25.07.2014, 00:02

Perún ožíva. Slováci uctievajú starých bohov

Vstávajú od počítačov a ponárajú sa do staroslovanských obradov. Novopohanov je medzi nami čoraz viac.


Protest a akýsi návrat ku koreňom - to sú hlavné motívy, ktoré spájajú novopohanov. Stretávajú sa pri obradoch, ktoré slávili aj naši predkovia. Snímka: archív

Počuli ste už niekedy o Medzinárodnej pohanskej federácii? Nie? Tak v najbližších rokoch zrejme budete. Počet „novopohanov“ narastá a religionisti im predpovedajú svetlú budúcnosť. V Česku sa hnutie už možno tento rok zmení na oficiálne náboženstvo a na Slovensku práve vychádza obnovené vydanie Návratu Slovenov: knihy, ktorá u nás takmer pred dvadsiatimi rokmi spustila lavínu záujmu o predkresťanské duchovno. Máme sa vari pripraviť na to, že Európa sa bude opäť klaňať hájom, prameňom či dušiam mŕtvych zvierat?

Protestanti 21. storočia
Pokiaľ sa teraz uškŕňate popod fúzy, či hádžete rukou nad bandou neškodných rojkov, dovoľte hneď na úvod dve zásadné poznámky. Po prvé: k novopohanom sa rozhodne nehlásia len tínedžeri či rojkovia. Nájdete medzi nimi aj intelektuálov, ľudí v strednom veku či naslovovzatých odborníkov.
A po druhé: možnú silu ich vplyvu netreba podceňovať. Ako podotýka kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák, práve novopohanstvo bolo vitálnou duchovnou silou, ktorá pár desiatok rokov dozadu živila veľký sen nacizmu. „Napríklad Július Evola ako jeden z hlavných fašistických filozofov napísal v roku 1928 knihu Imperialismo pagano, kde postavil pohanstvo antického Ríma proti kresťanstvu, v ktorom videl začiatok úpadku západnej civilizácie,“ tvrdí odborník na extrémizmus Tomáš Nociar. Pastirčák spolu s inými odborníkmi tvrdí, že pozoruje vo svete narastanie istého slavianofilstva, viery, že Slovanstvo spasí svet – čo v kombinácii so súčasnou vlnou rusofilstva nahráva istým obavám...
Tým však nechceme novopohanstvu a priori vtláčať pečať extrémizmu – zvlášť, keď väčšina tých našich vystupuje navýsosť mierumilovne. No tak či onak, podľa väčšiny odborníkov sa nedá poprieť, že v jadre ich viery stojí... protest.

Pohanské verzus kresťanské
„Pred dvoma týždňami som si vyšiel s rodinou na kopec, a pri tamojšom lesnom prameni som narazil na kresťanský krížik a výjav so svätými. Hneď nato som si oproti všimol tabuľku podpísanú Pohanskou federáciou. Hlásala, že treba oživiť pohanské miesta, zničené militantným kresťanstvom.“
Skúsenosť, akú religionista Zdeněk Vojtíšek v rôznych obmenách zažíva už dvadsať rokov, podľa jeho názoru dobre vystihuje hlavný étos novopohanov, prítomný už v samotnom ich názve: a tým je protest proti kresťanstvu ako hlavnej hybnej sile, ktorá vtlačila podobu našej kultúre a civilizácii. A to podobu, s ktorou novopohania nie sú práve najspokojnejší.  
S týmto pohľadom v zásade súhlasí aj Jiří Mačuda, etnológ a zároveň prívrženec slovanskej vetvy novopohanstva, ktorá je na našom území najrozšírenejšia. Akurát, že protest sa podľa neho neobracia len proti kresťanskej cirkvi, ale aj proti silnejúcej globalizácii, konzumu, záplave angličtiny, prisťahovalectvu, cudzím tradíciám... Novopohan sa v tejto situácii snaží dopátrať k čomusi pôvodnému, rýdzemu, na čom môže nanovo vystavať svoju duchovnú identitu. Kresťanstvo, diskreditované nielen omylnými cirkvami, ale v istom zmysle aj svojimi blízkovýchodnými, teda cudzími, koreňmi, dáva do zátvorky a báda v starobylejších vodách. „Teda pri koreňoch slovanského rodu, ktorý žil vo svojej domovine, hovoril svojím jazykom, bol slobodný a ctil svojich vlastných bohov,“ dodáva Mačuda. (To, že ani tí Slovania na „našom“ území nežili odjakživa, už zväčša novopohanom neprekáža.)  


Súčasťou obradov sú zväčša obety úrody.

(Smrteľne) vážna hra
Nuž áno, znie to pomerne atraktívne. Má to však jeden háčik. O skutočnej podobe slovanského duchovna toho podľa názoru väčšiny etnológov a religionistov mnoho nevieme. Pravdaže, dosť sa dá odvodiť z prameňov a ľudovej slovesnosti, no slovanské obrady a ich pohľad na svet je do veľkej miery zahalený tajomstvom.  
Paradoxne, práve toto „neznámo“ dodáva novopohanstvu vzrušujúco exotický nádych. Nehovoriac o tom, že v takom prípade si doň jeho zástancovia môžu pomerne ľahko premietať svoje vlastné predstavy o stratenom „zlatom veku“ či o preferovaných hodnotách. „O slovanskej duchovnosti sa často hovorí, že bola demokratická, genderovo vyrovnaná či hlbinne ekologická. Vedecky sa to však nedá dokázať,“ tvrdí Vojtíšek.
Aj samotní novopohania priznávajú, že pri rekonštrukciách pohanských obradov využívajú aj vlastnú intuíciu či fantáziu, hoci nikdy nejdú proti „duchu“ tohto náboženstva, ktoré bolo založené na posvätnom chápaní živlov a sily prírody.
To, že obrady medzi jednotlivými otčinami (organizačnými jednotkami na spôsob farnosti) sa odlišujú, jeho členom neprekáža. Novopohanstvo totiž na rozdiel od monoteistických náboženstiev nestojí na presne stanovených dogmách. Nad pravdu, ako ju chápe napríklad kresťanstvo, je tu postavený intenzívny zážitok, spoločné zdieľanie. „Ide o akýsi typ hry, ktorý postmodernému človeku s jeho relativizmom a nechuťou k inštitucionalizmu vyhovuje. Na druhej strane ju však prežíva veľmi vážne,“ myslí si Vojtíšek. A práve preto je zástancom názoru, že počet novopohanov bude naďalej skôr stúpať.
Odhady o slovenských počtoch bývajú rôzne, no Miro Žiarislav Švický, autor v úvode spomínanej knihy Návrat Slovenov, je presvedčený, že z 23 340 ľudí, ktorí pri sčítaní obyvateľstva v roku 2011 zaškrtli pri náboženstve kolónku „iné“ (Slovensko na rozdiel od Česka nedalo možnosť zaškrtnúť priamo „novopohanstvo“), patrí podstatná časť práve k vyznávačom tohto prúdu. A - čo mnohých možno prekvapí - k slovanskému duchovnu sa u nás hlásia aj mnohí ľudia, čo sa zároveň považujú za kresťanov.

Fantasy v priamom prenose
„Každý tvor má v tomto svete svoje poslanie, svoj význam. I jeleň, i vlk, i holub, i krkavec, i človek, i medveď, i svrček, i motýľ, ktorý sadá na kvet, i červík, čo sa vŕta v odpade". Slová Švického, ktorý už takmer štvrťstoročie pestuje a šíri vlastnú formu „prirodzeného slovanského duchovna“ znejú pragmatickému uchu našinca pomerne uletene, no experti, vrátane Juraja Jordána Dovalu, kňaza československej husitskej cirkvi, sa zhodujú, že práve dôraz na ekologické témy, spätosť s prírodou a úctu ku všetkému živému sú hlavným prínosom prínosom novopohanstva. Teda - pokiaľ sa udržia v rozumných medziach a nepreklopia sa do akýchkoľvek druhov prírodnej mágie, na ktorú experti popri nacionalizme upozorňujú ako na najväčšie nebezpečenstvo týchto hnutí.
V to, že príroda je magická a každý strom či rastlina má svoju dušu tiež spolu s pohanmi veriť nemusíme. Stačí, ak sa na ne skúsime pozrieť trochu inými očami: ako na organizmy, ktoré sú nemenej živé ako my samotní. A možno podobne ako oni odrazu zažijeme čosi ako „fantasy“ v priamom prenose. A ani pri tom nemusíme poprieť svoje židovsko-kresťanské korene. Spomínate si na Františka z Assissi, ako kázal vtákom? Vedzte teda, že „kázal“ aj viniciam a vetru. A možno nám to dnes príde divné, ale aj za to si ho ceníme už vyše osemsto rokov.