Príďte sa hrať. K Američanovi
Aaron Chase (39), Američan. Zakladateľ Rozptyľovačkárstva, prvého slovenského obchodu, v ktorom sa môžete bez hanby pohrať. A pritom si nemusíte nič kúpiť.
„Ja nevidím medzi Američanmi a Slovákmi veľký rozdiel. Veď sa aj hovorí, že človeka od banánu delí len jedno percento genetickej výbavy. Odlišnosti medzi ľuďmi sú tak úplne zanedbateľné,“ smeje sa na našej obligátnej snahe porovnávať mentality Aaron Chase, ktorý už pätnásť rokov žije v Európe a z toho väčšinu času práve na Slovensku.
Paradoxne, on sám je živým dôkazom, že aj tých pár promile odlišností môže zavážiť. Predtým ako sa tento rodák z Maine rozhodol v centre Bratislavy otvoriť svoje originálne hračkárstvo, len márne by ste u nás hľadali obchod, v ktorom si môžu prísť na svoje zákazníci doslova od nula do deväťdesiat rokov. A v ktorom je dovolené hrať sa s tovarom, a pritom ho nemusíte kúpiť.
Od obleku k hračkám
Aaron Chase mal pôvodne namierené na Ukrajinu. Napokon skončil ako dobrovoľník Amerických mierových zborov na Slovensku. Najskôr pracoval v popradskom Dome fotografie, neskôr do toho prišla práca s deťmi a nakoniec pôsobil v košickej Karpatskej nadácii. „Po štyroch rokoch som si povedal, že Slovenska už bolo dosť a odišiel som študovať do Holandska,“ priznáva na rovinu. Neuplynulo veľa času a bol späť. Dostal totiž ponuku pôsobiť ako politicko-vojenský radca na americkej ambasáde.
Cesta od obleku k hračkám napriek tomu nebola pre Aarona až taká prelomová. Práve hračky patrili k najčastejším suvenírom, ktoré si zo svojich početných ciest prinášal domov. Zhodou okolností rovnakej záľube holdoval aj jeho vtedajší spolubývajúci, dnes partner v biznise. „Čím viac sa nám v byte hračky kopili, tým častejšie si nás kamaráti doberali, aby sme si už konečne otvorili nejaké hračkárstvo,“ spomína so smiechom. Osudné slovo napokon padlo v krčme na Novom Zélande. Dodržali ho a o štyri mesiace si otvorili svoje Rozptyľovačkárstvo.
Nebezpečnejšie ako Kosovo
Netreba dodávať, že nešlo o pragmatické rozhodnutie, od ktorého očakávali prostriedky na živobytie. Napokon v pluse začali byť až po piatich rokoch. Na druhej strane obaja mali v tom čase pocit, že hračkárstiev je na Slovensku zúfalo málo. „Odvtedy sa to trochu zlepšilo, ale slovenskí dospeláci stále venujú hre málo času,“ hodnotí Aaron. Možno preto, že za svoju hlavnú hračku považujú auto. A tak sa podľa neho správame aj na cestách – akoby nešlo o život. „Ani v Kosove alebo Grécku som sa na cestách nebál viac ako tu,“ priznáva. A hoci sa už pätnásť rokov každú jar chystá na odchod, zatiaľ je stále tu. A hľadá po celom svete hračky, ktoré naposledy držal v ruke ako malý chlapec.
Dolujem zo Slovákov to najlepšie
Iwan Hoffmans, Holanďan. Podnikateľ učí Slovákov, že fungujúci sociálny podnik nemusí zostať v rovine utópie.
Na začiatku jeho „slovenského“ príbehu stál hotel vo Vysokých Tatrách. Ten bol dôvodom, pre ktorý pred ôsmimi rokmi spolu s manželkou opustil Holandsko. Presnejšie povedané – hlavnou motiváciou bola naša krajina, ktorá im obom okamžite padla do oka. A to až natoľko, že sa tu rozhodli zostať napriek tomu, že z hotelového biznisu napokon zišlo.
Začalo sa to krízou
Iwan sa čoskoro uchytil na vedúcej pozícii v nábytkárskej firme z Liptovského Mikuláša, kde riadil 55 slovenských zamestnancov. „Najlepšia škola, akú som mohol dostať,“ hodnotí z odstupu.
Prišiel však rok 2008, na firmu doľahla kríza a stopla mu plat. Odišiel a rozmýšľal, čo ďalej. Presne v tom čase mu vstúpil do života zásadný človek: Stanislav Gurka, riaditeľ a zakladateľ Domu na polceste, zariadenia, ktoré sa od roku 2000 stará o odchovancov z detských domovov. Presnejšie povedané – vyhľadal si ho. Mal totiž dobré informácie (aj intuíciu): dozvedel sa, že Iwan ešte v Holandsku pracoval v sociálnej sfére ako jeden z lídrov projektu Domino, továrne na výrobu drevených hračiek, ktorá zamestnávala mentálne hendikepovaných.
Podobné zázemie hľadal Stanislav Gurka aj pre svojich „chlapcov“: zamestnávateľa, ktorý by mal trpezlivosť s ich slabšou prispôsobivosťou. Deti z detského domova totiž nie sú ani zďaleka tak dobre pripravené na život „vonku“ ako tie ostatné.
Lepšie ako v Holandsku
Krátko nato preťal Iwanovi cestu zásadný človek číslo dva: holandský podnikateľ, ktorý hľadal výrobcov pre svoje produkty – chladiarenské a mraziarenské boxy do áut. A keď Stanislav Gurka potvrdil, že dokáže zohnať potrebnú halu na výrobu, kúsky puzzle do seba zapadli. A vytvorili podnik Orion Nova. „Dohodli sme sa, že zamestnám chlapcov zo Stanovho zariadenia a pokúsim sa z nich dostať to najlepšie,“ spomína Iwan.
A podnik funguje už piaty rok. Medzičasom získali ocenenie v rámci Via Bona, zažili tri sťahovania a zopár školení v Holandsku. „No už pri druhom raze vysvitlo, že naši zamestnanci pracujú lepšie a efektívnejšie ako tí holandskí,“ natešene referuje Iwan.
Do života Domu na polceste však zasiahol aj iným spôsobom. Zaviedol doň nový systém fungovania, ktorého zmyslom je priblížiť klientov ešte viac bežnému životu: naučiť ich hospodáriť, starať sa o účty, o domácnosť. Jedným z plodov tohto systému je aj skúšobný byt mimo zariadenia, od ktorého je už len krok k fungovaniu v „normálnom svete“.
Príliš pomalé Slovensko
A ako ten „normálny slovenský svet“ Iwan Hoffmans vlastne vidí? V zásade dobre. To však neznamená, že by v ňom kadečo nezlepšil. „Viem, že zárobky nie sú na Slovensku najvyššie a ľudia majú čo robiť, aby z nich vyšli. Keď si však už nájdu dobrú prácu, mohli by sa do nej o čosi viac vložiť a neskrývať sa s každým problémom za chrbát svojich šéfov. Väčšia účasť a angažovanosť by dokázala ich prácu v mnohom posunúť,“ myslí si. A ešte čosi: Slovensko je podľa neho neuveriteľne pomalé v oblasti „papierovačiek“. „Rešpektujem to, každá zmena chce čas. Ale nepomáha vám to držať krok s európskymi biznis partnermi,“ uzatvára.
Európa večeria v Bratislave. Vďaka mužovi z Peru
Carlos Artur Sotelo Zumarán, Peruánec. Majiteľ jedinej peruánskej reštaurácie široko-ďaleko u nás plánuje otvoriť nový typ podniku: Fuente de Soda. Cukráreň a bagetériu v jednom.
Založil reštauráciu, ktorú k nám chodia obdivovať aj ľudia z Viedne či Budapešti. Popritom vodí do Bratislavy španielsky hovoriacich turistov a snaží sa ich presvedčiť, aby si pozreli aj zvyšok Slovenska. Podarí sa to len občas. No vždy sú vraj nadšení. Peruánec Carlos Artur Sotelo Zumarán.
Žiadne Turecko. Československo
Ako mnohí iní cudzinci, aj Carlos sa k nám dostal náhodou. Pred rovnými tridsiatimi rokmi. Študoval na univerzite a zaujali ho štipendiá na štúdiá do zahraničia. Keď konečne zohnal všetky potrebné doklady, namiesto očakávaného Turecka boli v ponuke Československo a Čína.
Ešte počas štúdia jadrovej fyziky sa oženil a po škole sa na pár rokov aj so slovenskou manželkou vrátil do rodnej krajiny. Napokon sa však rozhodli, že Slovensko bude pre ich deti lepším miestom na život.
Po návrate nastúpil do španielskej konzultačnej firmy ako programátor, no po čase ho zlákal vlastný biznis. Prvým naozaj „serióznym“ sa stala peruánska reštaurácia Casa Inka. „Trvalo vyše troch rokov, kým sme ju dokázali vytiahnuť zo straty. A dosť sme si pri tom aj vytrpeli. Ráno som chodil o šiestej na nákup do veľkoobchodu, a po práci v banke som navštevoval reštauráciu. Neraz som v kuchyni umýval taniere a hrnce a medzitým som debatoval s hosťami. Manželka cez víkendy upratovala a po večeroch prala a žehlila obrusy. To všetko pri troch deťoch a popri zamestnaní,“ spomína Carlos na krušné časy.
Španielsko v kocke
Dnes je ich reštaurácia z najhoršieho vonku a v rámci okolitých krajín predstavuje vzácny solitér. S gastronomickými plánmi na Slovensku pritom Zumaránovci ešte neskončili. „Chystáme sa tiež otvoriť Fuente de Soda – teda čosi medzi bagetériou a cukrárňou, kde chceme ponúkať peruánske špeciality.“
Popritom sa Carlos intenzívne venuje cestovnému ruchu. Vytvoril online bedeker o Slovensku (prakticky jediný v španielskom jazyku) a ako sprievodca k nám vodí španielskych turistov, a zároveň pripravuje portál, ktorý okrem užitočných informácií v španielčine bude prinášať aj ponuku všetkých španielskych a latinskoamerických kultúrnych akcií u nás.
Sme krásni. Len nefackajme
A čo povestné problémy prisťahovalcov na Slovensku? „Sám som nikdy nemal problém s tým, že som cudzinec. Ale na svojom biznise to cítim. Slovensko patrí k najdôslednejším krajinám v posudzovaní žiadostí pre cudzincov z tretieho sveta. Preto k nám len ťažko získavame pôvodných peruánskych kuchárov. Posledný čakal na povolenie na pobyt vyše osem mesiacov,“ spomína. Napriek tomu zastáva názor, že Slovensko je krásna krajina. Dokonca je presvedčený, že Bratislava by sa mohla premeniť na jedno z najlepších miest na život. „Chcelo by to len viac bulvárov a miest na trávenie voľného času.“ A neprefackať návštevníkov hneď po vstupe špinavými stanicami: vlakovou i autobusovou.
Cudzinci na Slovensku v číslach
– Ku koncu februára 2014 malo u nás povolený pobyt 72 356 cudzincov, z toho vyše 57-tisíc trvalý.
– V roku 2000 bol celkový počet cudzincov u nás takmer tri razy nižší: 28 801.
– Ide o ľudí pochádzajúcich z takmer 160 krajín všetkých kontinentov.
– Najväčšie zastúpenie majú medzi nimi Česi, Maďari, Ukrajinci, Rumuni, Poliaci, Nemci, Srbi, Rusi, Taliani, Rakúšania.
– Keď však berieme do úvahy iba trvalý pobyt, Srbov a Rusov v počtoch predbiehajú Briti a Bulhari.
– Mimo európskych krajín sa v prvej desiatke nachádzajú Vietnamci, Číňania, Kórejčania, Američania, Izraelčania, Indovia, Thajčania, Egypťania, Sýrčania a Iránci.
Zdroj: Ministerstvo vnútra SR