Rada platím daň za ponocovanie
Silvia Porubänová, sociologička
Nikto, veru nikto mi nevyvráti presvedčenie, že byť sovou či iným nočným vtákom je hlboká osobná predestinácia. V mojom prípade nepochybne. Pokiaľ mi pamäť siaha, bojujem s rodičmi, partnermi, deťmi... o to kedy, respektíve „či dnes vôbec“ ísť spať. Tento neblahý zvyk sa u mňa definitívne ukotvil najmä počas vysokoškolských štúdií: najlepšie sa mi učilo nadránom a do rána. Dodnes bežne začínam tak hodinu po polnoci s blúdením po byte, vyberaním kníh a filmov „pre túto noc“. Mám veľmi rada stíchnutý dom, ulicu, mesto, pocit intimity a zaslúžených chvíľ len a len pre seba. Rada za ne zaplatím daň vo forme hektolitrov vypitej kávy, trýznivého ranného vstávania a rekordných kruhov pod očami. Prakticky celý život zápasím s chronickým nevyspatím, ktoré dokonale poznajú napríklad mamičky dojčiat. Výhodou, naopak, je, že nepoznám problémy so zaspávaním. Môj manžel rád dáva „do pľacu“ historku o tom, že údajne a doslova zaspávam už počas „pádu“ na posteľ. Asi to bude pravda, keďže si spomínanú situáciu neviem v mysli vybaviť... Predpokladám dokonca, že by som v priebehu dňa dokázala zaspať takpovediac na povel kedykoľvek a kdekoľvek – napríklad s hlavou na stole v kaviarni. Takisto priznávam, že akékoľvek aktivity pred deviatou ráno zvládam len silou vôle, prípadne z donútenia a neraz v ospalom polotranze. Na druhej strane je pre mňa spánok pravým a vytúženým luxusom. Počas sviatkov a dovoleniek nemám problém ani výčitky prespať v kuse dvanásť i viac hodín. Nuž tak to mám s ponocovaním ja. Ani sa nechválim, ani neospravedlňujem – len konštatujem.
Režim mi narušila až rodina
Michal Meško, zakladateľ kníhkupectva Martinus
Ak by som si mal vybrať medzi ranostajom a nočným vtákom, určite mi je prirodzené skôr to druhé. Aj keď dnes som už vyliečený (alebo skôr len abstinujúci?) nočný vták, počas strednej a najmä vysokej školy som nezriedka robil do tretej-štvrtej ráno. Dodnes, keď párkrát do roka chytím večerný flow a môj pobyt za počítačom sa natiahne do druhej ráno, mám pri tom ten zvláštny dobrý pocit veľmi efektívneho a nerušeného fungovania. Je však pravda, že hneď na druhý deň? to už pocítim. Potrebujem totiž svojich osem hodín spánku a dodnes, kedykoľvek mám možnosť, pospím si podľa odporúčania môjho starého otca aspoň chvíľu aj popoludní.
Veľkou výhodou nočnej práce však bolo, že vždy, keď som sa vrátil z večere a pustil sa okolo siedmej-ôsmej do roboty, vyslovene som sa tešil na to, že mám pred sebou ešte vlastne k dispozícii klasických 8 hodín. Aj keď som teda začal večer a skončil ráno, nemal som pocit premárneného dňa. Vždy to bolo spojené s akýmsi „flowom“, neskutočnou chuťou robiť na veciach, ktorým som sa aktuálne venoval – či to bol školský časopis, rôzne webové stránky alebo Martinus. Veľmi sa mi páčilo ticho, žiadne prerušenia práce, takmer nula nových mailov. Veľa inšpirácie. A po zaklopení počítača príjemná únava a pocit, že som urobil kus roboty. Zvyčajne som potom spal do desiatej-jedenástej a až potom sa mi začal deň.
„Režim“ mi dosť narušilo, keď sme začali bývať spolu s priateľkou, dnes manželkou, ktorá – iróniou osudu – chodila spávať o desiatej. Tak sme sa nejako zhodli na kompromise a obaja sme sa priblížili k polnoci. Najprv som si to nevedel predstaviť, že by som chodieval spávať pred polnocou – aj keď predstava toho, že o pol ôsmej sa dá ráno vstať svieži, znela rovnako lákavo ako exoticky. Nakoniec to však vôbec nebolo také ťažké a vlastne som si ten postupný prechod ani nevšimol. Dnes je ten režim opäť o niečo iný, lebo už sme doma traja, a režim našej dcéry na naše predstavy ideálneho času na spánok zatiaľ veľa ohľadu neberie :)
Prečítajte si aj dôvody, prečo ľudia žijú po súmraku. A prečo ich pribúda.
Vo firme to nemáme osobitne zistené, ale viem, že máme viacero nočných vtákov. V pozíciách, kde nie je konkrétny pracovný čas nevyhnutný, nijako zásadne neregulujeme, kedy sa ľudia rozhodnú pracovať. Dôležité je, aby bola práca urobená. Bežne sa nám však stane, že o desiatej večer niekto napíše mail a o pol hodiny má od kolegu odpoveď. Aj keď kedysi to bývalo intenzívnejšie. Spomínam si na jednu situáciu pred pár rokmi, keď sa nám stala taká milá „nepríjemnosť“: bolo jedenásť hodín večer a zákazník nám napísal na Facebook nejakú správu. Do pár minút sme mu odpovedali. Problém bol, že traja. Aspoň, že sme mu napísali v princípe to isté :-)
V noci sa nepracuje, v noci sa tvorí
Michal Pastier, kreatívny riaditeľ reklamnej agentúry Zaraguza
V agentúre sme sa dohodli, že sa s kreatívcami budeme stretávať neskôr a príchod máme dohodnutý o desiatej. Mnohým to skutočne ide najlepšie večer, sám medzi nich patrím a končievam s písaním konceptov kampaní okolo druhej v noci. Cez deň mám množstvo stretnutí a na pokojné zamyslenie, žiaľ, nie je priestor. Obrovskou nevýhodou noci je displej počítača a telefónu, ktoré dokázateľne znižujú hladinu melatonínu a problémy so zaspávaním sa len prehlbujú. Najlepšia rada, akú vám viem dať, je pred spaním nepracovať s počítačom alebo tabletom, ale ak už, tak kreovať s „offline“ zápisníkom a nočnou lampou. Osobne teraz skúšam po desiatich rokoch opak – ísť spať pred polnocou a skôr vstávať :)
Poučili sme sa zo skúseností svetových agentúr a firiem, ktoré testovali aj vplyv home office na kreatívne výsledky a vyšlo im, že práve kreatívna práca si vyžaduje kolaboráciu. Aj my sme si overili, že najlepší je postup: 1. najprv sám, 2. potom s kolegami. Tá druhá fáza je nevyhnutná, lebo potrebujete spätnú väzbu a kompetencie iných špecializácií. Pri kampaniach už nestačí kreatívny headline, ale musíte vedieť, ako využiť napr. Google Earth API alebo ako integrovať kampaň pre native advertising atď. Marketingová profesia si preto vyžaduje oveľa väčšiu spoluprácu ako kedysi.
Práve v týchto dňoch sme vypustili do sveta kampaň na kávu Power Coffee, ktorá oslavuje ľudí, čo pracujú v noci. V priebehu niekoľkých večerov dosiahlo jej video len na našom Facebooku 20 000 videní a ľudia ho šíria ďalej. Sme veľmi radi, že klient porušil klišé reklám na kávu, ktoré sa doteraz spájali len s „rannou pohodou“, ale zaútočil aj na energetické nápoje a predstavil ich „zdravšiu večernú alternatívu“. Práve to oslovuje nočných ľudí, lebo oni vedia, že v noci sa nepracuje, v noci sa... tvorí.
Ísť spať pred polnocou by mi bolo ľúto
Paulína Nedavašková, PR manažérka
Často dostávam otázku: „Prosím ťa, dokedy si v noci zase strašila?“ Zásadne na ňu neodpovedám konkrétnym časom. Zdá sa mi, že veľa ľudí ešte stále nedokáže akceptovať to, že sme každý iný. Niekto má rád budíček o piatej a už o pol šiestej rannú rozcvičku, ja sa, naopak, približne o tomto čase obrátim na druhý bok. Málokedy sa mi totiž podarí zaspať pred treťou hodinou. Zaspávať skôr by mi bolo aj ľúto. Mala by som pocit, že som deň nevyužila naplno.
Nedávno som si robila malú bilanciu. Bežne strávim deväť a viac hodín v práci. Ak k tomu pripočítam čas strávený na ceste z práce domov, krátke zastavenie v obchode, cvičenie alebo kurz angličtiny, prípadne dvoj- až trojhodinové stretnutie s priateľmi po práci, priestor na voľnočasové aktivity sa mi výrazne zúžil. To som si ešte chcela prečítať pár kapitol z rozčítanej knihy, pripraviť si obed na ďalší pracovný deň a dorobiť úlohy, na ktoré sa potrebujem sústrediť, pretože v práci sa nedalo. Rovnica mi ukazuje, že nemôžem chodiť spávať pred druhou. No na druhej strane si užívam všetky výhody „nočných vtákov“. Pre mňa je to absolútne nočné ticho, priestor pre vlastné myšlienky a pocit, že je človek na chvíľu a najmä nerušene sám sebou. A to bez zbytočných otázok okolia, bez prichádzajúcich e-mailov a bez telefonátov od klientov. Tú istú prácu, ktorú robím cez deň v práci približne dve hodiny, v noci urobím v tichosti ani nie za hodinu. Noc je zaujímavá aj z pohľadu kreatívneho plánovania. Myšlienky, z ktorých ma počas dňa minimálne trikrát vytrhnú telefonátom či neškodnou otázkou, dokážem v noci domyslieť nerušene do detailov. Ak sa pozabudnem, pokojne potiahnem aj do piatej rána, keď si líham s budíkom nastaveným na ôsmu. Vtedy sú rána naozaj kruté. Tí, čo ma poznajú, vedia, že aspoň do desiatej sa mi nemajú pokúšať prihovárať. Okolo jedenástej začínam opäť ožívať, zlepšujú sa mi komunikačné zručnosti a deň sa pre mňa začína naplno. Aj keď biorytmy väčšiny ľudí, s ktorými prichádzam do kontaktu, sú celkom odlišné od toho môjho, vieme sa časovo zladiť. Nehovorím, že som nikdy neskúšala nastaviť si režim nanovo a prispôsobiť sa väčšine. No každý z pokusov dopadol pre mňa katastrofálne, dokonca s náznakmi zdravotných problémov. A tu by som rada nadviazala na odkaz pre „ranné vtáčatá“:
Buďte tolerantné, aj v prírode existujú živočíšne druhy, ktoré ožívajú práve v noci a je to tak pre nich správne. Skúste preto prosím rešpektovať pravidlo: žiadne pracovné telefonáty pred deviatou ráno.
V noci sa mi lepšie učia texty
Alexander Bárta, herec
Skutočnosť, že chodievam spať neskôr ako bežní ľudia, je silne daná mojím povolaním. Pracujem v podstate celý deň, ale gro mojej práce sa odohráva jednak od desiatej ráno do zhruba druhej poobede, keď mávam skúšky v divadle, a potom od šiestej do jedenástej večer, keď sú predstavenia v divadle. A pomedzi to ešte nakrúcanie. Musím si teda vedieť rozložiť sily a skoncentrovať sa tak, aby som ešte aj večer bol schopný podať výkon. No ani keď sa skončí predstavenie, človek nie je v stave ísť hneď spať. Potrebujem aspoň hodinku-dve, aby som si vydýchol a spracoval všetko, čo sa za ten deň alebo večer v rámci predstavenia udialo. Takže do postele sa nezriedka dostanem až po polnoci, o jednej, o pol druhej. Som teda takpovediac „nočný vták“ z donútenia. Nehovoriac o tom, že sa večer, respektíve v noci ešte zvyknem učiť texty. Je pravda, že mi vyhovuje, keď sa stíši celý byt aj ulica. Vtedy je taký pokoj a učí sa mi najlepšie. Ale je to špecifické a závisí to od situácie a práce, každý deň je trochu iný.
Napriek tomu vstávam ráno 6.30, pretože vozím dcéru do školy. Aj preto sa snažím vo voľných chvíľach, ktorých nie je veľa, čo najviac oddychovať. A nerobí mi problém zaspať aj počas dňa.
Samostatnou kapitolou je nakrúcanie, to sa tiež niekedy kvôli scenáru naťahuje aj do neskorých nočných hodín. Asi najväčší extrém v tomto ohľade som zažil minulý rok vo februári alebo v marci. Už o siedmej ráno som bol „na pľaci“, odtiaľ som utekal na skúšku do divadla, poobede sa ešte točilo a po večernom predstavení sme dotáčali nejaké scény. Skončil som o pol druhej ráno totálne vyčerpaný, musel som si dať potom na tri dni pauzu.