Andrej a Gabriela. Obaja manželia Buriankovci sú členmi Opus Dei. Snímka: archív A.Burianka
Stretnutie s novinárom im v prvej chvíli nebolo príliš po chuti – ako sa mi priznali nad stolom v petržalskej kaviarni. O svojom členstve v Opus Dei aj kontroverziách s ním spätých však napokon bez problémov rozprávali aj v prítomnosti desiatky kaviarenských hostí. Lebo – ako tvrdia – členovia Diela nežijú v utajení. Len svoju príslušnosť nenosia vytetovanú na čele.
Cesta informatika k svätosti
Keď Andrejovi Buriankovi, mimochodom, produktovému manažérovi nemenovanej IT firmy (a otcovi šiestich detí) asi pred 8 rokmi kamarát povedal o Diele (skrátený názov Opus Dei – pozn. red.), nevedel o tejto organizácii nič, ani len z počutia.
Paradoxne, napokon ju spoznával takmer paralelne s jej preslávenou románovou mystifikáciou: krátko po jeho prvej návšteve bratislavského centra Dowina vyšiel Da Vinciho kód Dana Browna, ktorý Opus Dei dosadil do roly spolku, ktorý sa vyžíva v masochistickom sebamrzačení a stráži nekalé tajomstvá cirkvi. Kým jej papierovú verziu si vychutnal ako náruživý čitateľ, tá reálna mu obrátila život naruby.
„V tom čase som pociťoval nepokoj, ako veriaci človek som cítil, že potrebujem duchovný rast, že mi nestačí jedna návšteva kostola týždenne,“ spomína.
Po tom, čo si v centre vypočul niekoľko prednášok a absolvoval pár duchovných cvičení, zistil, že v Opus Dei našiel, čo hľadal. A o pár rokov sa stal jedným zo slovenských supernumerárov: teda väčšinových členov Diela, ktorí nežijú komunitným životom v celibáte, ale vo svojich vlastných rodinách. Časom sa touto cestou vydala aj jeho manželka.
Každý deň omša. A „cvičenie ducha“
Navonok sa takmer nič nezmenilo. Andrej s Gabrielou neodišli zo svojho zamestnania, neprestali chodiť s kamarátmi na pivo. „Len“ sa, ako tvrdia, vydali na vedomú cestu k svätosti, o ktorej zakladateľ Opus Dei, v tom čase ani nie 30-ročný Španiel Josemária Escrivá, revolučne vyhlásil, že nie je určená len pre kňazov či rehoľníkov, ale pre všetkých bez rozdielu: vrátane kuchárok či informatikov.
Keď sa pýtame, či o jeho členstve v Opus Dei vedia kolegovia z práce, zarazí sa. „Pravdupovediac, nie som si istý.“ Niežeby to zatajoval, len nevidí dôvod, aby o tom sám od seba hovoril. Keď však na to príde reč, nič netají. A pravdaže – reakcie bývajú rôzne. S vysloveným odsúdením alebo nebodaj atakom sa však dosiaľ nestretol. „Ľudia sa v tomto smere vybúria skôr na internete.“
A čo teda členov Opus Dei odlišuje od „iných“ katolíkov? Napríklad to, že chodia každý deň na omšu. Zúčastňujú sa na duchovných cvičeniach či prednáškach – vedú mimoriadne intenzívny duchovný život. A práve to je podľa názoru Buriankovcov jeden z dôvodov, pre ktorý sa dokonca aj mnohí katolíci pozerajú na Opus Dei cez prsty. „Mnohí nechápu, na čo si takto komplikujeme život. Iní to zas vnímajú tak, že Dielo od nás veľa vyžaduje. Ale to nie je o nárokoch organizácie, ale našich vlastných,“ argumentuje Gabriela.
Členovia Opus Dei by mali byť aj „zvestovateľmi“ evanjelia. „Nie je nám blízke postaviť sa na roh a rozdávať letáky. Mali by sme svedčiť hlavne svojím vlastným životom, vlastným správaním sa v bežných situáciách. Aby si ľudia začali klásť otázku, prečo sme takí, akí sme,“ objasňuje Andrej. A keď sa niekto začne pýtať, byť otvorený pre debatu. „Zvlášť s ateistami sa mi dobre diskutuje,“ dodáva s úsmevom.
Trochu sa nás boja
Buriankovci však nepodliehajú ilúzii, že podozrievavosť voči Opus Dei úplne vymizne. Jej korene totiž siahajú až do počiatkov jeho vzniku. V roku 1928, keď Escrivá hlásal, že svätosť je možné dosiahnuť aj uprostred sveta, bola táto výsada umožnená len kňazom či rehoľníkom: od laikov sa vyžadovala skôr pasívna účasť. Opus Dei si tak svojimi nárokmi popudilo takzvaných nedeľných katolíkov a svojimi prísľubmi zas konzervatívnejšiu časť cirkvi. A tak trochu sa to s ním vlečie doteraz, hoci v roku 1982 Ján Pavol II. ustanovil Opus Dei ako prvú a zatiaľ jedinú osobnú prelatúru v katolíckej cirkvi a urobil z nej akceptovanú súčasť cirkvi.
„Ľudia sú stále trochu vykoľajení z toho, že nás akoby nevidno,“ komentuje Andrej. Ani numerári, teda tá menšinová časť Opus Dei, ktorá žije v celibáte, totiž nežijú ako tradiční rehoľníci. Nenosia habit, pracujú v bežných laických povolaniach, hrajú futbal, chodia na pivo. „Žijú uprostred sveta a zároveň v úplnej odovzdanosti Bohu,“ uzatvára Andrej.
Opus Dei v kocke
Opus Dei, plným názvom Praelatura Sanctae Crucis et Operis Dei (slovensky Božie dielo alebo skrátene Dielo, plným názvom Prelatúra Svätého kríža a Opus Dei) je osobná Prelatúra katolíckej cirkvi. Jej poslaním je šíriť posolstvo o tom, že všetci ľudia, aj laici, sú povolaní k svätosti, a poskytovať im k tomu potrebnú pomoc spočívajúcu vo formácii a duchovnom vedení.
Opus Dei bolo založené v Španielsku roku 1928 sv. Josemaríom Escrivá de Balaguer, ktorého v roku 2002 svätorečil pápež Ján Pavol II. Svoju definitívnu právnu podobu získalo Opus Dei v roku 1982, kedy ho pápež Ján Pavol II. ustanovil ako osobnú prelatúru. Nie je teda poriadkom ani hnutím, ale súčasťou hierarchickej štruktúry Cirkvi. Sídlo prelatúry sa nachádza v Ríme a na jej čele stojí prelát, ktorým je dnes mons. Javier Echevarría.