14.11.2014, 00:00

Bol som v ŠtB, dnes sa venujem šifrám, hovorí Alojz Lorenc

Pri príležitosti 25. výročia Nežnej revolúcie vám ponúkame 25 príbehov ľudí, ktorým zmenila život. Aj rozhovor s bývalým eštebákom nájdete DNES v HN.



V Pente nám najprv odkázali, že pre nich už niekoľko rokov nepracuje. Číslo do jeho bytu v bratislavskom Starom Meste sme potom našli v telefónnom zozname. Stretli sme sa príznačne v kaviarni Pantha Rei pri Prezidentskom paláci. O knihách – od Ferlinghettiho až po Vonneguta – totiž dokáže rozprávať bývalý príslušník ŠtB Alojz Lorenc celé hodiny.   

Z akej rodiny pochádzate?
Začali ste trochu ako kádrovák. Pochádzam z Trenčína. Otec bol živnostník, krajčír, neskôr pracoval v Odevných závodoch. Matka sa starala o mňa a o brata. Politicky nikdy neboli organizovaní v žiadnej strane. Ja som už ako pätnásťročný odišiel do vojenského gymnázia a domov som chodil len na prázdniny. Život som prežil najmä v Prahe, Brne a Bratislave. Napriek tomu doma sa cítim stále v Trenčíne.

Už tak skoro ste sa rozhodli, že chcete pôsobiť vo vojenských zložkách?
Áno. Ale poďme k vážnejším témam, ibaže by ste chceli skúmať moje vojenské detstvo v štýle Sigmunda Freuda.

Aj v škole, aj v práci ste mali vždy výborné výsledky. Pomohlo vám to teda v ŠtB urobiť kariéru?
Takto som sa nad vecou nikdy nezamyslel. K povinnostiam som však vždy pristupoval zodpovedne. Ale na žiadnu funkciu som si nepodával žiadosť. Vždy požiadali mňa, aby som funkciu prijal.

Ako ste vnímali vývoj 80. rokov, keď ste boli prvým námestníkom federálneho ministra vnútra? Rátali ste s pádom režimu?
Medzi veľmocami stále pretrvávala nedôvera. Hrozila nová strategická a vojenská nerovnováha. To malo veľký vplyv aj na vnútornú politiku krajín strednej Európy. Po nástupe Gorbačova sa očakávalo, že Sovietsky zväz sa pokúsi o vykonanie ekonomických a politických reforiem v rámci celej koalície jeho spojencov, namiesto toho prišla strata záujmu vedenia ZSSR o svoju pozíciu v strednej Európe. Na nás ostalo len to, ako sa zmena uskutoční.


Snímka: archív TASR
 

Prečo sa podľa vás Gorbačov stiahol?
Nebolo to nevyhnutné. No bez Gorbačova by žiadna zamatová revolúcia nebola. Pre charakter zmeny a jej priebeh bol však v Československu dôležitý aj vývoj občianskych postojov. Väčšina ľudí, zaťažená skúsenosťou z roku 1968, očakávala, že perestrojka musí prísť zvrchu. Keďže neprichádzala, prestávali dôverovať vedeniu KSČ, že vôbec chce uskutočniť reformy. Mimoriadnu úlohu zohrala nová generácia. Hovorí sa, že politika je umenie možného. Ale význam mladej generácie v našom vývoji 80. rokov bol práve v tom, že nevedeli, že sa to nedá.  

Váš stret s „novou generáciou“ bol opísaný vo filme Polojasno, podľa predlohy knihy Václava Bartušky, o dvoch mladíkoch, ktorí 17. novembra stáli na barikádach a viedli študentské protesty. V tom filme pred vami mali celkom rešpekt, možno až strach.
Neprekážalo mi to. K starším by mali mať rešpekt. Neviem však, prečo by zo mňa mali mať strach, nestrašil som ich. Ale je pravda, že na okolie som mohol pôsobiť ako prísny suchár.
   
Vašu postavu stvárnil herec Ľubomír Roman. Hral síce vľúdneho, no chladného muža, ktorý je zvyknutý mať veci pevne v rukách a nerozhádže ho ani chaos, ktorý sa odohráva naokolo. Bolo Romanovo stvárnenie vašej postavy podľa vás správne?
Trocha to prehnal, ale asi je to v rámci umeleckej licencie.

A čo samotný november 1989?
Keďže konflikty občanov s mocou pokračovali a neuspelo ani niekoľko pokusov o urýchlenie politických riešení situácie, jediným rozumným východiskom tak bola dohoda o uznaní opozície ako partnera. Každé predlžovanie tejto agónie by hrozilo zostrením konfliktu a onen vymyslený mŕtvy študent na Národnej triede v Prahe by bol neskôr s veľkou pravdepodobnosťou reálny a možno nielen jeden.

To bol dôvod, prečo ste v deň revolúcie nepovolali armádu? Že ste racionálne vyhodnotili, že to nemá zmysel?
Ja som predsa žiadnu armádu nemal právo povolať. Nepovolil som zásah proti demonštrantom na Národnej triede v Prahe. 18. novembra ráno, hneď ako som sa dozvedel, čo sa v skutočnosti na Národnej triede stalo, som vydal pre všetky útvary kontrarozviedky príkaz ďalej nevstupovať do udalostí inak ako spravodajskou činnosťou. Teda získavať informácie a vplývať na vývoj situácie. Zmysel malo politické riešenie situácie, teda bez násilia. Som rád, že zvíťazil zdravý rozum na oboch stranách. Nebolo to však také samozrejmé. Excesy mohli vzniknúť na každej strane.

Vedeli ste už v lete 1989 o tom, že Gorbačov Američanom prisľúbil, že pustí strednú a východnú Európu zo svojej sféry vplyvu?
Áno, vedel.

Čo by ste urobili, ak by vaše spravodajské siete mali signál, že Moskva je schopná a ochotná vojensky zakročiť?
Podstatné je, že by som o takom signáli silne pochyboval. V mojom postavení by som si ho vedel overiť priamo pri zdroji.

Vy ste vtedy uvažovali, čo s vami bude po páde alebo zmene režimu?
Nie, pretože som na také úvahy nemal vôbec čas a nezodpovedali ani mysleniu človeka s mojou zodpovednosťou.

Boli dokumenty ŠtB, ktoré ste po roku 1989 dali skartovať, nebezpečné?
Nebezpečné boli v rukách ľudí, ktorí nevedia s takým materiálom zodpovedne zaobchádzať alebo ktorí v nich vidia príležitosť na selektívnu politickú manipuláciu. A to sa stalo. Ale ak máte na mysli bezpečnostné riziko, tak dnes po 25 rokoch už sú aktuálne celkom iné personálne riziká.     

Hovorí sa o vás, že cez vás mohla Penta využiť napríklad informácie o nepohodlných ľuďoch. Čo vy na to?
Neviem, kto to hovorí, ale taký človek by mal čo najrýchlejšie navštíviť psychiatra.

Udržiavate stále nejaké kontakty s tajnými službami?
Nie, nepociťujem takú potrebu.

Ako vznikla vaša spolupráca v Pente?
Dostal som od nich objednávku na analýzu rizík a spracovanie bezpečnostnej politiky. Neskôr som dostal ponuku, aby som už ako zamestnanec riadil implementáciu svojich odporúčaní. Už predtým som riešil viacero obdobných projektov pre iné slovenské aj zahraničné firmy, no vždy z pozície dodávateľskej firmy, čo narážalo na obmedzenia pri presadzovaní mojich návrhov. Ponuka od Penty mi dávala možnosť efektívnejšie riešiť implementáciu. Tým ma najviac zaujala. Rád som pracoval v prostredí generačne mladších a schopných ľudí. Mnohému som sa od nich musel naučiť.


Celý rozhovor nájdete v ročenke November story, ktorá je vložená dnes v HN.

 

 


Kto je Alojz Lorenc
Narodil sa v roku 1939 v Trenčíne. V roku 1970 nastúpil do Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Pracoval vo Zvláštnej správe federálneho ministerstva vnútra, ktorá sa okrem iného zaoberala kryptografickým výskumom a vývojom šifrovacích technológií, ktorú v rokoch 1976 až 1980 viedol. Od roku 1985 bol prvým námestníkom ministra vnútra Vratislava Vajnara, od roku 1988 mal pod kontrolou väčšinu zložiek ŠtB (nie však divíziu vyšetrovania). Po revolúcii bol odsúdený za zneužitie právomocí verejného činiteľa. Na Slovensku dostal len 15-mesačnú podmienku.