje hviezdu československého zbrojného priemyslu Milan Žitný.
Inak povedané: 58-ka prekonala kalašnikov vo všetkých bodoch. Azda okrem jedného: začala sa vyrábať o dekádu neskôr. Hlavný dôvod, prečo nezatienila kalašnikov, však podľa Kuracinu tkvie v čomsi inom: jednoducho v tom, že bývalý Sovietsky zväz z pozície mocnosti presadil, aby AK-47 vyrábali v licencii všetky štáty Varšavskej zmluvy. „Nehovoriac o tom, že v časoch studenej vojny ju odovzdávali ako ,bratskú pomoc‘ do celého sveta. Bežne sa stávalo, že nejaký africký vodca národnooslobodzovacieho hnutia dostal do daru 10-tisíc kalašnikovov zadarmo,“ dodáva.
Koniec koncov, keby vzor 58 nebol lepší ako kalašnikov, Sovieti by nám ako jedinej krajine východného bloku vraj nikdy nedali súhlas na jeho zavedenie.

Hviezda čierneho trhu
Prieť sa o akési domnelé víťazstvo je však v tomto prípade v podstate smiešne. Alebo skôr: mrazivé. Dá sa totiž pokladať za víťazstvo, ak stvoríte čosi, čo má ročne na svedomí štvrť milióna ľudských životov?
Kalašnikov sa od roku 1949 - kedy sa dostal do výroby - využíva vo všetkých konfliktoch sveta. Nakupuje ho dokonca aj NATO. Aktuálne sa dokončuje už jeho pomaly tridsiaty variant – AK-12. Ruský zbrojársky závod Ižmaš sa do jeho výroby plánuje pustiť napriek uloženým sankciám zo strany USA.
Záujem o kalašnikov totiž neutícha. Naopak – na americkom čiernom trhu láme rekordy.

 

AK-47 v kocke:
Hmotnosť: 4,3 kg
Dĺžka: 870 mm
Dĺžka hlavne: 415 mm
Typ náboja: 7,62 x 39 mm
Kadencia: 600 výstrelov za inútu
Úsťová rýchlosť: 715 m/s
Maximálny dostrel: 2800 m
Zásobovanie muníciou: schránkový zásobník na 30 nábojov
Počet vyrobených kusov: 100 miliónov (všetky verzie)



„Mal som radšej stvoriť kosačku,“ tvrdil Kalašnikov

Príbeh Michaila Kalašnikova (1919 – 2013) nesie nejeden paradox. Sedemnásty syn zámožných roľníkov dostal od života tvrdý úder hneď na začiatku. Mal iba jedenásť, keď jeho rodina prišla pre stalinskú kolektivizáciu o majetky a bola vyhnaná na Sibír. Michail však navzdory tejto skúsenosti zostal až do konca života prívržencom „socialistických ideálov“ a raz dokonca vyjadril hlbokú ľútosť, že sa mu so Stalinom nikdy nepodarilo osobne stretnúť. A Rusko si ho patrične cenilo: za jeho zásluhy – i postoje – ho celoživotne zahŕňalo vyznamenaniami a medailami.
Tvorca slávneho kalašnikova pritom nikdy nezískal strojárske vzdelanie a raz sa dokonca zmienil, že túžil byť básnikom. Už od útleho detstva však bolo zrejmé, že dostal do vienka iné schopnosti. Svojej túžbe skonštruovať dokonalú zbraň, ktorá by obránila jeho krajinu, sa začal približovať počas vojenskej základnej služby, keď okrem iného vyrobil počítadlo výstrelov k tankovému kanónu. Skutočná „konštrukčná revolúcia“ ho však zastihla na lôžku, kde sa zotavoval z ťažkého zranenia ramena, ktoré počas druhej svetovej vojny utrpel ako tankista. V tunajšej nemocnici totiž narazil na knihy o zbraniach. Jeho prvá reálna puška na seba nedala dlho čakať: vytvoril ju počas polročnej dovolenky na doliečenie. Katapultovala ho medzi zbrojársku elitu, v jej prostredí prišla onedlho na svet aj slávna AK-47, ktorá sa dva roky nato začala vyrábať v iževskej zbrojovke.
Hoci po puške, ktorá už takmer 70 rokov nesie jeho meno, nevytvoril nič, čo by jej dokázalo konkurovať, usilovne pracoval až do konca života. A preslávil sa výrokom, že za milióny ľudí, ktoré jeho kalašnikov usmrtil, necíti žiadnu zodpovednosť: o jeho použití rozhodovali vlády. Napokon však predsa len priznal, že ho mrzí, že jeho vynález slúži aj teroristom. „Možno by bolo lepšie, keby som prišiel s niečím, čo môžu ľudia bezpečne používať a pomohlo by v práci aj bežným farmárom. Napríklad kosačku na trávu,“ dodal vtedy. A málokto vie, že jednu kosačku naozaj vytvoril, dokonca sa nachádza aj v iževskom múzeu. Pre ňu si ho však svet pamätať nebude.