20.12.2014, 00:03

Staré škodovky a kolóny na cestách. Deň, keď sme „objavili“ Rakúsko

Pred 25 rokmi nám Rakúsko ako prvá „západná“ krajina po štyridsaťročí totality zrušilo víza. Udialo sa tak presne mesiac po 17. novembri.

„Slováci, nekradnite. Boh vás vidí.“ Nuž, áno. Keď príde reč na prvé slobodné výlety našincov do Rakúska, pamäť nám (a, žiaľ, Rakúšanom takisto) pohotovo podsunie spomienku na tie inkriminované nápisy, ktorými si tunajší obchodníci chránili pred nami tovar. Našťastie, naše susedské zvítavanie sa po vyše štyridsiatich rokoch, keď nás od seba oddeľoval ostatný drôt, malo aj svoje menej zahanbujúce fázy. A najkrajšie sa vydaril hneď úvod či presnejšie – predohra.


Milan Kňažko (vľavo) a Ján Budaj na čele Pochodu priateľstva z Bratislavy do Hainburgu, ktorý pred 25 rokmi prešli desaťtisíce Slovákov. Snímka: Archív TASR/I.Rychlo

Ahoj, Európa!
10. december 1989. Treskúci mráz, ortuť v teplomere klesá pod mínus trinásť stupňov. Svet slávi Deň ľudských práv a Slováci svoj 24. deň slobody. Desiatky tisíc ľudí, ktorí sa v dohodnutý čas stretávajú pri bratislavskom Moste SNP, sa však od svojho zámeru odradiť nedajú. Dotiahnu si zipsy na bundách, hlbšie nasadia čapice, odpijú si z termosiek a odhodlane vykročia na trasu, ktorú ešte mesiac predtým podnikali len tí najväčší zúfalci. Ich cieľovou stanicou je totiž... Hainburg.
„Pomaly sme sa približovali k štátnej hranici, no v skutočnosti sme netušili, ako sa za ňu dostaneme,“ spomína po rokoch Miloš Majko, šéfredaktor portálu seredonline.sk, ktorý sa na legendárnom pochode v ústrety „slobodnému svetu“ ocitol ako dieťa – vďaka otcovi. „Bola to skutočne nepreniknuteľná hranica so závorami a s opatreniami neumožňujúcimi legálny prechod na druhú stranu,“ pokračuje a dodáva, že ani v tento deň tam nechýbali vojaci a pohraničníci. Vízový zákon bol stále v platnosti.
Napokon však všetko prebehlo hladko: jednoducho nadvihli rampy... a krátko nato sa ocitli v rakúskych uliciach, kde ich vítali „otvorené brány, vo dvoroch stolíky s varnicami a horúcim čajom“. A najmä: dojatí domáci. V samotnom Hainburgu sa pohostinnosť zopakovala v ešte veľkolepejšom štýle: veľké stany Červeného kríža, sanitky, vrtuľníky... A uprostred toho všetkého sa vypínalo improvizované pódium, na ktorom Ján Budaj predniesol dnes už legendárnu vetu: „Ahoj, Európa.“
Prešiel presne týždeň a „Európu“ sa vychystali vítať aj ďalší Slováci. Doslova roje Slovákov, ktorí v pohraničných rakúskych mestách hromadne vysadli zo zájazdových autobusov... a krátko nato sa stratili za dverami prvej predajne.

Škodovky, kolóny, haraburdy
„Pred zimou 1989 si veľa Rakúšanov Slovákov vôbec nevšimlo. Boli pre nich ,Tschechen‘ alebo ,Tschechoslowaken‘ za železnou oponou, s ktorými nemali skoro žiadne kontakty a o ktorých nemali skoro žiadny záujem,“ približuje pohľad opačnej strany Christoph Thanei, rakúsky novinár žijúci na Slovensku. „A zrazu ,chudobní susedia‘ prišli a bolo ich všade vidieť: staré škodovky na cestách, kolóny na hraniciach a ,nákupní turisti‘, ktorí viac pozerali, než kúpili.“
Medzi ,nákupnými turistami‘ kľučkoval aj Miroslav Baka, ktorý s kamarátom Lacom hneď 18. decembra nasadol do auta a s pár stovkami šilingov vo vrecku vyštartoval smer Viedeň.
Dlho očakávaný „Západ“ naplnil jeho očakávania vrchovato. O to viac, že v predvianočnom čase rakúske mestá už do diaľky svietili vďaka stovkám farebných žiaroviek a ozdôb, o ktorých naše čerstvo postsocialistické mestá ani nechyrovali. „Musím povedať, že tí rakúski predavači sa k nám správali veľmi milo a ústretovo. Vďaka nám Slovákom sa totiž zbavili harabúrd, ktoré by im inak na sklade trčali roky,“ smeje sa s odstupom, no vzápätí dodáva, že neznačková veža, ktorú tu pred 25 rokmi kúpil, funguje dodnes.   
Nie u všetkých Slovákov sa však tá bezvízová eufória v okamihu premenila na cezhraničný katapult. Môj svokor, mimochodom, Bratislavčan, si tých 50 kilometrov napríklad odšoféroval až pár mesiacov po zrušení víz. Ako sám vraví, najdôležitejší bol pre neho ten pocit: vedomie, že teraz „tam“ už môže ísť.

Bohatý šofér veľkého auta
Prirodzene, eufória z tohto pocitu nás čoskoro opustila. Rovnako ako status chudobných susedov (a, našťastie, aj príležitostných zlodejov). „Väčšina Rakúšanov dodnes nechápavo krúti hlavami, ako sa Slováci v takom krátkom čase premenili na bohatých šoférov veľkých áut, ktorí zaplavujú obchody natoľko, že všade sú potrební slovensky hovoriaci predajcovia,“ komentuje Christoph Thanei. Čosi sa teda predsa len nezmenilo. Ani 25 slobodných rokov neoslabilo náš nákupný apetít.



Rupert Teigschl: Predsudky ustúpili, dnes sme priatelia

„Na udalosti z decembra 1989 si veľmi dobre pamätám,“ hovorí Rupert Teigschl z rakúskej prihraničnej obce Marchfeld. „S veľkým záujmom a trochu neveriacky som, podobne ako milióny iných, sledoval, čo sa u vás deje. Ani ja by som si nepomyslel, že sa železná opona a s ňou aj komunizmus, tak rýchlo zložia,“ vysvetľuje a dodáva, že vnímal aj problémy a dianie okolo Václava Havla. „My Rakúšania, a najmä obyvatelia Marchfeldu, sme udalosti sledovali s o to väčším záujmom, že išlo o najbližších susedov,“ vysvetľuje muž, ktorý dnes v rámci rakúsko-slovenského spolku organizuje výlety krajanov do Bratislavy a okolia či na rôzne kultúrne akcie na Slovensku.
„Nevedeli sme, čo nám prinesie budúcnosť. Áno, vzťahy medzi národmi neboli vždy jednoduché a bez predsudkov. Ale myslím, že obe strany sme si na seba zvykli, navzájom sa rešpektujeme,“ dôvodí. Pripúšťa, že prvotná eufória na oboch stranách časom vybledla, ale vzťahy sa podľa neho znormalizovali. „Myslím, že väčšina, so mnou na čele, nemáme so Slovákmi žiadne negatívne skúsenosti. Naopak, môj záujem o vás a vašu krajinu stále narastá a myslím, že máme vzájomne veľmi dobré vzťahy.“