12.09.2015, 00:00

„Ľudia po našich akciách hromadne opúšťajú práce“

Bez sponzorov, bez plagátov, bez peňazí. No zato s rekordnou návštevnosťou a neraz fatálnym dosahom na životy účastníkov. Takto možno v kocke zhrnúť mimoriadne úspešné projekty muža, ktorého občianske meno na internete nevypátrate. O to ľahšie si s ním však sadnete na pivo. Manik z Bratislavy totiž už roky vkladá energiu do toho, aby ľudia opäť objavili čaro komunity. Starých dobrých stretnutí zoči-voči.

Manik svoje občianske meno nikde neuvádza. Snímka: archív Projektu Život


Bez vaty
„Vieš, v istej chvíli som si jednoducho uvedomil, že z dnešnej uponáhľanej, internetovej doby, sa takmer vytratil priamy kontakt. Že sa všetci stále niekam ženú, nedokážu sa zastaviť a všimnúť si, čo sa deje v ich najbližšom okolí.“ Nuž áno, notoricky známe reči. V Manikovom podaní mi z nich však netrčí žiadna vata. Nielen preto, že počas hodiny, čo spolu sedíme v kaviarni, mi načrtne životnú situáciu asi desiatich okoloidúcich a polovica z nich sa pri ňom pristaví na kus reči. Práve jeho nákazlivá vášeň pre osobný kontakt totiž do veľkej miery objasňuje, prečo sa mu darí ako na bežiacom páse a bez akejkoľvek finančnej podpory vymýšľať a udržiavať v chode projekty, o akých Slovensko pred ním ani nechyrovalo. A ktoré nadchýnajú čoraz viac ľudí: Zóna bez peňazí, Komunitné záhrady, Drienok...

Mešťania nad hriadkami
Ak ste o nich náhodou ešte nepočuli, tak vedzte, že v prvom prípade ide o výmennú akciu (ne)potrebných vecí, do ktorej sa tento rok zapája už viac ako päťdesiat miest a z ktorej profitujú najmä tí sociálne najslabší. V druhom prípade zas o projekt, ktorý Manikovi zodpovedal otázku, či si ľudia žijúci v meste nájdu čas a chuť na piplanie sa v zemi a stretávaní sa nad hriadkami. Nájdu. A dnes si mestské záhrady rozbiehajú aj sami.

Prírodný festivalový jarmok Drienok nemá takmer žiadnu propagáciu. Návštevnosť však neustále stúpa. Snímka: archív Projektu Život


A ten tretí zase svedčí o tom, že aj na Slovensku možno zorganizovať akciu, ktorá sa po pár dňoch od zverejnenia jej dátumu na Facebooku (a bez jedinej tlačovej správy) beznádejne vypredá. „Za tri roky to oslovilo niekoľko tisíc ľudí, neviem, kam ich budúci rok pomestíme,“ krčí ramenami Manik, ktorý popri najväčšom slovenskom prírodnom festivalovom jarmoku - Drienku v Mošovciach pri Martine - prakticky nepretržite organizuje aj desiatky menších akcií v rámci svojho kmeňového Projektu Život: lesy bez odpadkov, šarkaniády, rôzne koncerty, výlety pred prácou i po nej, netradičné raňajky v prírode ale aj také majstrovstvá zemegule v hode do diaľky papierovým lietadielkom.


Prečítajte si aj: Rodený Petržalčan odišiel na lazy. Plniť si sny



A to všetko s obdivuhodnou a takmer nepochopiteľnou ľahkosťou. „Mojím jediným cieľom je, aby ľudia boli spolu a bolo im pri tom dobre. A keď je raz niekomu niekde dobre, nabudúce vezme aj svojich blízkych. Na tom sa to všetko nabaľuje.“

Lavína pozitívnej deviácie
Pozoruhodnou spoločnou črtou týchto projektov je navyše fakt, že ich účastníkom neraz prevráti život naruby. „Mám už odsledované, že po skončení Drienku vždy určité množstvo ľudí podá výpoveď z práce,“ smeje sa, no vôbec nežartuje. A k podobným „exodom“ dochádza aj po iných akciách. Hoci aj po nočných výletoch v lesoch, ktoré ľudia z Projektu Život podnikajú pomerne často. V čom to väzí? Nuž, asi najmä v tom, že pobyt v prírode a v obklopení ľudí, čo sa rozhodli prestať naháňať a venovať sa tomu, čo ich naozaj baví, robí zázraky. Znie to utopisticky, no kto neverí, nech sa príde pozrieť – odkazuje Manik.
A z čoho vlastne žije on sám, keď všetky tieto akcie robí bez akéhokoľvek nároku na odmenu? Nuž, ešte donedávna pracoval pre jedno z najväčších vydavateľstiev na Slovensku, už druhý mesiac však pôsobí na voľnej nohe. A jeho prvým plánom je vyskladať si z rôznych menších aktivít svoj predošlý plat. A zatiaľ sa mu darí. „Treba žiť skromne, skúšať a najmä sa nebáť,“ tvrdí muž, ktorý okrem seba živí aj dieťa a ženu na materskej. „Kto si v srdci ujasní, čo naozaj chce, a pozná dostatok ľudí, určite sa nestratí.“   



Mravec na ceste
Tesne pred rozlúčkou nám cestu pretne rozosmiaty černoch s perfektnou slovenčinou. Manikov kamoš – ako inak. A drží v ruke paličku, na ktorej je pripevnená jedna z najneuveriteľnejších vecí, akú som za posledných desať rokov v slovenských uliciach videla. Respektíve – skôr tvor: sofistikovaný papierový hand made mravec (hoci z diaľky pripomína tarantulu) s plne pohyblivými nohami. A pravdaže – vo výrazne nadživotnej veľkosti. „To aby sa ľudia aj trochu zabavili, a len sa stále nehádali o tých utečencoch,“ vysvetľuje nám pomedzi burácajúci smiech. Efekt je okamžitý. Smejeme sa nielen my, ale aj okoloidúci.
Nuž áno, zrejme toto má Manik na mysli, keď tvrdí, že namiesto slovných prestreliek na Facebooku by sme mali radšej občas investovať energiu do čohosi hmatateľného. Bez ambície zúčtovať s celým svetom. Zato s túžbou zlepšiť svojím originálnym vkladom deň tým, ktorých stretávame zoči-voči.