Majú pätnásť až dvadsať päť rokov a keď počúvate ich názory, máte pocit, akoby vás stroj času preniesol desiatky rokov dozadu, keď ich zapálení predkovia snívali o beztriednej spoločnosti. Na rozdiel od nich však majú súčasní mladí komunisti o skúsenosť viac: Už vedia, že ich idea v praxi opakovane zlyhala. Na ich vieru to však zjavne nemá žiadny vplyv.
Európa sa búri. Búrme sa aj my
Jozef Vacula, 22-ročný študent Fakulty umení na Technickej univerzite v Košiciach, člen KSS.
„Moji rodičia si už zvykli na fakt, že vychovali komunistu. Mama sa bojí, že ma vyhodia zo školy a že si nenájdem prácu, takže niekedy jej spôsobím vrásky na čele, keď poviem, že idem niekde na demonštráciu. Tiež by som bol radšej, keby to išlo inak, ale nejde. Žiaľ,“ píše vo svojich odpovediach pre HN Jozef Vacula, 22-ročný študent Fakulty umení na Technickej univerzite v Košiciach.
Na zrod jeho presvedčenia malo podľa jeho slov vplyv bezprostredné „proletárske“ prostredie, v ktorom si ľudia z času načas zaspomínali na časy sociálnej istoty a zamestnanosti. Neskôr ho posilnili myšlienky marxizmu a tiež rozpory kapitalistickej spoločnosti.
Ľudia sa jeho ideálov niekedy desia, inokedy mu prejavia porozumenie, ale vždy zostanú prekvapení. „Na strednej škole sa mi občas niektorí spolužiaci posmievali, to bolo všetko, na čo sa zmohli. Proste argumentácia nula bodov. Ale v zásade ma moji priatelia a známi berú takého, aký som,“ píše mladík, ktorý sa členom KSS stal hneď po dovŕšení plnoletosti.
Na minulom režime najväčšmi odsudzuje profiláciu KSČ po takzvanej kritike kultu Stalinovej osobnosti (po roku 1956, keď strana verejne uznala zločiny stalinizmu – pozn. red.), keď sa strana podľa jeho slov stala prostriedkom na dosiahnutie osobného prospechu. „Mne je to veľmi ľúto, pretože napríklad v 20. – 30. rokoch bola KSČ v organickej jednote s pracujúcimi, bojovala za ich práva a pracujúci bojovali za svoju stranu.“
A hoci je od osemnástich rokov členom KSS, vyššie politické ambície nemá. Tvrdí, že jeho politická dráha „sa musí odohrávať medzi vykorisťovanými vrstvami obyvateľstva, podnecovať ich na aktivitu v boji za svoje práva proti vlastníkom kapitálu, a nie parazitovať niekde v parlamente.“
Komunizmus vôbec nepovažuje za nezrealizovateľný model, to je podľa jeho slov len zbožné prianie vlastníkov kapitálu, od ktorých by bolo „nanajvýš hlúpe, keby pripúšťali možnosť alternatívy“. Myšlienky komunizmu podľa jeho tvrdení boli zradené „pseudokomunistami“ za výdatnej pomoci zahraničného kapitálu, čím sa potvrdilo, že zradca je horší ako samotný nepriateľ.
A na záver dodáva, že novodobí komunisti rozhodne nemajú v pláne bezhlavo znárodňovať a stavať železné opony. „Nie je pravda, že chceme všetkým všetko brať. Túto úlohu má proletariát. Dokedy si nechajú pracujúci brnkať po nose? Európa sa búri! Búrme sa aj my!“
Ľudia nás vnímajú čoraz pozitívnejšie
Artur Bekmatov, 22-ročný študent žurnalistiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, člen KSS.
„Ako komunista to poviem otvorene, náš prvoradý cieľ je zničiť kapitalizmus, systém, kde krajinu ovládajú dve – tri finančné skupiny, ktoré majú pod palcom výkonnú, zákonodarnú aj súdnu moc, masmédiá či ekonomiku.“ Takto odpovedá Artur Bekmatov na otázku HN, čo by chcel ako jeden z popredných kandidátov KSS (v marcových voľbách bol trojkou na kandidátke) zmeniť v prípade, že by sa mu podarilo dostať sa do vrcholnej politiky.
Záujem o komunistické myšlienky sa u 22-ročného študenta žurnalistiky zrodil po voľbách v roku 2002, keď sa do parlamentu dostala aj KSS. „Nechápal som negatívne reakcie politikov na tento ich úspech, a preto som sa rozhodol podrobnejšie študovať myšlienky komunizmu,“ odôvodňuje mladík z Turčianskych Teplíc, ktorý bol podľa vlastných slov za svoje presvedčenie prepustený zo stáže v regionálnych novinách. (O tomto prípade píše na svojom blogu mediálna analytička Miroslava Kernová, ktorá argumentuje, že aktívny politik nemôže písať pre noviny, keďže je to v rozpore s novinárskou etikou.)
Komunizmus ho zaujal svojou snahou postaviť záujmy väčšiny obyvateľstva nad záujmy ekonomicky silnejšej menšiny a vytvoriť tak lepší, spravodlivejší svet. Rozhodne sa však nepovažuje za nostalgika oslavujúceho bývalý režim: „Mal mnohé negatíva, s ktorými by som sa len ťažko vedel stotožniť.“ Na druhej strane, imponovali mu na ňom viaceré veci: „Stavali sa byty, no nie za účelom zisku, ale pre potrebu ľudí. Budovalo sa naozaj bezplatné zdravotníctvo, nie za účelom nabalenia sa jednej finančnej skupiny, ale pre potreby obyvateľstva. Existovalo školstvo, v ktorom mal učiteľ vážnosť,“ vymenúva.
A ako sa vyrovnáva s faktom, že režimy, postavené na komunistickej ideológii, majú na konte desiatky miliónov ľudských obetí? „Rovnako ako desiatky miliónov kresťanov po celom svete, ktorí sa musia vyrovnať s faktom, že v mene kresťanstva prišlo o život prinajmenšom porovnateľný počet ľudí ako pri spomínaných režimoch,“ kontruje. (V čase križiackych výprav bolo na svete omnoho menej ľudí, takže je to technicky nemožné – pozn. red.) O zlyhaní teórie komunizmu v praxi podľa neho nemôže byť ani reč, keďže tento systém zatiaľ na svete nebol v skutočnosti vytvorený. „Režimy, ktoré tu existovali, označujem za pokusy budovať socializmus. Jedny boli viac úspešné, iné menej. Vďaka nim môžeme my, mladí komunisti, zhodnotiť, na čom sa oplatí stavať aj dnes, a naopak, ktoré chyby sa už nesmú opakovať.“ Práve presvedčenie o neaplikovateľnosti idey komunizmu považuje spolu s uvádzaným počtom obetí za najväčší predsudok ľudí voči komunizmu.
Marx ma fascinuje
Katarína Kamenická, 21-ročná študentka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, členka SZM.
Väčšina ľudí v jej veku sa venuje študentským radovánkam, ona je iná. Katarína Kamenická má napríklad ambície v politike. A nie hocijaké, chce vyvážiť sociálny systém u nás. No nielen to, trápi ju štátny dlh a verejné financie. „Bolo by dobré orientovať sa viac na východné krajiny ako Rusko, Čínu a na Latinskú Ameriku,“ vysvetľuje. A najdôležitejšia vec: vystúpiť z NATO. Jej cesta do SZM bola v podstate veľmi jednoduchá. Hrávala divadlo a kolegyňa jej asi pred troma rokmi ohlásila príchod brata – komunistu. Keďže mladá Katarína chcela byť pri rozhovoroch v obraze, začala o tejto téme hltať knihy. „Časom som upustila som od toho názoru, čo nás učili v škole a čo sa rinie všade navôkol. Prosto komunizmus treba pochopiť ako systém, a nielen to zlé ako čistky, obmedzenia,“ spomína na svoje začiatky vo zväze.
Okrem iného ju nadchli predpovede Karla Marxa v jeho Kapitáli. „Je to síce stará kniha možno už neatraktívna pre dnešných ľudí, ale mňa fascinovala. Páči sami myšlienka, že medzi ľuďmi vládne solidarita, a rovnosť.“
Nie všetci však boli jej novými názormi nadšení. „Moji rodičia sa k tomu nevyjadrujú. Pre nich sú všetci zlodeji a klamári.“ Myslia si, že je idealistka, pretože verí, že dobre môže byť opäť, a dokonca bez tých strašiakov bývalého režimu. Tie nepopiera, ale podobne ako mnohí ďalší ich pripisuje dobe či nesprávnym ľuďom na čele štátu.
Za tých správnych považuje postavy ako Lenin. „Veľmi ma fascinuje. Tento muž si dokázal pomocou vedomostí a aj svojej osobnosti podmaniť celé Rusko. Chcela by som mať jeho charizmu a schopnosti ponúknuť správnu cestu ľuďom.“
A 17. november, ktorý je v kalendári zajtra, berie s rezervou. „Môj súkromný názor je, že to bolo vykonštruované. Prosto niekoľko desiatok ľudí sa chcelo obohatiť pri rozdelení republiky, chceli moc a peniaze."
A aké predsudky voči komunizmu ľudia podľa nej najčastejšie pestujú? Že bol nedostatok tovaru, zakazovalo sa cestovať a obmedzovali sa základné práva.
Pre rovesníkov som bol tyran
Branislav Gigac, 15-ročný študent strednej školy v Prievidzi a člen SZM.
„Moji rovesníci ma pokladali za vraha a tyrana, presne tak, ako socializmus opisuje učebnica dejepisu, ktorá má byť objektívnou pomôckou pri výučbe novej generácie, ktorá ho nezažila. Keď som im vysvetlil, čo všetko nám socializmus dal, zmenili názor,“ píše pre HN Prievidžan Branislav Gigac, člen SZM.
Komunizmus ho údajne oslovil ešte ako malé dieťa. V tom čase totiž rád sledoval vojnové dokumentárne filmy a dodnes si pamätá, ako prišiel za svojím starým otcom a opýtal sa ho, či aj on bol boľševikom, na ktorých Hitler vo filmoch len nadával. A keď pritakal, zaujalo ho to.
Socializmus považuje aj so všetkými jeho chybami za oveľa ľudskejší a spravodlivejší ako kapitalizmus. „Ukázal dokonca vysokú životaschopnosť, porovnajme si štáty Západu zasiahnuté krízou a prvé päťročnice v ZSSR,“ argumentuje a pridáva dve strany faktov, „aby čitateľ dostal aj iné štatistiky o Stalinovej ére“ než tie, ktorými je bežne atakovaný zo strany Ústavu pamäti národa a podobných „kapitalistických“ inštitúcií.
Za jednu z najväčších chýb minulého režimu považuje najmä samotných politikov, ktorí boli pre „občana skôr pobavením, hoci existovali aj výnimky typu prezidenta Ludvíka Svobodu“.
Ako mladý študent vníma dnešný systém ako krutú satiru na nevinných ľuďoch, a aj z toho dôvodu považuje za svoju povinnosť podieľať sa na opätovnom vybudovaní rozloženého revolučného hnutia a poučiť sa z minulosti.
Rodičia ho v jeho presvedčení podporujú, za čo im úprimne ďakuje. A čo 17. november? Ten považuje za vrchol revizionizmu, ktorý sa začal predovšetkým Chruščovom v komunistickom hnutí a formálnym odovzdaním moci kapitalistom. (Iba na osvieženie pamäti uvádzame, že Nikita Chruščov, v tom čase premiér ZSSR, na XX. zjazde KSSS v roku 1956 poodhalil a odsúdil diktátorské praktiky svojho predchodcu Stalina – pozn. red.)
Editorial
Kapitalistická propaganda. A nevedomosť. Predpokladám, že asi takto nejako okomentujú mladí komunisti, ktorí sa rozhodli podeliť sa s našimi novinami o svoj svetonázor, tento editorial.
V médiách sa im nedostáva veľa priestoru, a keď konečne, tak len preto, aby niekto ich názory použil ako odstrašujúci príklad a naďalej tlačil ľuďom do hlavy predsudky typu, že komunizmus je odsúdeniahodná ideológia a že režim podľa jej vzoru má na konte viac obetí ako nimi tak nenávidený nacizmus a fašizmus.
To, že v našich novinách dávame priestor ľuďom, ktorí sa netaja svojimi čiastočnými sympatiami k Stalinovi a sypú z rukáva vyjadrenia o „chorých výplodoch o miliónoch zavraždených v gulagoch“ súvisí aj s tým, že v predvečer výročia novembra chceme pripomenúť, že od septembra minulého roku existuje na Slovensku zákon, ktorý popieranie zločinov komunizmu považuje za trestné.
Lebo evidentne o ňom nevedia nielen títo mladí komunisti, z ktorých prakticky každý sa dostal na hranu zákona (vyjadrenia tohto typu sme z ich príspevkov vypustili), ale ani väčšina spoločnosti. Dovčera ani autor tohto editorialu.
A chceme tiež ukázať, o čom stovky mladých na Slovensku 23 rokov po novembri premýšľajú. A že debaty s nimi sa veľmi rýchlo dostanú do nasledovného začarovaného kruhu: „Áno, uznávame, že komunizmus má na konte nejaké ľudské obete, ale ten má predsa aj kapitalizmus. Prečo by sme ho mali uprednostniť, keď komunizmus aspoň hlása ideály rovnosti. A že má na konte najviac obetí zo všetkých režimov? To tvrdia len kapitalistickí historici, my máme k dispozícii iné údaje.“
Postaviť fakty a obyčajný „common sense“ oproti príťažlivému pocitu odsudzovaných bojovníkov za najvyššie ideály je ťažšie, ako sa môže na prvý pohľad zdať.
Iveta Grznárová, redaktorka prílohy Víkend