21.02.2014, 00:00

Zložitá púť veselého búrliváka. O Mňačkovi píšu jeho blízki

Boli jedni z posledných, s ktorými strávil svoj čas. Priatelia Ladislava Mňačka spomínajú na "zúrivého reportéra."

Pred dvadsiatimi rokmi zomrel v Bratislave Ladislav Mňačko, novinár – reportér, autor románov a poviedok, v mladosti aj básní, ktorý v dvadsaťročí do augusta 1968 vedel spôsobiť rozruch a sústrediť na seba pozornosť ako málokto iný, vyvolať obdiv aj zúrivé kontroverzie.

Napriek tomu neviem, či si ho dnes ešte mnohí pamätajú. Nuž, bol to „búrlivák“, hnal sa životom s hlučným smiechom a tak trocha hlava-nehlava, ako veľká voda, večne pritom súťažil so svojím žiarivým vzorom E. E. Kischom o titul zúrivého reportéra. Vrhal sa do polemík sprvu ako presvedčený komunistický aktivista na stránkach Rudého práva a neskôr bratislavskej Pravdy, potom s čoraz kritickejším odstupom od oficiálnej straníckej línie, ale ešte vždy s nádejou na reformu, na zmenu k lepšiemu. Nikdy mu pritom nechýbala schopnosť sebareflexie, ba aj sebairónie, ani odvaha verejne uznať svoje chyby a vyvodiť z nich dôsledky – teda povedať jasne a jednoznačne svoj názor.
Predviedol to ako šéfredaktor Kultúrneho života uprostred 50. rokov, keď sovietska kritika stalinského „kultu osobnosti“ otvorila prvú škáročku pre otvorenejšiu reč o stave spoločnosti. Pravda, Mňačko v tom zašiel priďaleko, a preto dlho neostal šéfom spisovateľského týždenníka, sám však písal ďalej v tomto novom, odvážnejšom tóne.



Vo svojom románe Smrť sa volá Engelchen, ktorý publikoval na konci toho ťaživého desaťročia, teda v čase, keď sa ešte vôbec nepatrilo čo len náznakom spochybniť hrdinstvo a zásluhy partizánskeho odboja, si Mňačko – sám člen partizánskej brigády na Morave – trúfa klásť vážne morálne otázky. Celým príbehom sa – ako vnútorný leitmotív – ťahá otázka zodpovednosti, ba hádam až spoluviny partizánov za zničenie dediny, za smrť ľudí, ktorí im pomáhali, ktorí ich živili a ktorých nakoniec pod tlakom presily nemeckých jednotiek prenechali ich strašnému osudu. Pritom Mňačko do konca života neprestal z hĺbky duše nenávidieť akýkoľvek prejav fašizmu a aj vo svojom románe presvedčivo vykreslil zákernú krutosť špeciálnych nemeckých jednotiek a ich veliteľa s anjelským menom.

V čase, keď písal tento svoj azda najúspešnejší román, Mňačko už stratil väčšinu ilúzií o nepoškvrnenosti komunistickej ideológie. Už od obdobia masových zatýkaní a potom veľkých procesov s údajnými sionistami a slovenskými buržoáznymi nacionalistami vo vedení strany mu Gottwaldove slová „strane verte, súdruhovia“ zneli ako výsmech. Aj keď práve s takýmto presvedčením štartoval ako mladík do povojnového života.

Isteže to precitnutie neprebehlo zo dňa na deň – ako to vo svojom autobiografickom románe Sedem dní do pohrebu presne opísal Mňačkov dlhoročný priateľ Ján Rozner. Veď jeho novinárska dravosť, elán, niekedy aj unáhlenosť, ho v prvých tzv. budovateľských rokoch strhli k daktorým vyhláseniam, úvodníkom, reportážam, ktoré čoskoro oľutoval a za ktoré sa potom celý život hanbil. Postavil sa k tomu aktívne: od začiatku 60. rokov išiel po stopách konkrétnych prípadov, kde zaslepená ideológia spojená s mocou spôsobila ľudské krivdy a utrpenie. Z týchto príbehov vznikli jeho slávne Oneskorené reportáže, uverejňované najprv – a to po nekonečných hádkach a dohovoroch s cenzúrou či priamo s predstaviteľmi všemocného ÚV (ústredného výboru, pozn. red.) strany – v Kultúrnom živote a potom knižne. Mňačko sa však neuspokojil so zverejnením týchto prípadov pošliapaného práva. Zháňal dôkazy a svedkov pre súdy, intervenoval, presvedčoval zodpovedných činiteľov po dedinách a mestách a viem o prípadoch, keď skutočne dosiahol zmenu tvrdých rozsudkov, ba dokonca zrušenie trestu smrti.


Agneša Kalinová s Ladislavom Mňačkom, svojou dcérou Júliou (vľavo) a rakúskou novinárkou Gerdou Rothmayerovou.  (Na hornej snímke na Júliinom mieste stojí  Ján Kalina, manžel Agnešy Kalinovej.  snímky: Archív A. Kalinovej)

Podobne zložité, hádam aj protirečivé motivácie sa skrývali za obrovským politickým škandálom a medzinárodnou senzáciou, ktorá sa spája s Mňačkovým menom. Išlo o jeho manifestačnú emigráciu z republiky na jeseň 1967, ktorú zdôvodnil – tesne pred cestou do Izraela – na veľkej tlačovej konferencii v Paríži. Vzťah Mňačka, ktorý nebol Žid (!) k štátu Izrael sa viaže na jeho prvý veľký zážitok zahraničného dopisovateľa: bol tam v roku 1947, v čase prvých bojov s Arabmi po vyhlásení samostatnosti židovského štátu, ktorému vtedy ešte držal stranu celý socialistický tábor na čele so ZSSR! Aj pod vplyvom týchto bezprostredných osobných skúseností nemohol bez slova prehltnúť mieru servilnosti, s akou Československo, na zrejmý pokyn z Moskvy na jar ´67, prerušilo diplomatické styky s Izraelom. Po šesťdňovej vojne, v ktorej zo všetkých strán útočiaci arabskí susedia ohrozili samotnú existenciu mladého štátu a život jeho obyvateľov!
Ladislav Mňačko nebol jediný, komu sa to sprotivilo. Vtedy – na júnovom spisovateľskom zjazde – sa našlo aj niekoľko českých spisovateľov, ktorí si, ako vôbec prví, trúfali kritizovať zahraničnú politiku štátu. A išlo im pritom o jeho suverenitu, o právo na vlastný postoj k dianiu vo svete, teda nielen o osud Izraela. To, čo po tejto verbálnej – kvôli cenzúre nikdy nezverejnenej – spisovateľskej minivzbure nasledovalo, bol evidentný pokus prezidenta Novotného a jeho straníckeho vedenia prudko otočiť kormidlom, umlčať kritické hlasy na akúkoľvek spoločenskú tému, proste udusiť celé reformné hnutie z predchádzajúcich rokov.
To všetko dovedna už Lacovi Mňačkovi stačilo vyše hlavy, to bola preňho príhodná chvíľa zabuchnúť dvere za svojím doterajším – iste privilegovaným – životom a povedať o tom svoj názor pred tvárou celého sveta. Dostal tým Československo na prvé stránky medzinárodnej tlače, do hlavných programov rozhlasových a televíznych staníc. Bolo to vlastne pripomenutie, že čosi tu nie je v poriadku, akýsi prvý veľký výkričník pred blížiacimi sa udalosťami osudnej a krásnej československej jari v roku 1968.

Tieto udalosti prirodzene znova otriasli životom čerstvého emigranta Mňačka: vrátil sa na Slovensko s nádejami, podfarbenými citeľnou dávkou skepsy. Spôsobili ju iste aj nechutné polemiky a útoky naňho, podozrenie, že sa chcel vrátiť „ako víťaz na bielom koni“. Tak to formuloval Gustáv Husák, ktorý z výšin čerstvo získanej vysokej funkcie riadil túto kampaň, hoci sa Mňačko len zopár rokov predtým vehementne zasadzoval za jeho rehabilitáciu.
Keď potom v auguste, po vpáde údajne bratských armád, stratil posledné ilúzie o možnosti čosi zmeniť na nanútenej podobe „reálne existujúceho socializmu“, ihneď sa zas pobral preč. Žil v Rakúsku, na vidieku, zámerne mimo českých a slovenských emigračných centier, polemík a intríg. Keď si pozrieme bilanciu toho, čo za ten čas vydal knižne – bolo to vyše desať próz, poviedok a publicistických prác v nemčine, sčasti v slovenčine či češtine, čo napísal či spracoval pre film a televíziu – bolo to podobne úctyhodné číslo, môžeme hovoriť o Mňačkovom ďalšom plodnom životnom období.
Návraty do Bratislavy po páde hrozivých múrov a cez rozstrihnuté ostnaté drôty mu iste veľmi strpčil nielen rozpad Československa, v ktoré vždy veril, ale aj tá často zúrivá protičeská sprievodná muzika a iné prejavy mečiarovského Slovenska. Veď mu to bolestne pripomínalo mladosť, keď po vzniku slovenského štátu musel – kvôli českému otcovi – odísť z Martina, kde strávil roky detstva a dospievania.

Usadil sa teda v Prahe, ale – ešte vždy hnaný svojím životným elánom a reportérskou zvedavosťou – trávil rovnako veľa času na Slovensku. Náhla smrť ho, teda nie celkom náhodne, zastihla práve v Bratislave.
Agneša Kalinová

 

Dal facku aj funkcionárovi
Ladislava Mňačka som poznal ako búrliváka – človeka schopného všetkého, odvážneho, v pozitívnom slove bezočivého, človeka, ktorý vyfackal pracovníka ÚV KSS za to, že písal negatívne o slovenských výtvarníkov. A prešlo mu to. Pretože to bol Mňačko. Ale mám ho vo vedomí tiež ako veľmi dobrého človeka, človeka s veľkým srdcom, ktorý mi do značnej miery umožnil žiť tak, ako som prežil nasledujúce roky. V roku 1956 som sa totiž vrátil z vojenčiny, kde som pracoval v bani, na stavbách a tak ďalej, bol som vyhodený vysokoškolák, takže zlý káder. Veľmi som túžil pracovať s literatúrou, na voľnej nohe sa nedalo prežiť. A keď kamarát spomenul Mňačkovi, že existujem, dal si ma zavolať a povedal, že to so mnou skúsi, ale pod jednou podmienkou: nesmiem vyplniť nijaký kádrový dotazník. Prijal ma, čiernu ovcu, do Kultúrneho života, kde som aj s dobrodružstvami i problémami prežil 13 rokov. Vážim si na ňom to, že keď ako všetci mladí spisovatelia písal všeličo, no veľmi ľutoval, keď niekomu svojím článkom ublížil tak, že napríklad prišiel o prácu alebo podobne. Snažil sa im pomôcť, snažil sa zo všetkých síl odčiniť, čo sa dalo.
Kornel Földvári