Hedviga Žáková-Malinová hovorí otvorene o tom, aké to je, žiť s týmto menom a jej príbehom.
Čo sa zmenilo v živote Hedvigy Malinovej?
Veľmi veľa vecí, najmä v mojom súkromí. V prvom rade sa nám narodili dve krásne deti. Trojročná Emka už chodí do škôlky, Oliver má rok. S manželom si žijeme asi ako každá iná mladá rodina.
Takže vám už udalosti spred piatich rokov nezasahujú do života?
Snažím sa tým všetkým nezaoberať, vytesnila som to z každodenného života a zamýšľam sa nad tým iba vtedy, keď musím.
Čakáte, kam sa prípad ďalej posunie?
Stále čakám. Už päť rokov som v tomto štádiu.
Aký pocit najsilnejšie vystihuje to, čo sa vám stalo?
Myslím si, že nie som ani nahnevaná, skôr veľmi sklamaná z toho, ako to u nás funguje.
Keď sa v mysli vrátite späť, čo s odstupom času bolo pre vás najťažšie?
Celkom určite to bol návrat do Nitry, pretože som chcela doštudovať vysokú školu. Po tom všetkom, čo sa mi tam stalo, bolo pre mňa mimoriadne náročné vydržať ešte ďalší rok aj pol. Od mája 2008, keď som končila univerzitu, som sa v Nitre neobjavila a nie som si istá, či sa tak niekedy stane.
Cítili ste tam nevraživosť?
Nie, nič také. Pre mňa bolo najťažšie prejsť každý deň uličkou, kde sa to všetko odohralo, pretože to bola jediná cesta do školy. Boli to neuveriteľné muky. Nevynímajúc silný mediálny tlak, ťažko som sa sústredila na štúdium, keďže som sa zaoberala tým, kto sa na mňa pozerá, akí novinári ma zase odfotili, čo bude na druhý deň uverejnené v novinách.
A čo ľudia okolo vás? Sklamal niekto?
V Nitre som bývala s kamarátkou, s ktorou som si rozumela, o to viac ma zabolelo, keď som sa po všetkom vrátila do školy a zistila, že moju izbu, kde som bývala, obsadil niekto iný, pre mňa tam už miesto nebolo. S odstupom času sa mi síce ospravedlnila, ale mrzí ma to.
A vy? Je niečo, čo by ste po piatich rokoch urobili inak?
Myslím si, že nie.
Prečo ste zostali? Nerozmýšľali ste niekedy nad definitívnym odchodom?
Bolo obdobie, keď bol spoločenský tlak natoľko silný, že sme sa s manželom pohrávali s myšlienkou na odchod zo Slovenska. Minimálne preto, aby sme mali viac pokoja. Ale potom som si uvedomila tú nezmyselnosť a kládla som si otázku, prečo mám utekať z krajiny, kde som nikomu nič neurobila, ani neublížila. Rozhodla som sa tu žiť, pretože som tu doma.
Žijete v Dunajskej Strede, kde sú Slováci v menšine, aké sú tam vzťahy?
Je pravdou, že v našom meste žije deväťdesiat percent slovenských Maďarov, Slováci sú tam v menšine, ale necítim žiadne tlaky, ani problémy, naopak, veľmi si rozumieme. Nakoniec, v dome mám originálneho Slováka, môjho manžela, ale aj naši susedia sú Slováci a rozhodne nemáme konflikty, veľmi dobre spolu vychádzame. Na druhej strane, nežila som v iných mestách s podobnou štruktúrou obyvateľstva, kde to môže byť iné, preto to nedokážem objektívne posúdiť.
Posúdiť môžete vzťah k justícií. Získa si vašu dôveru?
To je zložitá otázka, ale odpoviem inak. Naďalej verím v dobrých a čestných ľudí, a to sa netýka iba justície. Na margo spoločenského systému som, žiaľ, iba zistila, ako funguje. To je všetko.
Nedávno o vás vyšla kniha, prečo ste s tým súhlasili?
Pôvodne som s tým nesúhlasila, dokonca, keď mi telefonovala autorka Marika Vrabcová, odmietla som to. Uvedomila som si, že pre mňa samu ostalo tak málo z môjho súkromia, že som oň nechcela prísť. Následne som telefonovala môjmu advokátovi a on ma presvedčil, aby som do toho išla.
A neľutujete?
Určite nie, naopak, som rada, že som do toho išla. Nakoniec, raz si ju prečítajú aj moje deti a dozvedia sa pravdu.
Prečo ste si ponechali aj dievčenské priezvisko?
Som hrdá na svoje slovenské priezvisko Malinová a necítila som potrebu sa ho vzdať.
Ste vyštudovaná učiteľka jazykov. Budete niekedy učiť?
Vždy som túžila učiť, nakoniec, aj preto som si vybrala tento smer. Avšak dnes, nie som presvedčená, či ešte chcem zakotviť v tejto oblasti. Ale keď to zoberiem z inej strany, nikdy nehovor nikdy, tak uvidím. Pôvodne som si na Univerzite Konštantína Filozofa dodatočne chcela urobiť doktorát, aj som podala prihlášku, ale nakoniec som si to rozmyslela.
Kvôli Nitre?
Áno. Ale odsunula som túto záležitosť o dva roky, kým Oliver nepôjde do škôlky, potom si podám prihlášku buď v Bratislave, alebo inom slovenskom meste. Ak budem mať na výber iba Nitru, tak si to stokrát rozmyslím, kým sa rozhodnem.
KAUZA HEDVIGA MALINOVÁ
25. augusta 2006 dvaja holohlaví mladíci v Nitre údajne napadli vtedy 23-ročnú Hedvigu Malinovú, surovo ju dokopali, okradli a na tričko napísali protimaďarské heslá. Študentka neskôr udala, že sa tak stalo, keď išla na skúšku na Fakultu stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa a do mobilu hovorila po maďarsky. Polícia vyšetrovanie útoku ukončila 11. septembra 2006 so záverom, že skutok sa nestal a študentka si celý incident vymyslela. Viktor Žák, bývalý riaditeľ nemocnice v Nitre, kde Malinovú ošetrovali, vtedy tvrdil, že ženu zbili. Podľa neho mala pomliaždeniny na bruchu a stehnách. Dekan lekárskej fakulty Univerzity Komenského Peter Labaš, ktorý sa podpísal pod lekársky posudok tvrdí, že Malinová-Žáková si zranenia mohla spôsobiť sama. Generálna prokuratúra SR, ktorá má o stíhaní Malinovej definitívne rozhodnúť, sa k prípadu nevyjadruje. Podľa jej hovorkyne Jany Tökölyovej stále platí informačné embargo, ktoré na prípad uvalil bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Od 14. mája 2007 polícia stíha Hedvigu M. pre krivú výpoveď a krivú prísahu.