Na palubu lietadla brával aj kritikov cirkvi
V ďalekom Ríme za neprekonateľnou železnou oponou a takmer v nebeských výšinách. To bol pre nás do 16. októbra 1978 pápež: Pavol VI., človek vznešeného vzhľadu a úctyhodného veku.
A zrazu tu bol 58-ročný usmievavý Karol Wojtyla, prekypujúci radosťou zo života. Vedeli sme, že žil v rovnakej pochmúrnej totalite ako my, že lyžoval v tých istých Tatrách ako my, že sa ešte pár týždňov predtým stretal s mladými pri táborových ohňoch ako my, že poznal naše hrady i motoresty pri ceste. Moje rodisko bolo pri jednom z nich (Maják pri Trenčíne), možno pár týždňov predtým sa tam zastavil pápež na guláš. To bola skutočná nábožensko-kultúrna revolúcia.
Keď sa tajne začali šíriť prvé fotografie nového pápeža – a ako gymnazista som ich v mojej fotokomore vyrábal na tisíce – videli sme aj jeho sústredenosť pri modlitbe, jednoducho svätosť, ktorá sa nevznáša na oblakoch, ale chodí tými istými ulicami ako my. Fascinovala nás odvaha, nekonformnosť aj v rámci cirkevných štruktúr, chuť do života. Keď jesť, tak s chuťou jesť, keď športovať, tak s chuťou športovať, keď sa modliť, tak sa s plným zanietením modliť.
V druhej polovici pontifikátu som ho mohol zopár rokov sledovať zblízka, stretol som ho možno stokrát, asistoval mu pri slávnostných liturgiách, privádzal k nemu slovenských pútnikov, vybavoval konšpiračné odkazy, chodil na modlitbu ruženca. Množstvo úsmevných perličiek. Keď som mu niesol pozdrav z kláštora v horách neďaleko Ríma, kam rád chodieval, len s huncútskym úsmevom povedal: „Byleš? Bol si? Tebe je! Ja nemôžem, nepustia ma“ – a pokrčil ramenami. Keď jednu rehoľnú sestričku prepadla tréma, na odľahčenie sa jej spýtal: a vieš, na čo mám paličku? Začala zbožne premýšľať. „Aby som sa o ňu oprel,“ zasmial sa, a bolo po tréme. Keď som sa ocitol v skupine poľských kňazov, kde som podľa protokolu nemal čo hľadať, rektor poľského kolégia predstavoval pápežovi svojich študentov. Keď prišli po mňa, zháčil sa. Bol tu votrelec. Pápež sa usmial a pýta sa ma: „Tak čo, dá sa to s tými Poliakmi vydržať?“ – a predstavil ma poľskému rektorovi ako slovenského priateľa.
Aký som mal z neho dojem? Všetci, čo sa s ním stretli, konštatovali, že celé prostredie aj ich vnútro napĺňala akoby vôňa dobra, čosi lahodné, „teplo na duši“ a túžba byť k druhým dobrý. Kto skúmal hlbšie súvislosti, objavil, že Jána Pavla II. nemožno pochopiť na základe psychologických ani sociologických kritérií. Na pozadí bolo obrovské utrpenie, ktoré roznecovalo charizmu a stávalo sa kanálom osobitných Božích milostí. Paradoxne, čím bol v ľudských očiach nemožnejší, priam zohavený chorobou, tým viacerých podmaňoval, najmä mladých, skeptikov a proticirkevne naladených ľudí. Aj keď mu médiá neraz veľmi krivdili, bol ich priateľom. Medzi novinárov, ktorí s ním lietali na zahraničné cesty, brával na palubu aj známych kritikov cirkvi a pápeža. Väčšina z nich postupne menila svoj názor. Hovorieval: „Nekritizujme, poďme si svojou cestou, a médiá pobežia za nami.“ Slovensko – ako krajina, veriaci, ale aj politici – má uňho veľký morálny dlh. Navštevoval nás nadštandardne často, rovnako tak prijímal našich politikov, k slovenským pútnikom prejavoval mimoriadnu náklonnosť. A videl naše osobitné miesto, veľmi dôležité v budovaní Európy 3. tisícročia. Myslím si, že máme nielen na čo spomínať, ale aj v mnohom sa inšpirovať.
Marián Gavenda, katolícky kňaz
Dve tváre Wojtylu
Ján Pavol II. je pre generáciu našich starých rodičov najobľúbenejším pápežom. A majú s kým porovnávať. Jeho nástupca Benedikt ťažil počas ponfitikátu z Wojtylovho dedičstva – v dobrom i v zlom. Len nebol natoľko „flower – power“ ako jeho predchodca, ktorý vojde do dejín cirkvi ako muž, čo dostal katolícku mládež do ulíc, obnažoval lásku, pobádal ľudí, aby sa nebáli a na symbolickej úrovni viedol boj s sovietskou ideológiou strachu a paranoje. Hagiografia (literatúra o živote svätých – pozn. red.) z neho urobila bojovníka proti komunizmu, kazateľa lásky, spájateľa Európy a láskavosti.
No existuje aj odvrátená tvár Wojtylu. Ako pápež dostal postupne rímskokatolícku teológiu do pasce konzervativizmu. S najbližšími spolupracovníkmi išiel nemilosrdne po teológoch, kazateľoch a profesoroch, ktorí ho kritizovali. Z jeho iniciatívy došlo k zničeniu progresívneho sociálneho katolicizmu v Latinskej Amerike, bol to Ján Pavol II., ktorý za lásku považoval iba heterosexuálny vzťah bez prezervatívu v čase vrcholiacej epidémie AIDS v Afrike. Wojtyla oslabil a ochudobnil povojnovú teológiu, jeho zahľadenosť do marketingových posolstiev lásky a exaltovaných úsmevov mládeže dostala Vatikán do pozície, z ktorej dnes len veľmi ťažko a neobratne koriguje našu prítomnosť, ak práve nezápasí o svoju duchovnú legitimitu.
Pokus o prehĺbenie teologickej reflexie, ako sa o to neúspešne pokúsil Ratzinger, iba zdôraznilo, že Wojtylovo dedičstvo ťaží z istého heretického populizmu škôlkarského katolicizmu, založeného na presvedčení o vlastnom dobre a morálnej nadradenosti. Tento motív sa prejavuje v celej powojtylovskej teológii a súčasný pápež usilujúci sa o niečo iné sa musí skôr ako s moderným svetom vyrovnať so zastaranými štruktúrami vatikánskej teokracie.
Aké stanovisko teda môže súčasný praktizujúci rímsky katolík zaujať k nemiestnemu kultu osoby Jána Pavla II.? Má naozaj veriť, že za uznané zázraky bude svätým, že namiesto kritického a radikálneho odkazu Nazaretského stačí predávať pútnikom pamätné mince a uteráky s portrétmi pápeža, že to je podstata biblického učenia, že cirkev funguje nedemokraticky, že sa v nej o názoroch nediskutuje, ale prikazuje, že sa s ľuďmi narába ako s bezduchými bábkami? Nikto z mojich katolíckych priateľov po takejto ceremoniálnej cirkvi netúži. Napriek tomu sú súčasťou Wojtylovho odkazu. Skutočným zázrakom by teda bolo, ak by sa cirkev vymanila z týchto konštruktov a projekcií a začala namiesto strojenej pouličnej lásky skúmať svoje vlastné vnútro.
Michal Havran, publicista a spisovateľ, vyštudoval protestantskú teológiu
Svätorečenie v kocke
1. Smrť alebo zázrak
Svätorečeným sa môže stať človek, ktorý zomrel mučeníckou smrťou alebo vykonal dva zázraky. Tie musí okrem cirkvi posúdiť aj kompetentný orgán – napríklad lekárska komisia. Pri zázrakoch totiž zväčša podľa slov politológa a odborníka na Vatikán Mariána Sekeráka ide o náhle a súčasnou vedou nevysvetliteľné uzdravenie. „Zázraky sú akousi poistkou, že kandidát je už u Boha v nebi.“
Väčšina svätcov však spadá do kategórie mučeníkov: ako napríklad Maximilán Mária Kolbe, poľský rehoľník, ktorý v Osvienčime ponúkol vlastný život namiesto otca rodiny Franciszka Gajowniczeka.
2. Blahorečení Slováci
Prvým stupňom svätorečenia (kanonizácie) je blahorečenie (beatifikácia). Kým uctievanie svätých je záväzné pre celú cirkev, blahorečení sa obvykle uctievajú len lokálne. Podmienkou je tiež mučeníctvo alebo jeden zázrak. U nás podľa portálu Postoy.sk momentálne prebiehajú tri procesy blahorečenia: biskupov Jána Vojtaššáka a Michala Buzalku, saleziána Michala Titusa Zemana a 16-ročnej obete vojaka Červenej armády Anny Kolesárovovej. Plánuje sa otvorenie blahorečenia šľachtičnej Žofie Bosniakovej a redemptoristu Jána Mastiliaka. Veľká pozornosť sa dnes zameriava na adeptov tzv. manželskej svätosti, teda laikov.
3. Fabrika na svätcov
Adeptov na sväto- i blahorečenie najskôr posudzuje Kongregácia pre kauzy svätých, občas nazývaná Fabrikou na svätých. Obvykle ich navrhuje biskup, alebo rehoľný predstavený, v zásade však môže ísť o kohokoľvek. Ten následne vymenuje tzv. postulátora, ktorého hlavnou úlohou je predkladať fakty, čo potvrdzujú svätosť života kandidáta. Opozíciou mu je „diablov advokát“, oficiálne promótor spravodlivosti, ktorý odhaľuje chyby a slabé stránky kandidáta . Druhá časť procesu prebieha v Ríme, kde sa všetky informácie nanovo preverujú. Od kongregácie sa žiada súhlas, že nič neprekáža začatiu procesu. V prípade Jána Pavla II. podľa tvrdenia portálu Postoy.sk nebol jednohlasný a zázračné uzdravenie francúzskej rehoľnice muselo byť nanovo preverované.
4. Ako nám svätí pomôžu
Blaho- a svätorečení sa za nás podľa cirkvi prihovárajú v nebi. „Netreba to však chápať v utilitaristickom zmysle,“ vysvetľuje Marián Sekerák. „Je to vzťah, ktorý obohacuje najmä nás, lebo máme istotu ich príhovoru za nás. Každý, kto sa modlí a prosí s úprimným srdcom, bude vypočutý. Možno nie tak, ako si predstavuje, ale platí vždy jedno: Boh vie, čo je pre človeka najlepšie. Netreba sa báť a pochybovať. Svätci boli hriešnici tak ako my, ale nebáli sa a nepochybovali. V tom nám môžu byť vzorom.“
5. Svätorečenie a Ján Pavol II.
On sám počas svojho pontifikátu vyhlásil za svätých 482 a za blahoslavených 1 341 ľudí. V tomto smere podľa portálu Postoy.sk otváral mnohé cirkevné tabu – napríklad mučeníkov komunistických a nacistických režimov.
Vysvätený bude 27. apríla 2014 a stane sa najrýchlejšie svätorečeným pápežom v histórii. Uznali mu dva zázraky: uzdravenie mníšky Marie Simonovej-Pierrovej, ktorá trpela Parkinsonovou chorobou a zázračne sa vyliečila dva mesiace po smrti pápeža, keď sa k nemu modlila. Pred dvoma sa zo smrteľnej choroby mozgu vyliečila Kostaričanka Floribeth Mora. Pápež k nej podľa jej slov prehovoril cez fotografiu.