16.11.2014, 06:48

Chceli, aby som donášal. Odmietal som, hovorí o komunizme Anton Hykisch

Pri príležitosti 25. výročia Nežnej revolúcie ponúkame 25 príbehov ľudí, ktorým zmenila život. Dnes zakázaný spisovateľ Anton Hykisch.



Ako 17-ročný sa pokúsil o útek do západného Nemecka, prešiel ôsmimi väznicami, jeho literárny debut mu skartovali, pre jeho názory na vládu jednej strany vyhodili z Československého rozhlasu a na mnoho rokov mu zakázali publikovať. Presviedčali ho, aby vstúpil do komunistickej strany a ako agent „donášal“ z Londýna. Vždy odmietol. Spisovateľ, publicista a bývalý diplomat Anton Hykisch tvrdí, že sa napriek tomu nikdy nestal klasickým disidentom.

Stretneme sa námestí
„Mal som hroznú skúsenosť z mladosti. Brzda strachu potom fungovala dlhé roky. Hovoril som si, že sa nemôžem zapliesť do nejakých vecí, pretože raz som už basu zažil,“ pomenúva časť dôvodov Hykisch.
Písal sa rok 1949. Trojica stredoškolských študentov silno ovplyvnená vysielaním zahraničného rozhlasu a vidinou úplne slobodného života sa rozhodla prekročiť v Čechách západonemeckú hranicu. Vraveli si, že ak sa v noci náhodou stratia, stretnú sa na námestí v nemeckom Mähringu. Namiesto toho skončili v rukách českých pohraničníkov.

„Mlátili nás do nemoty. Neustále sa pýtali, kto nás poslal a kam ideme. Povedzte mená, mená, mená... My im na to, že nás nikto nás neposlal, že sme sa sami rozhodli... Tá stalinská mánia, že musí byť niekto, nejaký agent, ktorý nás poslal,“ spomína na jednu z najhorších skúseností svojho života. Nakoniec si vymysleli fiktívne meno aj to, že mali namierené do Paríža, na Rue de Balzac. „V Paríži musí byť nejaká ulica, ktorá sa volá po Balzacovi... Toto sme povedali a potom na druhý deň doobeda nás ako zázrakom prestali biť.“ Mladých študentov eskortovali do najbližšej väznice v Mariánskych Lázňach. V nasledujúcich mesiacoch ich vystriedali ďalších sedem, až sa dostali do Banskej Bystrice. Pred fáraním v jáchymovských uránových baniach ich zachránili kontakty Hykischovho strýka s komunistami a menej prísne zákony ešte z čias prvej Československej republiky. Tie sa o niekoľko mesiacov zmenia a vyústia do veľkých monster procesov so zradcami režimu, ktorých v nich odsúdia na mnohoročné tresty za mrežami a tresty smrti.


Snímky: archív A. Hykischa


Zakázaný debut
Nepríjemná skúsenosť s vyšetrovateľmi vniesla do života budúceho spisovateľa opatrnosť. O desať rokov neskôr zistí, že ju podcenil a myslenie dogmatických kádrov správne neodhadol. V roku 1959 si ho na Ústredný výbor KSS predvolá vedúci odboru kultúry, aby mu oznámil, že trojtisícový náklad jeho literárneho debutu bude nemilosrdne zošrotovaný.

Ideológov rozčúlil už samotný názov knihy Krok do neznáma. „Ako v mládež v socializme môže ísť do neznáma? Vy ohovárate socializmus! My ideme do veľmi známej budúcnosti! Mládež tu má plné možnosti!“ reprodukuje po rokoch ich výhrady rodák z Banskej Štiavnice. Do ideologických vzorcov strany nepasovali ani autorove pasáže o prostitútkach na Vydrici, túlaní sa mládeže po baroch či ponosy hlavného románového hrdinu na večne vodnaté a mľazgavé rožky a žemle. Oficiálne štátne registre si navyše stále dobre pamätali hriech autorovej mladosti.

Zápas o slová
Život v 60. rokoch bol ako na hojdačke. Raz hore a potom zas dole. Podľa toho, ako kýchli v Prahe a Moskve, spomína Hykisch. A tak sa stalo, že v roku 1963 prichádza odmäk a režim Hykischa a ďalších zakázaných autorov rehabilituje. Jeho zakázaná prvotina sa môže konečne dostať k čitateľom. O dva roky neskôr v románe Námestie v Mähringu otvorene opíše kruté vypočúvacie metódy komunistických vyšetrovateľov.


 

Aj keď sa cenzúra zmiernila, úplne nevymizla. Kto chcel publikovať, musel vyjednávať s cenzormi. „Bol to taký obchod, že niečo za niečo. Cenzori, mladí marxisti, mali fixky a hovoria mi: „Súdruh Hykisch, túto pasáž vyhodíme.“ Nakoniec som vyhandloval, že dali preč len polovičku. Bol to zápas o slová. Rozumiete, to sú také dialógy ako medzi väzňom a jeho strážcom: dones mi viac chleba, dones mi deku, nechaj ma na vychádzke dlhšie...“

Jedinečný '68
Vrcholným rokom v živote Hykischovej generácie sa stal rok 1968 a vpád vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Hykisch a jeho generácia vtedy ešte naivne verili, že je možné vytvoriť niečo ako demokratický socializmus. V Kultúrnom živote publikuje články, v ktorých napáda monopol komunistickej strany a opisuje svoj pluralistickú predstavu fungovania socializmu. „Písal som o tom, že veľká časť nášho obyvateľstva je kresťanského vierovyznania, nie je marxistická, preto je potrebné, aby aj tieto vrstvy obyvateľstva mali podiel na vládnutí.“ Čitatelia jeho myšlienky prijali s nadšením. V reakcii mu jeden z nich napíše, že je nenormálne, aby v tejto krajine vládli ľudia jedného genetického typu, komunisti. „Odcitoval som to v jednom svojom článku a potom mi to otĺkali o hlavu. Pripísali mi názor,... že považujem komunistov za geneticky chybných.“

Obrodný proces sa skončil neúspechom, začalo plynúť otupných dvadsať normalizačných rokov. Podľa Hykischa rok 1968 znamenal kľúčový moment v dejinách Slovenska. Bola to akási generálka na masový odpor dovtedy pasívnych a zastrašených občanov „To masové vzopätie nestraníkov bolo jedinečné a porovnateľné s rokom 1989. Bez roku 1968 by nebolo roku 1989.“

Oklamal som literárny fond
Prvých desať rokov normalizácie nebolo pre Hykischa ľahkých. Pre jeho názory ho vyhodia z Československého rozhlasu a na takmer desať rokov mu zakážu publikovať pod vlastným i vymyslenými menami. Jeho túžba publikovať verejne však bola väčšia ako existujúce zákazy. Keďže sa nehlásil k disentu a cestu samizdatov pre ich obmedzený dosah odmietol, premýšľal, ako by tento zákaz legálne prelomil. „Mojou ideou bolo publikovať hoc aj s istými kompromismi, ale verejne.“

Núdza ho „dokope“ k tomu, že začne písať historické romány. „V žiadosti o udelenie štipendia som vlastne oklamal literárny fond. Bolo 450. výročie veľkých baníckych vzbúr v banských mestách, tak som sa prihlásil, že napíšem román o týchto baníckych vzburách v Banskej Štiavnici.“ V skutočnosti napísal román Čas majstrov o neskorogotickom tvorcovi oltárnych obrazov majstrovi M. S., ktorý sa zapojí do rebélie. Román nebol len historickou freskou života v 16. storočí. Mal v sebe zašifrovanú aj výsostne aktuálnu otázku. Má sa umelec zapojiť do boja okolo seba, alebo ma radšej dokončiť svoje umelecké dielo? „Tak nejako som režim oklamal,“ opakuje Hykisch. Román zaznamenal veľký čitateľský úspech a autor si v ňom vyriešil aj vlastnú dilemu.
 




Prežívame zlaté časy
November 1989 zasiahne Antona Hykischa pár rokov pred jeho šesťdesiatkou. Ako hovorí, za jeho životným zenitom. „V tomto zmysle sme stratenou generáciou,“ vraví. Reční na mítingoch v rodnej Banskej Štiavnici a v Žiari nad Hronom. Aktívne sa zapája do ponovembrového politického života. Najskôr ako poslanec v parlamente za KDH, po roku 1992 ako veľvyslanec v Kanade. Keď nás v roku 1995 kvôli Mečiarovej politike neprijali do NATO, nezniesol to a abdikoval. Neprestáva písať nové knihy. Teraz mu vychádza v Prahe český preklad autobiografického románu Rozkoše dávnych čias. Muž, ktorý sa narodil v Masarykovom Československu, prežil Tisov slovenský štát, Povstanie i štyridsať rokov komunizmu, si dnes napriek všetkému myslí, že Slovensko dnes prežíva svoje najlepšie časy. „Máme samostatný štát, ekonomicky celkom úspešný, a sme členom najšpičkovejších štruktúr. To bolo možné vďaka politickej slobode a novembru.“

Trápia ho však obrovské sociálne rozdiely a to, čo nazýva devalorizáciou hodnôt. „Z povedomia ľudí a miliónových más sa vytráca desatoro, základné zásady medziľudského spolužitia, bez ktorých by sa ľudská spoločnosť úplne rozvrátila.“ Obnoviť ich a znovu sa naučiť, čo je dobro a čo zlo, čo je vražda a čo vražda nie je, považuje za najväčšiu výzvu súčasného človeka v globalizovanom svete.


Kto je Anton Hykisch
Narodil sa v Banskej Štiavnici v roku 1932 v rodine úradníka. Jeho strýko bol osobným tajomníkom bulharského cára Ferdinanda Coburga. Študoval na gymnáziach v Pukanci a v Leviciach. V tomto období sa neúspešne pokúsil o útek do Západného Nemecka. Svoje vysokoškolské štúdia absolvoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Patrí medzi spisovateľ takzvanej Generácie 1956, ktorá odmietla metódy socialistického realizmu a do centra svojej pozornosti vyzdvihla jedinca s jeho súkromnými a intímnymi potrebami. Debutoval románom Krok do neznáma. Je autorom novely Naďa a románu Námestie v Mähringu. V období normalizácie sa zviditeľnil historickými románmi Čas majstrov a Milujte kráľovnú. V rokoch 1992 až 1995 pôsobí ako veľvyslanec Slovenska v Kanade. Medzi jeho posledné diela patrí autobiografický román Rozkoše dávnych čias.