01.03.2015, 00:08

Bez rezňov, no s citrónmi zo Španielska. Aj tak žili Slováci cez vojnu

Od takzvaného „slovákštátu“ v rokoch 1939 - 1945 sa u nás dostávajú napríklad aj prídavky na deti.

Bez rezňov, no s citrónmi zo Španielska. Aj tak žili Slováci cez vojnu

Keď sa povie druhá svetová vojna, automaticky vystrelia pojmy ako Hitler, fašizmus, holokaust... a v našich podmienkach Tiso či Slovenské národné povstanie. Udalosti na frontoch, kľúčové zlomy v priebehu vojny, to všetko opisuje mnoho kníh či filmov. Ako však prebiehal ten bežný, každodenný život na Slovensku? Nazrite s nami do „kuchýň“ našich starých a prastarých rodičov.
 

Slovensko prežilo roky 1939 až 1945 ako samostatná republika pod „ochranou“ Nemeckej ríše. Nerodila sa ľahko. Z Československej republiky najprv Adolf Hitler takzvaným mníchovským diktátom odkrojil koncom septembra 1938 Sudety.
O niekoľko dní po Viedenskej arbitráži prišlo dnešné Slovensko o veľkú časť južného územia. Košice, Lučenec, Nové Zámky či
Rožňava sa tak na sedem rokov stali súčasťou Maďarska. Definitívnu ranu z (ne)milosti dostala republika v nasledujúcom roku, keď v polovici marca zabralo Nemecko českú časť ako protektorát Čechy a Morava. Zvyšok dostal na výber – buď sa
osamostatní, alebo si ho rozparcelujú Maďarsko a Poľsko.  Tak 14. marca 1939 vznikla samostatná Slovenská republika.

Ako to len zvládli?
Nový stredoeurópsky štátik toho do vienka veľa nedostal. Keďže v Československu vďaka centralizácii hral takpovediac druhé husle, musel v mnohých ohľadoch začínať takmer od piky. Priemysel bol slabo rozvinutý, arbitráž ho pripravila o najúrodnejšie oblasti. A ešte tu bol jeho veľký nemecký „ochranca“, ktorý ho chcel využiť, ako sa len dá. Ako si s tým poradil? Použime slová staronového československého prezidenta Edvarda Beneša, keď v apríli 1945 cestoval autom z Košíc do Bratislavy. Muž, ktorý bol na Slovensku naposledy v roku 1937, len zadumane krútil hlavou: „Tohle je neuvěřitelné, co ti Slováci dovedli.“
Myslel tým množstvo novovybudovaných ciest a železničných tratí či rozvinutý (najmä strojársky a zbrojný) priemysel. Áno,
mohla za to najmä vojnová konjunktúra a odsun niektorých častí obyvateľstva. Ale to je samostatná kapitola príbehu.

Česi peši za Moravu
Z nášho hľadiska je zaujímavé, že to Slováci museli dokázať hlavne sami. Už krátko po vzniku samostatného štátu totiž nastal
proces takzvanej slovakizácie. Ten znamenal vynútený odchod českých zamestnancov zo Slovenska. Uvoľnilo sa tak veľa úradníckych, učiteľských, četníckych, ale aj umeleckých miest. Popravde, snaha o vypudenie „českého elementu“ sa začala už po 6. októbri 1938, keď Slovensko vyhlásilo autonómiu ešte v rámci Československa.
Ďalšími na rade boli Židia. Tých vylúčili z verejného života nariadením vlády v apríli 1939. Arizáciou a postupným odsunom Židov v duchu nemeckého konečného riešenia sa tak uvoľnili nielen ďalšie tisícky pracovných miest, ale aj nezanedbateľné
množstvo majetku prešlo do „čisto“ slovenských rúk. Prečo tento úvod? Lebo tu sa začína aj príbeh státisícov bežných Slovákov a ich každodenných starostí a radostí. Ako sa im teda vo vojnových rokoch žilo? Čítajte ďalej.
 

Snímka


Rezne došli už pred Povstaním

Z hľadiska množstva a pestrosti jedla sa Slováci v prvých rokoch vojny neborili s takými vážnymi problémami ako obyvatelia okolitých krajín. V roku 1940 sa zaviedli takzvané odberné knižky na vybraný nedostatkový tovar. Spočiatku to bola najmä obrana pred nájazdmi Nemcov a špekulantov na obchody. Znamenalo to, že rodina si mohla nakúpiť podľa potreby, no musela tento nákup nahlásiť u svojho obchodníka. Postupne však zásobovanie začínalo viaznuť. Mohlo za to aj nariadenie, ktoré roľníkom určilo, koľko dopestovaných potravín potrebujú pre rodinu. Zvyšok museli predať štátu, navyše za pevne stanovené ceny. Mnohí tak prebytky skrývali a prilepšovali si nimi na čiernom trhu. Tam sa, nakoniec, dalo dostať čokoľvek. Ako upozorňuje článok novín Slovák, dokonca aj citróny zo Španielska ešte v apríli 1944.

Väčšina Slovákov sa však musela čím ďalej tým viac uskromňovať. Hromadiť sa nesmeli potraviny ani ďalšie veci dennej potreby. Už v druhom roku vojny nesmelo byť v jednej domácnosti viac ako 10 kg múky, 3 kg ryže, 6 kg strukovín, 1 kg kávy alebo kakaa, 5 kg cukru, 6 kg masti, 4 kg mydla na pranie, 2 kg sviečok či 10 litrov petroleja (tam, kde mali elektrinu, tak len 2 litre). Možno paradoxne najnedostatkovejším tovarom bola počas celej vojny masť. V roku 1945 stálo kilo až päťkrát viac ako v roku 1939.
 


Prečítajte si aj
prečo prišlo Slovensko o „podunajský dolár“, aká bola počas 2. svetovej vojny u nás nezamestnanosť či koľko stáli základné potraviny. Zaujímavosti v číslach TU.



Okrem masti sa s pribúdajúcimi rokmi Slováci museli vzdať hlavne mäsa. Zaviedli sa bezmäsové dni (pondelok, streda, piatok) a niektoré jedlá sa zakázali úplne. Nielen v reštaurácii, ale ani doma ste si tak oficiálne nemohli dať rezeň, sekanú, vyprážanú hydinu či palacinky. Jedlá z vajec sa okrem obeda v pohostinstvách a reštauráciách tiež nemohli variť. Od marca 1942 na základe nariadenia nesmelo byť v salámach viac ako 15 a v klobásach viac ako 10 percent mäsa (hoci niekedy má človek pocit, že toto nariadenie sa dodržiava dodnes).

Situácia sa dramaticky zhoršila ku koncu vojny po vypuknutí Povstania a po príchode frontu najmä na východe Slovenska. Počas celej vojny sa najmä v zime pre sociálne najslabšie rodiny organizovali rôzne zbierky jedla a oblečenia.
 


Čo písali noviny: Miliardy zo sĺz Slovákov

Musím vám pred oči predstaviť hrozný fakt: Na Slovensku sme mali za dvadsať rokov asi 40 000 českých zamestnancov. Keď rátame, že každý jeden z nich dostal do roka priemerne len 15 000 korún, vyjde nám 700 miliónov korún. Vezmime 700 miliónov 20-krát, učiní to 14 miliárd. A to je už pekná sumička. Za dvadsať rokov 14 miliárd korún. Keby tak bývalo, ako Pán Boh prikázal, keď pre nás, Slovákov, toto krásne Slovensko stvoril a keď akoby nám bol hovoril: vládnite, vy Slováci, nad týmto kúskom zemegule, nad tým, čo je na ňom a v ňom – dnes by sme neprichádzali s pôžičkou. Mali by sme v rukách dosť peňazí na budovanie nového Slovenska podľa kresťanského a slovenského plánu.

Ale tých 14 miliárd korún nevyjadruje ešte dostatočne to, čo Slovensko v podobe príležitosti k práci a k zamestnaniu dalo Čechom. Ja chodievam teraz veľmi často po pražských ministerstvách, po tých krásnych mramorových sieňach. Nezabúdajme, že sám Eduard Beneš, ešte ako zahraničný minister, použil niekoľko sto miliónov korún na opravu Czerninského paláca. Len zariadenie v kuchyni stálo niekoľko miliónov.

Náklady na tento a iný nepotrebný luxus hradili sme svojimi daniami aj my, Slováci. A to všetko ostáva v Prahe. My chodíme popri tých palácoch a mali by sme sto chutí napísať na múry týchto ministerstiev a iných budov vetu: Ex lacrimis Slovaccorum. Zo sĺz Slovákov vás stavali. Zo sĺz Slovákov vás zariaďovali. Tie dane, ktoré dosiaľ Slovensko do Prahy posielalo, to boly tie naše slzy, z ktorých sa stavaly paláce v Prahe.

No, čo sa stalo, stalo sa. Na to je tu teraz slovenská vláda, aby neblahú a nám neprajnú minulosť opravovala v prítomnosti, ale nadovšetko, aby sme sa všetci starali o budúcnosť.

Slovák, 28. februára 1939 (Bol to citát z prejavu štátneho ministra Karola Sidora)





Dva mesiace voľna
Ak by sme mali hovoriť o životnej úrovni Slovákov počas vojny ako celku, tak čisto štatisticky mierne klesla. Lebo hoci platy stúpli priemerne takmer o sto percent, životné náklady a inflácia vystrelili oveľa prudšie najmä od roku 1943. Napriek tomu mnohí Slováci spomínajú na prvú polovicu vojny ako na obdobie „blahobytu“. Môže za to viacero faktorov. V prvom rade poznateľne stúpla zamestnanosť, za ktorú okrem rozvoja priemyslu mohol aj odchod Čechov a Židov z trhu práce. Plné obchody a vyššie mzdy navyše kontrastovali s ťažkými rokmi celosvetovej hospodárskej krízy pred časmi všeobecného nedostatku po vojne.

Okrem toho vláda prišla s niekoľkými sociálnymi zlepšeniami. Do obdobia „slovákštátu“ napríklad spadá začiatok prídavkov na deti. Na tie mali nárok všetci členovia niektorej sociálnej poisťovne. Napríklad robotníci mohli po odpracovaní aspoň 60 zmien dostať na dieťa mesačne desať až štyridsať korún. Ďalším bonusom boli rodinné rekreácie, na ktoré zamestnancom prispievali odbory. Čiastočne sa tiež predĺžila platená dovolenka. Ako úradník ste mohli dostať od desať až do štyridsaťdva dní voľna.

Vo všetkých sférach však platilo – čím vyššie si, tým väčšie výhody dostaneš. Štátni zamestnanci na významnejších pozíciách a členovia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) mali veľkú šancu získať niečo navyše. Podobne ako v Nemecku, aj v slovenskom ľudáckom režime sa členstvo v strane stávalo rebríkom ku kariére, a tým hlavným lákadlom na vstup do strany.


Zdroj: Číselné údaje spracované podľa zborníka Život v Slovenskej republike. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov IX.

Súvisiace články

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.